Ešte aspoň raz nikdy viac – Radosti a strasti amatérskeho jachtingu

Jedna z mála dochovaných starogréckych anekdot opisuje Sokrata, keď pri akejsi príležitosti cestoval ako pasažier loďou a zastihla ich búrka. Sokrata zloba živlov úplne zlomila. Zúfalo objímal stožiar a v duchu sa lúčil so životom. Okolo šiel námorník a do burácania vĺn zakričal:

„Sokrates, ty, taký slávny filozof a múdry človek, pozri sa ako biedne vyzeráš. Od strachu si celý zelený. A ja obyčajný námorník sa nebojím. Čím to je?“

Zúbožený, mokrý, rozklepaný Sokrates sa ani neobzrel, len mrzuto zahundral: „To je tým, že sa nebojíme o to isté…“

 

Keď si priplatíte

Jachta je najúžasnejšia, keď sa na ňu pozeráte z brehu. Všimnite si, že drvivá väčšina propagačných fotografií rekreačného jachtingu ponúka pohľad na žiarivo bielu loď, hrdo vzpriamenú na pokojnej hladine s čarokrásnym pozadím. Tak ako vám žiadna cestovná kancelária nepovie dopredu, že romantickú plavbu loďou po Níle strávi tretina turistov v tej obligátnej malej miestnosti bez okien, ktorú majú aj doma, skrátka doondia sa až po lopatky, tak vám žiadny organizátor výletu morskou jachtou neprezradí, že tretina posádky tradične obetuje svoje jedlo morským bohom a bohapusto dávi cez palubu. Na plných plachtách totiž jachta takmer nikdy nepláva vzpriamene, ale skoro vždy pod uhlom minimálne tridsať stupňov. A do toho sústavné nie pohupovanie, ale skoky na vlnách. Hore a dolu, hore a dolu, a ešte hore a už sa niekto vrhá k zábradliu, lebo tiež chce niečo povedať nahlas k téme…

Pred takouto zábavou som bol včas varovaný, keď sme boli so zájazdom na ostrove Vulcano v súostroví Lipari (mimochodom, stojí za návštevu) a majitelia cestovky ponúkali za príplatok výlet plachetnicou k sopke Stromboli. Jachta stála hrdo vzpriamená na pokojnej hladine s romantickým pozadím slnkom rozžiarenej zátoky a naši známi zo zájazdu kupovali lístky na extra výlet ako diví. Čosi mi našepkalo, aby sme s mojou ženou Janinou nešli a ona našťastie nenaliehala.

Ten dvojzáber by stál za zväčnenie, ale fakt som netušil, že bude až taký rozdiel medzi tým v akom stave sa výletníci naloďovali a v akom ich (doslova) vykladali z lode, keď sa vrátili. Cesta tam vraj celkom ušla, až na to, že kvôli nepriaznivému vetru to trvalo nekonečne dlho, dorazili až za tmy, zo Stromboli síce videli bublanie žeravej lávy, ale tá im zároveň nedovolila dostať sa bližšie a potom, na ceste späť, to prišlo. Búrka, ale aká! Loď skákala na vlnách v najnepredvídanejších manévroch a jej posádka takisto. Všetci mokrí, premrznutí a schovaní v podpalubí s vedrom pri nohách. Všetky zábrany šli bokom, každý si uľavoval, ako len mohol. A nemalo to konca kraja. Ešteže kapitán pri kormidle vydržal až do konca…

Keď svitlo ráno, už to nebola hrdá jachta, ale nemocničná loď. Tak ich aj vykladali z malého člnu na mólo. A tam som sa aj dozvedel zadarmo to poučenie. Kolega, skôr než zapadol do chatičky na brehu ako doživotný nepriateľ amatérskej moreplavby, stihol vydať toto svedectvo:

„Ak chceš, aby ti bolo na dovolenke pri mori naozaj zle, musíš si priplatiť…“

 

More sa nedá vypnúť

More je živel a my sme si za stáročia civilizácie akosi odvykli, že nerozkážeme ani vetru, ani dažďu, ako to sľubovala komunistická údernícka pieseň. Pred jedným aj druhým sme dobre chránení v našich príbytkoch, či pod megadáždnikmi. Ale nie na mori.

