Som nadšený majiteľ VISA-karty. Poslúžila všade – v Mexiku, Indii, či celom Pobaltí – a poskytla mi neobyčajný pocit finančnej istoty a bezpečia. Ale tento komfort mal byť potrestaný. A ten trest prišiel v krajine tisíce kilometrov od domova.
Prvé varovanie sa dostavilo už v Kuala Lumpur, keď som si na nákup v miestnom supermarkete menom Sogo chcel vybrať malú hotovosť z automatu. Vložil som rutinérsky kartičku do bankomatu a vyťukal príslušný kód. Nič, bankomat kartičku vrátil. Zneistel som, ale tiež som si hneď spomenul, že moja karta bola nedávno, v pravidelnom ročnom intervale, obmenená. Má teda aj nový PIN kód. Hneď ma prepadla hrozivá pochybnosť, či som si nový PIN poznačil. Spásna nádej bola v poznámkovom bloku, ktorý nosím stále pri sebe. Nový PIN tam bol zaznamenaný. Opäť som vložil kartičku do bankomatu, vyťukal nový kód a – opäť sa mi kartička vrátila. Tentoraz sprevádzaná varovným signálom. To už začalo byť vážne. Na tretí pokus si bankomat kartičku môže ponechať a ja budem doslova na holom. Začal som znovu študovať čísla v mojom zápisníku. Boli napísané tak nedbalo a navyše mojím povestným škrabopisom, že som mohol urobiť chybu. Nakoniec, utajenie neutajenie, poprosil som môjho spolucestujúceho kolegu Karola, aby mi ten rébus pomohol rozlúštiť. Po krátkej porade sme dospeli ku kombinácii čísiel, ktoré boli mojou poslednou šancou. A to zabralo.
Lenže teraz, v prvý deň vedeckej konferencie, ma táto dokonalá technológia zradila opäť. Tu v Serdangu, veľkom univerzitnom kampuse, nezabral bankomat ani na ten nový, overený PIN kód. Ani hazard s opakovanými pokusmi nepomohol. Bolo ráno a zástup Malajčanov a Malajčaniek s ich zaručene funkčnými kreditnými kartami v rukách za mnou rástol. Malajská kolegyňa z organizačného výboru, ktorá ma ochotne sprevádzala, zavelila na ústup. Bol najvyšší čas, moja prednáška sa mala začať o desať minút.
Konferencia teda začala. Fyzicky som bol prítomný, ale po právu, nie. Mal som predniesť prednášku pred medzinárodným fórom mojich vedeckých kolegov, z ktorých tam všetci mohli sedieť ubezpečení vedomím, že zaplatili registračný poplatok konferencie. Len ja som nemal šancu to urobiť. Pre moju vieru v technológiu som si nezobral moju železnú rezervu v amerických dolároch. Všetky moje peniaze mali byť vyčarované malým kúskom plastu.
Počas prednášky som si v duchu prebral všetky možnosti blížiacej sa katastrofy. Čiastku potrebnú na zaplatenie konferenčného poplatku (nehovoriac o ubytovaní a strave), som bez kreditnej karty nemal ako zohnať. Môj slovenský kolega Karol (konzervatívny k novým technológiám) mi nemohol pomôcť, lebo on sa spolieha na osvedčené zväzky bankoviek v ponožke. A také veľké ponožky zasa nemal. Nikoho iného som tu nepoznal (to je nevýhoda exotických celosvetových stretnutí) a ani volanie o pomoc domov nemalo význam. Nikto tam za mňa peniaze z VISA konta vybrať nemohol, veď som aj s kreditnou kartou tu – v Serdangu. Mojim údelom bola vytrvalosť.
Po prednáške mi trpezliví organizátori pridelili iného malajského kolegu aj s autom. Vyrazili sme. Dva ďalšie bankomaty moju kartu spoľahlivo odmietli. Malajský kolega nestrácal optimizmus a ponúkol mi návštevu najbližšej banky. Vošli sme tam a povedali, čo treba. Za okienkom sa na nás ktosi usmial, zobral moju VISA-kartu a požiadal nás o chvíľu strpenia. Chvíľa strpenia bola nekonečná.
Jedinou aktuálnou konverzačnou témou s neznámym malajským kolegom mohla byť len nespoľahlivosť kreditných kariet a techniky. Tak to už radšej mlčať. Naše mlčanie prerušil príchod vedúceho úradníka banky, ktorý mi zdvorilo, ale rezolútne kartu vrátil s tým, že ich banka si s ňou nevie poradiť. To už som bol na pokraji paniky.
Neprial by som vám ten pocit, keď vás jeden z pilierov globalizácie tohto sveta opustí. Nutne sa do vás vkrádajú kacírske myšlienky na čo, preboha, sa už človek v dnešnom svete môže spoľahnúť. Čo je ešte na tomto svete isté?!
