Diplomatická kariéra Jána Nedorosta má, trochu neobvykle, korene v jeho štúdiu na Strednej hotelovej škole v Piešťanoch.
Sám k tomu našim študentom povedal:
„Musím zdôrazniť, že to bola v tej dobe jediná hotelová škola na Slovensku. Ak sa nemýlim, tak druhá bola v Pardubiciach. Získali sme tam také zručnosti, ktoré ma dodnes bavia. Aj čo sa týka kuchyne. Tieto skúsenosti sa premietli neskôr aj do mojej diplomatickej činnosti. Lebo my sme sa v tej škole naučili organizovať spoločenské podujatia, rôzne recepcie a tak ďalej. A to, že sme to už ovládali, bolo veľmi dobré pre moju budúcu diplomatickú kariéru. V tej dobe bolo veľmi zaujímavé, že sa nám podarilo dostať aj na prax do cudziny.
Ja som bol na prvej výmennej praxi v Talline, v Estónsku. My sme išli tam a študenti z Estónska prišli do Piešťan. Tallin je veľmi pekné mesto. Boli tam kolegovia z práce, ktorí nás zobrali autami a ukázali nám okolie Tallinu. A potom sme ešte dlhé roky zostali v kontakte. Samozrejme, už sa vytratil. Ale bolo to príjemné, že vám niekto ukázal okolie. Pre nás je Pobaltie veľmi zvláštne, no zaujímavé. Potom si donesiete odtiaľ suvenír – taký samovar, alebo nejaké fotky so spolužiakmi. A keď sme sa vracali z Tallinu po praxi, tak nás vzali do Moskvy a spravili nám prehliadku. Videli sme Lomonosovovu univerzitu a všetky pamiatky v centre. Ani sa mi vtedy nesnívalo, že sa v podstate o 5-6 rokov vrátim na miesto činu, ako sa hovorí, a strávim tam najlepšie roky, čo sa týka práce, ale aj rodiny.
Bol som ako stredoškolák aj v bývalej Juhoslávii na ostrove Krk. To bolo tiež veľmi zaujímavé. Tam bol excelentný prvotriedny 5-hviezdičkový hotel, kde sme strávili 3 mesiace. Na vtedajšiu dobu to bolo až neuveriteľné. Keď sme tam prišli, tak nám museli všetkým zobrať pasy, aby sme neušli na Západ. Z vtedajšej Juhoslávie to totiž bola najľahšia cesta na Západ. Pri hoteli boli štyri tenisové dvorce. A tam bol trénerom Branko Brnčič, jeden z takej partie: Brnčič, Franulovič, Pilić. Pilić je v Nemecku ešte dodnes excelentný tréner. Založil tenisovú akadémiu pri Mníchove, ktorou prešli napríklad tenisti Michael Stich nebo Novak Djoković. Keď sme skončili prácu, šli sme sa vykúpať do mora. Potom sme vybehli pár schodov a od desiatej do takej jednej v noci sme hrávali tenis. Mali tam umelé osvetlenie. A po rokoch, keď som bol na zastupiteľskom úrade v Záhrebe, tak som tam niekoľkokrát bol. Bohužiaľ, ten hotel je vďaka vojne, ktorá tam bola, zdevastovaný. Ale na tých dvorcoch som našiel číslo, ktorým bol ten dvorec označený. No a ja som si to číslo, tú jednotku, odtiaľ zobral, a teraz ju mám ako spomienku v pivnici. Po 50 rokoch som si to číslo zobral, lebo nebolo komu za to zaplatiť, alebo za čo to vymeniť. Tak som si tú spomienku zobral sebou, že ju aspoň budem mať tu.
A potom sa mi podarila ešte jedna letná prax v Rakúsku vo Viedni. A tá bola tiež vynikajúca. Ako „študáci“ sme sa dostali do Rathausu, teda Radnice, čo je jedna fantastická budova. A tam sme pripravovali recepcie, večere pre 50 až 100 ľudí, bankety a tak ďalej. Oni tam organizovali veľkolepé podujatia, takže sme nabrali veľmi dobré skúsenosti. Vo voľnom čase sme hlavne chodili po pamiatkach. Nebolo nás veľa, päť-šesť „študákov“. Bývali sme v takom malom internátiku.