Našinec, zhýčkaný službami cestoviek, má mylný dojem, že môže reklamovať úplne všetko. Ale na jachte nie je komu podať protest proti privysokým vlnám. A nie je kam vystúpiť. A úplne najohromujúcejšie je poznanie, že more sa nedá vypnúť! Len si to predstavte – uveríte lákadlám cestoviek, ale v tomto prípade skôr šialencom kamarátom, a vstúpite na vratkú palubu. Poviete si, no tak čo, chvíľu to vydržím.

A potom to príde. Mraky sa zatiahnu, začne fúkať, kapitán sa už tiež mračí a loď skáče na vlnách, ako pomätenec pri obetnom ohni. Loď sa nakláňa tak, že voda zvonku zalieva okienko salónu hlboko v podpalubí. V jednej chvíli sa začne prelievať aj cez bočné zábradlie, taký náklon ste už nabrali. Pri prehadzovaní plachty sa ozývajú také protestné zvuky, akoby aj tá loď už mala všetkého dosť. Všetci sú mokrí a zúbožene posedávajú na palube, lebo v podpalubí je to len horšie. Máte na sebe plávajúcu vestu, ale zároveň za sebou aj inštruktáž, že ak prepadnete cez palubu, tak je minimálna nádej, že by sa loď stihla otočiť a oni vás vo vysokých vlnách vôbec našli. Nehovoriac o manévroch na vašu záchranu a vytiahnutie na palubu, čo je všetko v rovine teoretickej nepravdepodobnosti. Prežitie osamelého plavca na vlnách sa veľmi nepredpokladá. Z uvedeného dôvodu sa nórski rybári neučia plávať, aby zbytočne nepredlžovali smerovanie k nevyhnutnému koncu. Pravda, bol zaznamenaný prípad kuchára nemeckej ponorky, ktorý ako jediný prežil búrku, čo ponorku najskôr vážne poškodila a potom potopila, ostal sám 800 kilometrov od pobrežia a našli ho aj vylovili. No po zrelej úvahe pochopíte, že nie ste nemecký ponorkový kuchár so šialeným šťastím. Napriek liekom, čo ste si preventívne dali, už visíte zo zábradlia a obetujete bohom. Raz, druhý raz, tretí raz… Trvá to štvrťhodinu, polhodinu, hodinu a ďalšiu hodinu. A vy už v hlave nemáte inú myšlienku, len aby to skončilo. Vtedy je dobré si spomenúť na Mys Horn, ktorý by sa tiež mohol volať Mys hrôzy, pretože tento najjužnejší cíp juhoamerického kontinentu je povestný vytrvalými búrkami a extrémnym vlnobitím. Pôvodné objaviteľské i neskoršie obchodné plachetnice ním za stáleho náklonu a kolísania divokými vlnami plávali aj dva týždne. Ak teda preplávali. Dnes je to obľúbený skúšobný kameň svetových jachtárskych pretekov profesionálov…

Ale vy nechcete žiadne preteky, vy už nechcete ani ďalšiu plavbu. Vám už to doslova lezie hore krkom a po čase už ani nemá čo a stále to lezie. Myšlienky sa upínajú k jedinému bodu – prístav. Tam to šialenstvo a hlavne tá ľudská bezmocnosť konečne skončí!

Budete sa čudovať, ale neskončí. Sám som ostal zaskočený, ale fakt je, že húpanie lode sa len zmierni. Pri silnom vetre a vlnobití nie je loď ani v prístave pokojná. Len sa húpe miernejšie – meter-dva hore a zasa dole, meter-dva hore a zasa dole, stále, dokola, neúnavne – až konečne zaspíte.

Tak prečo, pre Kristove rany, chodia ľudia na jachtu?!

Pláže a prístavy

Ak nezažiješ, nepochopíš. To je najobligátnejšia výhovorka, prečo ľudia robia veci, ktoré by ich logicky nemali tešiť ani omylom.

Bonusom za všetko už spomínané a tiež nespomínané nepohodlie malých kajút a pumpovacích toaliet je pristávanie každý večer kdesi inde. Tiché zátoky bez živej duše striedajú rušné prístavy. Do polovice mája a opäť od polovice septembra sú na Jadrane niektoré mestečká ako z rozprávky o Šípkovej Ruženke akurát bez Šípkovej Ruženky.

