Pozor, nerozčuľujte hostiteľa!

Titulka

Moja vedecká práca ma v roku 1998 priviedla do Kuala Lumpur, hlavného mesta Malajzie, kde sa konala svetová konferencia na tému, ku ktorej sme aj z malého Slovenska mali čo povedať. Pricestovali sme spolu s kolegom Karolom, s ktorým sme spoločne vyvinuli novú metodiku testovania znečistenia životného prostredia pomocou najmä divorastúcich rastlín. A o tú sa vedecký svet naozaj zaujímal. Preto sme na uvedenej konferencii mali hneď dve prednášky, každý jednu.

Bolo to v rokoch, kedy sme sa ešte len spamätávali z dlhoročnej traumy chudobných príbuzných tohto sveta. Bolo to zapríčinené dnes už zabudnutými opatreniami komunistickej vlády, kedy ste na zahraničnú cestu potrebovali takzvaný „devízový prísľub“. Nesmeli sme totiž ako občania štátu robotníkov a roľníkov (ale hlavne komunistických papalášov) vlastniť žiadnu cudziu menu a na cestu sme fasovali len biedny štátny prídel, ak vôbec ste mali to šťastie, že vám ho pridelili. Preto tak kvitla šmelina s takzvanými devízami a takmer každý občan mal pri odchode z krajiny nejakú tú dolárovú bankovku schovanú v ponožke. Ibaže doba sa po Novembri 1989 dramaticky zmenila a vycestovať sme už mohli slobodne. Stále sme však tých dolárov mali poskromne a museli sme si na takejto exotickej ceste dávať veľký pozor na výdavky. Po prílete do Kuala Lumpur z nás však čiastočne obavy opadli, keď sme s prekvapením zistili, že naše dolárové rezervy každým dňom nápadne rastú v pomere k domácej mene, ringgit. Tak nás nadchol ten neznámy pocit bezprácne bohatnúcich cudzincov, že sme len okrajovo zaregistrovali, že je to výsledok neblahého ataku špekulanta svetového formátu Sörösa. Toho nemajú radi ani v rodnom Maďarsku, ako by mohli mať radi Malajčania? Jeho špekulatívny útok na ich menu totiž prišiel práve v čase vlády ich hyperambiciózneho premiéra, ktorý prisľúbil, že Malajzia (pripomínam, písal sa rok 1998) bude v roku 2020 patriť k najbohatším krajinám na svete. A pritom, vďaka špekulantovi Sörösovi, naopak chudli každým dňom. Pohľad na kurzovú tabuľu vo výkladoch ich bánk bol krutým výsmechom toho ambiciózneho plánu, ktorý ohlasovali dokonca aj záhony kvetov v blízkom parku v podobe magického čísla 2020. Nás to s kolegom však nemalo prečo trápiť a venovali sme sa teda našim povinnostiam vedcov bezstarostne. Trest preto prišiel nečakane…

Počas každej vedeckej konferencie alebo kongresu je aj chvíľa na oddych. Ja som dostal nápad, že tú chvíľu využijeme na stretnutie s mojim kolegom, profesorom literatúry, ktorého som tri roky pred tým stretol na prestížnom spisovateľskom pobyte International Writing Program v americkom štáte Iowa. Napísal som mu ešte pred našim príchodom do Malajzie a on nadšene odpovedal. Malo to len jedinú chybičku. Nemohol nás prijať na univerzite v Kuala Lumpure, pretože si akurát zlomil nohu a rekonvalescenciu trávil vo svojom dome. Nechcel sa však vzdať takej vzácnej návštevy a pozval nás do miesta jeho bydliska, mesta Selangor. Nebol to problém, pretože Malajzia bol skutočne super-moderný štát s perfektnou infraštruktúrou a službami a do daného mesta sa dalo dostať vlakovým spojom každú pol hodinu. Navyše v tomto meste je aj najväčšia mešita v celej Malajzii a tak sme mali o dôvod viac, vybrať sa na približne jeden a pol hodinovú cestu hyper-moderným vlakom.

U literárneho kolegu nás privítali vzorne. On sám trónil v kresle, nohu v sadre vyloženú na taburetke. Obsluhovala, ba priam obskakovala, nás jeho žena v tradičnom malajskom odeve podobnom sárí a bolo jasné, že sa na nás veľkoryso pripravili. Veď kedy u nich budú zase mať za hostí dvoch Slovákov? A aj nás nadchla návšteva spriatelenej malajskej domácnosti. Pohostene bolo úžasné a debata nadšená. Pochopiteľne, hovoril som najmä ja, veď to bol môj známy. A tak len môj kolega Karol postrehol náhlu zmenu správania našich hostiteľov. Ja som si v nadšení z návštevy totiž vôbec neuvedomil, že si mám dávať pozor na to, ako odpoviem na zdvorilostnú otázku hostiteľa – ako sme sa vôbec zo stredu Európy dostali ako zjavne neveľmi majetní vedci až do ich pre nás exotickej krajiny? Dodatočne, po rokoch, nerozumiem, ako som mohol v tej nadšenej nálade pohostinstva zabudnúť, že v celej Malajzii je jedno meno, ktorá nie je vhodné spomínať. Ale ja som v naivnej pravdovravnosti odpovedal, že predsa vďaka grantu na cestovanie pre vedcov. A zároveň vďačne dodal, že taký grant u nás poskytuje len Sörösova nadácia Open Society. Ani som nestihol dodať akým požehnaním je to pre naše podvyživené vedecké pracovisko, keď ma Karol začal ťahať za rukáv, že nás čaká taxík. Bola to taká náhla zmena, že sme vypadli a ani sme nestihli podať ruku hostiteľovi a poďakovať jeho manželke. Až v taxíku mi Karol vysvetlil, že o to zjavne ani nestáli.

A ešte aj ten narýchlo privolaný taxikár bol na nás na obvyklé pomery ázijskej zdvorilosti nevídane sprostý a ledva nás doviezol na stanicu. Ani sa mu, dodatočne, nečudujem…

Podobné články

Čína na pohľad, aj na dohľad

Pre našinca je Čína príliš vzdialená. Vybrať sa tam je ako obísť Zemeguľu. A tak sa oni vybrali k nám. Je skutočne príkladné, že Čína

Ras-Al-Khaima, zabudnite na Dubaj?

O Dubaji každý z nás už iste počul a mnohí tam boli aspoň ako pasažieri diaľkových letov, keďže je tu obvykle medzipristátie. Ale o najsevernejšej