Crooks Hollow v juhozápadnom Ontáriu je pokojným mestom alebo skôr miestom, lebo po meste takmer nič neostalo. Kedysi bolo priemyselným centrom s pálenicou ginu, obchodom, pílou i podnikom na spracovanie oleja z ľanových semien. Dnes tu stojí len zrúcanina starého Darnleyho mlynu z roku 1813. Deväťmetrové koleso bolo poháňané vodou z potoka Spencer. No po mlynskom kolese ani zariadení niet už ani chýru, ani slychu. Ani po pálenici, obchode či píle. Miesto osirelo a stalo sa mestom duchov.
Mlynskí duchovia
James Crooks, vtedajší pionier podnikateľ, vlastnil v Crooks Hollow takmer všetko. Jemu pôvodná komunita vďačí dokonca aj za svoje meno. Po Crooksovej smrti si mlyn zapísal do svojho životopisu razantnú zmenu kariéry. Kúpili ho James Stutt a Robert Sanderson a premenili ho na papiereň. Pridali parný kotol na výrobu horúcej vody na spracovanie papiera aj ako alternatívny zdroj energie. Vtedajšie bezpečnostné predpisy neboli zďaleka také prepracované ako dnes. Kotol v roku 1885 vybuchol a zabil dvoch ľudí. Mlyn potom kúpila iná papierenská firma, ale ani tej nepriniesol veľa šťastia. Došlo aj k druhej nehode a mlyn v roku 1930 vyhorel. Zmenil sa na ruinu, a tak dožíva dodnes. Mesto ho ohradilo, aby príliš nelákal zvedavcov prechádzajúcich okolo a lovcov duchov. Ohrada sa však dá zozadu obísť, tak sa ľahko dostanete do schátraných priestorov starého mlyna. Pri chodení po múroch a deravých podlažiach si však musíte dávať pozor, aby ste neskončili ako mlynský duch. Sú ľudia, ktorí veria, že v Crooks Hollow straší. Duchovia dvoch chlapov, ktorí dávno zahynuli pri výbuchu kotla, vraj neustále okupujú starý mlyn a objavujú sa na nočných fotografiách návštevníkov mlyna ako biele kruhy či biela ektoplazmická hmla.
Nelogické mestá
Kedysi čulé priemyselné stredisko Crooks Hollow je dnes úplne opustené, vďaka čomu sa dostalo na zoznam ontárijských miest duchov. Takto tu označujú opustené miesta, kde kedysi pulzoval život a dnes zívajú prázdnotou. Mestá duchov vznikali nievždy z úplne logickej príčiny. Mnohé napríklad vyrástli tam, kde mesto nikdy vzniknúť nemalo. Na skalách či v úplne nehostinnom prostredí severného Ontária. Hlavným motívom ich vzniku bol predovšetkým dopyt prvých podnikateľov pionierov, ťažobných a drevárskych korporácií, po pracovnej sile. Keď firmy vyťažili drevo alebo surovinu, jednoducho sa zbalili a odišli. Takto zanikol aj dôvod usadlíkov zostať. Iným motívom odchodu bola stavba železnice. Keď železnica obišla priemyselnú usadlosť, firmy mali ďaleko k dopravnej tepne, ktorou mohli ľahko a lacnejšie dodávať produkty k svojim zákazníkom. A tak zostali len nostalgické spomienky a zlámané sny.
Balls Falls
K mestám duchov patrí aj Balls Falls. Niekdajší Glen Elgin, ako sa Balls Falls kedysi volalo, vďačí za názov dôstojníkom Johnovi a Georgeovi Ballovcom. Za lojalitu dostali v roku 1812 od britskej vlády pozemky s dvoma vodopádmi. John a George nelenili a hneď sa pustili do podnikania. Postavili mlyn, pílu a práčovňu na vlnu. Glen Elgin sa svojimi výrobkami rýchlo preslávil, no nemalo to dlhé trvanie. Keď ho železnica v polovici devätnásteho storočia obišla, znamenalo to preň rozsudok smrti. Mesto postupne zaniklo a pribudlo na zoznam miest duchov. Glen Elgin mal však šťastie v nešťastí. Ujali sa ho úrady na ochranu pamiatok a niektoré budovy zrekonštruovali. Mlyn a stodola stojace neďaleko hlbokých vodopádov sú miestom, kam chodia relaxovať ľudia z bližšieho i ďalekého okolia. Príjemné je najmä jesenné obdobie a Halloween, keď si môžete odtiaľ odniesť peknú fotografiu s usmievajúcimi sa tekvicami na baloch slamy.
Krátky život v Indiane
Ak sa rozhodnete hľadať mesto duchov Indiana, ľahko sa vám stane, že si neoznačenú odbočku z hlavnej cesty ani nevšimnete, hoci hviezdička na mape neurčito označuje nápis Ghost Town. To, čo z pôvodného mesta zostalo, je ukryté za vysokými stromami. Budovu pošty v podobe malého zrekonštruovaného domčeka vidieť však už z cesty. Nikdy by vám nenapadlo, že je súčasťou zaniknutého mestečka.<–break-> Nápadnejšie pôsobí starý štýlový hotelík v tôni stromov v jeho blízkosti. Jeho reklamný pútač láka potenciálnych klientov už z cesty. Hneď vedľa hotela sa rozprestiera malý úhľadný „írsky“ cintorín. Náhrobné kamene sú dôkazom ťažkého života, aký viedli v Indiane ľudia pred stopäťdesiatimi rokmi. Málokto sa dožil vysokého veku. Patrick Corman zomrel v roku 1853 vo veku tridsaťdeväť rokov, James Kelly sa dožil len štyridsiatky a Philip Brady zomrel iba dvadsaťročný… Nehovoriac o hroboch detí, ktorých tu je tiež neúrekom. Šťastie mal ten, kto dosiahol aspoň päťdesiatku, a tých veľa nebolo.
Autor: MAROŠ HANDŽÁK