Lov rýb a kúpanie v mori majú svoje čaro. Len treba nájsť miesto, kde sa tie ryby neživia odpadom z predošlých jácht. A keď skáčete do vody, musíte mať na pamäti, že by na nej mal ostať niekto, kto vás zasa vytiahne. Vyliezť vlastnými silami hoci aj po vratkých schodíkoch je skutočne pozoruhodný výkon.

A to je vlastne všetko. Ako v každej hre, aj táto hra na moreplavcov má v zásade jednoduché pravidlá. Keď ich rešpektujete a máte kus námorníckeho šťastia, potom aj také bláznovstvo ako amatérsky jachting má svoje čaro…

S kým sa plaviť…

To je tá najdôležitejšia otázka, ktorú treba vyriešiť včas. V čisto mužskej posádke sa na krátku dobu jedného týždňa dajú aj rozdielne povahy do relatívnej harmónie. Rozhodujúci je kapitán.

Podľa dnešnej módy sa zdá, že na morskú jachtu si trúfa takmer každá krčmová partia. Ale plánovať pri pive je iné, než s pivom v ruke plávať. Preto je dôležité, aby tomu všetkému velil niekto skúsený s prirodzenou autoritou. Zároveň by mal mať schopnosť citlivo rozdeľovať úlohy, lebo medzi amatérmi k vzbure posádky nie je nikdy ďaleko.

Najnebezpečnejší sú nadšenci. Tí čo ujúkajú nadšením pri prvých veľkých vlnách. Majú totiž slabú predstavivosť a nevedia odhadnúť, že takých a väčších vĺn ešte môžu byť stovky. Potom už neujúkajú, ale to je tým ostatným málo platné.

Problematický je aj typ „pustite ma k tomu“. Ku kormidlu sa hrabe lepšie ako hraboš poľný, ale zakrátko sa zistí, že nevie, čo s ním. Mimochodom, okrem kapitána je najlepším kormidelníkom autopilot. Tá mašinka zásadne nerobí nepredvídateľné manévre, kormidluje pokojne a vytrvalo.

Skoro vždy sa nájde v posádke hĺbavá povaha, ktorú nekonečná energia vĺn privádza k trudnomyseľným úvahám na osamelej hliadke na špici lode. Pokiaľ sa do vĺn nevrhá, treba ho nechať, kým sa premočený a uzimený nevráti do ľudskej svorky.

Skoro vždy sa tiež v posádke nájde nadšenec, čo obsadí kuchyňu. Po kapitánovi hneď druhý najdôležitejší člen posádky. A je pozoruhodné, ako bez reptania sa ostatní delia o pomocné práce v kuchyni, ktoré by im doma v živote nenapadli. Duch lode účinkuje!

Okrem týchto výrazných postáv a exotov na palube si zvyšní väčšinou dokážu nájsť svoje miesto v rámci posádky a ak je plavba pokojná, je radosť byť na palube.
Aj ja som sa teda, na štvrtú výzvu v priebehu troch rokov, rozhodol, že sa to pokúsim pochopiť na vlastnej koži. Povedal som si, že raz to vytrpieť môžem, aby som si po zvyšok života mohol spokojne hovoriť, že viac takých zážitkov netreba. Zlákala ma šanca plaviť sa s bandou psychoterapeutov v ideálnom rozložení – traja zo Slovenska, traja z Moravy a traja z Čiech. Keď poznáte pojem „Loď bláznov“, takejto ponuke nemôžete odolať. Najmä, ak si poviete, že to aspoň raz skúsite, aby ste to už nikdy viac nemuseli zopakovať. Takže na budúci rok ideme po stopách Odyssea. To je zaručené dobrodružstvo, keďže nie je jasné kam sa to z Tróje vlastne plavil. A to iste uznáte je rébus, ktorý inak ako plavbou dočasne vlastnou loďou vyriešiť nejde. Už sa teším.

Autor: Gustáv Murín

Viac informácií o Chorvátsku nájdete na http://www.walkers.sk/chorvatsko.php.

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on reddit
Share on tumblr
Share on google
Share on email

Podobné články