Musím sa priznať, že väčšina notoricky odporúčaných turistických atrakcií ma sklamala. Hovorili sme o Grand Canyone, ale už skôr som zažil šok s Monou Lízou v parížskom Louvre. Počas vysokej školy sme s mojou spolužiačkou podnikli dobrodružnú jazdu stopom. Na Paríž sme si vyhradili niekoľko dní a nemohli sme, samozrejme, nenavštíviť Louvre. Vtedy ešte nestála povestná vstupná pyramída a zástup návštevníkov sa vinul celý nádvorím. Vyzeralo to beznádejne, ale mne napadlo nájsť nejaký bočný, služobný vchod a tak sme prenikli do paláca venovanému najslávnejším obrazom. A aby nás predčasne neodchytili viedol som kamarátku bočným schodiskom až na druhé poschodie. Tam som sa konečne odvážil nakuknúť do najbližšej miestnosti. A bola tam! Z logiky bežného návštevníka záver prehliadky bol naším prvým krokom. Obraz tam visel v prázdnej miestnosti tak malý, že sme chvíľu zaváhali, či je to naozaj tá slávna da Vinciho maľba. Nebola ešte poškodená šialencom a tak sme k nej mohli pristúpiť celkom blízko. No a nič, žiadny dojem. Skôr sklamanie nad tým, ako sa z niečoho takéhoto dokáže cielenou mediálnou masážou vyfabrikovať svetová atrakcia.
Ďalším názorným príkladom sú egyptské pyramídy. Iste to musel byť iný pocit, keď sa k nim kedysi cestovatelia blížili na ťavách niekoľko dní a ony stále narastali, akoby mali siahať až do nebies. Ale dnes? Naložia vás pred hotelom do autobusu a vezú nudnými predmestiami Káhiry. Pyramídy-nepyramídy, vaša ostražitosť opadne a všetko očakávanie sa pomaly rozdrobí na utieranie potu alebo drvenia sa zimou (podľa toho ako funguje v autobuse klimatizácia). Bavíte sa s rovnako postihnutými, začínate zívať po ledva prespatej prihorúcej noci a v tom autobus vybehne do akejsi polopúšte, ale to trvá len minútu či dve, už je tu závora, parkovisko a vás vyhadzujú z autobusu ako výsadok parašutistov. Máte na to pätnásť minút! To znie naozaj ako bojový pokrik veliteľa výsadku, ale je to len zbožné želanie turistického sprievodcu, ktorý vie, že ešte dnes máme stihnúť Egyptské múzeum, ale hlavne (aby konečne zarobil) divadielko s voňavkárňou, pravými lietajúcimi kobercami a zaručene ručne spracovaným hocičím z alabastru. Na pyramídy nemôžete pri tom rýchlom priblížení vidieť kvôli streche autobusu, takže by to vlastne mohol byť teoreticky pekný zážitok ocitnúť sa po vystúpení tak náhle zoči-voči ich majestátu. Ibaže prax je iná. Len čo vystúpite z autobusu, vrhnú sa na vás predavači miestnych zbytočností a tak prvých päť minút strávite prebíjaním sa cez ich neústupné bojové šíky. Len čo to máte za sebou, nestihnete vzhliadnuť k žiadnemu majestátu, pretože hľadáte manželku, aby ste ju mohli odfotiť na pozadí s pyramídami. To vás zaručene zaberie druhých päť minút (manželky sa strácajú s úžasnou vynaliezavosťou, najčastejšie ich nájdete pri WC alebo stánku s náramkami a náhrdelníkmi). No a zvyšných päť minút obaja zúfalo hľadáte autobus, aby vám neušiel.
Na skutočný zážitok z egyptských pyramíd vám teda ostáva len tá krátka chvíľa späť doma v rodnej krajine pri pohľade na fotografiu vlastnej manželky na pozadí pyramíd ešte skôr, než vám kvalitu tej fotografie stihne ohovoriť rodina a príbuzenstvo. No a keďže odfotiť z parkoviska pod pyramídami celú manželku na pozadí s celou pyramídou je technicky nemožné, výsledkom je celá manželka na pozadí s hŕbou kamenia. A to, uznajte, nemôže v našincovi vyvolať žiadny veľký dojem.
Ak ste vytrvalí a rozhodnete sa, že z egyptských pyramíd uvidíte viac, napríklad ich tajomné vnútro, čaká vás ešte väčšie sklamanie. Dovnútra leziete za poplatok po štyroch a proti vám sa tlačí zástup iných turistických štvornožcov. Nikto z nich vám ale neprezradí a ani nenaznačí, čo tam dole uvidíte. Tvária sa neprístupne. Aj vy sa tak budete tváriť, keď poleziete naspäť, pretože sa vám v hlave bude točiť dokola jediná utkvelá myšlienka – za čo som, preboha, vlastne vyhodil toľké peniaze? Nadbytok vzdelania a od malička vtĺkaná úcta k histórii nám ale bráni vyjadriť sa tak výstižne ako náš sused na oravskej chalupe. Je to klasický „vymakaný chlop“ z Ostravy, ktorý pracuje pre baňu. Jeho stručný popis návštevy Údolia kráľov mi zobral dych:
„Prišli sme tam a mám v tom jasno. Kombinácia pieskovne, bunkra a panelákovej pivnice. Celé údolie je ako baňa na piesok, akurát skrachovaná. Vchod do hrobiek pripomína bunkre z Druhej svetovej. No a vnútri to smrdí ako v panelákovej pivnici na zemiaky a tiež je tam asi toľko vidieť. Po stenách maľovky, ktorým nielenže nerozumiem, čo je pochopiteľné, ale hlavne pripomínajú tie čmáranice na pánskych záchodoch, ktorým pre zmenu rozumiem. Tým všetkým nás prevedú len preto, aby nám na konci v nejakej temnej diere vysvetlili, že to, čo nám chceli ukázať, už dávno niekto ukradol. No, ako u nás doma…“
Toto všetko v originálnej ostravačtine. Nemám k tomu (nech sa na mňa UNESCO nehnevá), čo dodať. Aby nám totiž bolo jasné – najväčšie zážitky z ciest sú tie nečakané. Takto som jedno slnečné a teplé popoludnie vstúpil do sevillského mestského hradu zvaného „alcazar“. Bolo po turistickej sezóne, žiadna tlačenica a vresk turistických skupín, dokonca nikto iný okrem mňa neprešiel starobylou bránou. A tak som, celkom bez prípravy, vstúpil do rozprávky. Bolo to neskutočné. Nikto mi nehučal do ucha dátumy, ktoré si aj tak nemáte šancu zapamätať. Nikto mi nerozprával krvavé dynastické anekdoty, na ktorých sa nedá zasmiať. Bol som tam celkom, úplne – sám. A v tej tichej, bezváhovej samote som kráčal z nádvoria do nádvoria, zo sály do sály, pomedzi stĺpy rozprávkových siení stále ďalej až som sa ocitol vo veľkej záhrade. Len ja a príbehy, ktoré som si tu mohol domýšľať bez obmedzenia dátumov a sprievodcovej pamäte. Neviem ako dlho som tam bol, ale som vďačný všetkým tým zamestnancom tohto hradného múzea, že boli leniví ísť ma v čase malátnej siesty kontrolovať, či kráčam v správnom smere prehliadky.
Chcete veľké zážitky? Dám vám dobrú radu. Choďte vždy tam, kde vám ich nesľubujú…
CELÚ knihu cestovných príbehov nájdete TU.