Malajský kolega sa tváril súcitne, ale nevedel mi pomôcť. Po neslávnej návšteve najbližšej banky bol bezradný a s nádejou pozeral na mňa, či mám ešte nejaký nápad. A nápad sa dostavil! Bankomat, ktorý som využil v Kuala Lumpur, patril najväčšej malajskej banke – to bola moja posledná šanca. Opýtal som sa, či niekde nablízku nie je pobočka tejto banky. Bola.
Pred serdangskou pobočkou najväčšej malajskej banky bol aj bankomat. Okamžite som k nemu vyrazil a tak, ako kúzelník–iluzionista pred zvedavými očami malajského kolegu predviedol rutinérsky všetky úkony na to, aby namiesto zajaca z kúzelníckeho klobúka tentoraz vypadli peniaze z peňažného automatu. Po obvyklom hrkote nahlas uvažujúceho stroja sa opäť ozval v ten deň už zlovestne známy varovný signál a bankomat kartu vrátil. Do pobočky som vtrhol v stave najvyššej núdze. Bol som už zúfalý – dajte mi moje peniaze! Bol som odhodlaný využiť všetky dostupné prostriedky od decentných výziev až po medzinárodný škandál. Bez tejto nádeje by som sa totiž v okamihu zmenil z váženého vedeckého kolegu so slušným dolárovým kontom, na podozrivého podvodníka bez centu vo vrecku.
Ani som už nebol schopný vystáť nejaký rad a rovno som požiadal malajského kolegu, nech ma ohlási u šéfa pobočky. Zakrátko sme sedeli v jeho pracovni. Bol to veľký, tučný, flegmatický, upotený, ale zdvorilý úradník. Vypočul si celú históriu, zobral opatrne moju VISA-kartu do rúk, dôkladne si ju prezrel, vyťukal si jej číslo na počítači a kamsi túto informáciu poslal. S výsledkom nebol spokojný. Začal som sa potiť, čo v Malajzii nie je žiadny problém. Ibaže ja som sa potil dvojnásobne. Šéf pobočky zachoval pokoj. Ešte raz si prezrel všetky údaje na karte, požiadal ma o pas, opýtal sa na banku, ktorá mi kartu vydala (čo nepomohlo, lebo jej slovenský názov naozaj nemá nárok vyniknúť v medzinárodnej konverzácii) a potom zdvihol telefón. Volal do centrály v Kuala Lumpur.
Po celý čas sedel malajský kolega vedľa mňa a pokúšal sa ma držať nad hladinou beznádeje povzbudivými pohľadmi. Občas so šéfom pobočky prehodili zopár slov v malajčine, čo mohol byť rovnako príhovor za mňa, ako aj úvaha, či nie je na čase odhaliť medzinárodného podvodníka. Bol som sám uprostred neznámej krajiny a jediné plastové spojenie s domovom a mojím kontom zlyhávalo krok za krokom.
Telefonická linka s centrálou v Kuala Lumpur každú chvíľu vypadávala. V serdangskej pobočke ale vládol ospalý, provinčný pokoj. Nikto sa nikam neponáhľal a ja som sa vo svojom pote mohol už kúpať. Spomenul som si víťazoslávne, že potvrdenky z automatov si vždy odkladám. Prehrabal som všetky vrecká a ten zo supermarketu Sogo som skutočne našiel. Plný obnovenej energie a optimistických gest som ho nadšene podal šéfovi pobočky. Zdvorilo sa pozrel na dokrčený, upotený papierik a zasa mi ho vrátil. Neurobilo to naňho žiaden očividný dojem. Telefonoval ďalej.
Keď telefónna linka vypadla po druhýkrát a šéf serdangskej pobočky po tretíkrát diktoval komusi tých zopár údajov z mojej plastovej kartičky, náhle nadvihol povzbudivo obočie. Svitla nádej. Ale stála na jednej zásadnej otázke.
„Ako sa volá vaša matka?“ opýtal sa šéf serdangskej pobočky, keď sa ku mne dôverne nahol.
„Kto?!“ nechápal som.
„Meno vašej matky za slobodna.“
„Ale… moja matka nikdy nemala žiadne VISA konto, ani teraz, ani za slobodna.“
„Ale uviedli ste ju vo svojom dotazníku k VISA-karte, alebo nie?“
Tak, ako neznášam dotazníky, v tej chvíli som šťastím vydýchol a ochotne som diktoval. Šéf pobočky si to meno nechal pre istotu ešte aj napísať na kúsok papierika. A bolo rozhodne prinajmenšom kuriózne počuť, ako sa po malajsky vyslovuje meno mojej matky. Ale zabralo.
Dostal som svoje peniaze, šťastím vydýchol, srdečne potriasol ruku šéfovi serdangskej pobočky a aj malajskému kolegovi. A až keď som vyšiel von na rozpálenú ulicu, konečne som pochopil. Pochopil som, že kto iný, ako svetoví bankári, vedia, že naozaj všetko na tomto svete môže byť neisté – len matka je vždy istá…
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.