Samozrejme, nie všetci študenti sa dostali na zahraničnú prax. Mohli ísť len vybraní študenti podľa študijných výsledkov. Napriek tomu, že doba bola taká ako bola, nemôžem sa sťažovať. Bolo to, čo sa týka tej doby veľmi veľmi zaujímavé a dodnes na to spomínam.“
Z mnohých jeho diplomatických aktivít si zvlášť rád spomína na cesty Pápeža Kána Pavla II. na Slovensko:
„V mojej diplomatickej kariére boli veľmi významné návštevy pápeža Jána Pavla II.. Prvá bola 22. apríla 1990, kedy celebroval svätú omšu na Letisku Bratislava-Vajnory. V príhovore vyjadril presvedčenie, že dvojitá láska k Panne Márii a Petrovmu nástupcovi je vzácnym dedičstvom svätých vierozvestov Cyrila a Metoda. Mne utkvelo v pamäti, že bolo po daždi a videl som, ako podpredseda vlády ČSFR, Ján Čarnogurský, hodil na zem svoj plášť pápežovi pod kolená, aby mohol pobozkať zem. Urobil tak napriek tomu, že bolo jeho zvyklosťou pobozkať zem iba v hlavnom meste krajiny, ktorú Svätý Otec navštívi. Najbližší spoluorganizátor tejto vzácnej návštevy a predseda slovenského parlamentu František Mikloško na to spomínal slovami: „Keď pobozkal slovenskú zem, bolo to od neho veľké gesto. Navyše, Pápež nezvykne za deň slúžiť dve omše. V tomto prípade mal omšu na Velehrade a už po pár hodinách vo Vajnoroch. Vyšiel tým Slovákom veľmi v ústrety.“
Počas môjho pôsobenia na diplomatickom protokole MZV som bezprostredne participoval na oboch oficiálnych návštevách pápeža Jána Pavla II v SR, v júli 1995 a v septembri 2003. Návštevy museli mať dôstojný priebeh. Do prípravy bola samozrejme zapojená i Apoštolská nunciatúra v SR. Návštevy pápeža sú jedny z najťažších. Príprava takejto návštevy trvá pol roka. To je obrovská práca. Ja si pamätám že niekde bolo dokonca treba opraviť cesty. To mala na starosti samospráva. My sme mali zložený takzvaný Advance team a chodievali sme ako predvoj. Všetko sme to spolu so zúčastnenými museli prebrať od A do Z. Kto, čo, kedy, kde…! Potom sa napísal samozrejme minútovníček, presný scenár od príletu až do odletu, presne kto, kde a potom sa podľa toho ide. Ideálne je, keď sa ide úplne presne. Ale môže sa stať že sa návšteva niekde zdrží. Takže musíte byť v kontakte s tým ďalším miestom, aby nedošlo k nejakým zádrhelom. Samozrejme sa musíte vyhýbať tomu, aby ste nezmeškali alebo neprišli neskoro k našim najbližším predstaviteľom, to by sa nemalo stať. Ale zase, viete, pokiaľ sa niekde letí a lietadlo trošku zmešká tak nejakých pár minút, tak to zase nie je problém…
V dňoch 30. júna až 3. júla 1995 pápež Ján Pavol II. navštívil viaceré mestá Slovenska – Bratislavu, Nitru, Šaštín, Košice, Prešov, Spišskú Kapitulu, Levoču, Poprad a Vysoké Tatry – a stretol sa s najvyššími predstaviteľmi SR a stovkami tisíc veriacich. Na omšu do Nitry som letel vrtuľníkom. Predtým som nikdy vrtuľníkom neletel. Šéf mi hovoril: „ Choď Ty, ja pôjdem autom“. Myslím, že mal strach letieť vrtuľníkom. A ja som si povedal, že s Pápežom je to isté. No do Košíc sme leteli Boeingom. Tiež to bolo zaujímavé, lebo sme navštívili Tatry, čo bolo veľmi pekné. Na to rád spomínam.
Pri návšteve 11. až 14. septembra 2003 pápež Ján Pavol II. navštívil Banskú Bystricu, Rožňavu a Bratislavu. V Banskej Bystrici na Námestí SNP ho vítalo zhruba 50 000 pútnikov. V Rožňave slúžil omšu na základe príslovia „slová poučujú, skutky priťahujú“. V roku 2003 sme vedeli, že je ťažko chorý, ale zablokovanie jeho schopnosti hovoriť bolo niečo nové. Vďaka nášmu bývalému veľvyslancovi pri Svätej stolici Mariánovi Servátkovi sa podarilo skontaktovať s profesorkou W. Poltawskou v Krakove, ktorá sa spojila s pápežovým osobným lekárom a ten podnikol kroky, na základe ktorých už na druhý deň pápež prehovoril v Trnave a na svätej omši v Petržalke. Nesmieme zabudnúť, že po ceste do Trnavy v septembri 2003 sa zastavil i v našej Rači, kde ho čakali tisícky veriacich a z „papamobilu“ požehnal jej obyvateľom. Ako darček dostal fľašu Račianskej Frankovky. Tento rok pri príležitosti 20. výročia tejto významnej udalosti bola v parku J. M. Hurbana slávnostne odhalená spomienková tabuľa, ktorú odhalili starosta Rače, M. Drotován a rímskokatolícky arcibiskup-metropolita Bratislavskej arcidiecézy Mons. S. Zvolenský.“
A práve v bratislavskej mestskej časti Rača tohto vitálneho seniora vyspovedali naši študenti masmediálnej komunikácie Samuel Skala a Šimon Kain pod vedením ich pedagóga Zdena Cho.
Projekt bol realizovaný s finančnou podporou hlavného mesta Bratislavy.
