V dňoch 29. 11. až 3. 12. 2018 sa v marockom Marakéši konal už 60-ty kongres jedinej celosvetovej organizácie novinárov a spisovateľov píšucich o turizme – Fédération Internationale des Journalistes et Ecrivains du Tourisme. Miesto i podujatie k sebe pasujú, lebo sú prevažne frankofónne. Delegáciu zo Slovenska viedla prof. Ľudmila Novacká (predsedníčka FIJET-Slovakia a členka vedenia FIJET), členmi boli Gustáv Murín a Michaela Conzárová. Kým kongresy svetovej organizácie spisovateľov, básnikov a editorov PEN International (ktorých som sa zúčastňoval od roku 1995: Praha, 1996: Guadalajara, Mexiko; 1997: Edinburgh; 1998: Riga, Lotyšsko; 1999: Varšava, 2000: Moskva; 2001: Londýn; 2002: Ohrid, Macedónsko; 2003: Mexico City; 2004: Tromső; 2009: Linz; 2010: Tokio; 2011: Belehrad; 2013: Reykjavík a 2014: Biškek, Kirgistan) boli prevažne pracovné s nabitou agendou odborných komisií, spoločných rezolúcií a panelových diskusií, FIJET bol po všetkých stránkach turistický.
Ako dokladujú fotografie FIJET-Slovakia obapolná prezentácia bola v ochote delegátov reprezentovať svoju krajinu v krojoch (v tomto smere boli najviditeľnejšie početné delegácie Rumunska a Chorvátska) a na druhej strane hosťujúca krajina sa snažila ukázať to najkrajšie, čo by mohlo zaujať v prvom rade novinárov a spisovateľov píšucich o turizme a potom aj ich čitateľov a potencionálnych návštevníkov Maroka.
My sme delegátov ponúkli pravými bratislavskými bajglami.
Kultúrnu časť kongresu oživovala folklórna skupina mladých z Talianska.
Kongres prebehol pod záštitou kráľa Mohammeda VI. („nech mu Boh žehná“, ako znie oficiálny titul) a otvárali ho v jeho mene hneď dvaja ministri: minister turistiky, dopravy a sociálnej ekonomiky, ako aj minister kultúry a komunikácie.
Turisti ako teroristi?
Pracovnú časť naplnila panelová diskusia s neveľmi šťastným príspevkom profesorky Tomaševič z Chorvátska, ktorá nazvala turistov „teroristami“. Reagovala tak na v tomto roku po prvý krát sa prejaviace i prekvapujúce protesty obyvateľov už desaťročia zavedených turistických destinácií v Taliansku a Španielsku a dokladovala to zábermi následkov masového turizmu v devastácii známych pamiatok a ich okolia. Volala po riešeniach a za príklad dávala, že v Číne rozdávajú turistom 60 stranové poučení, ako sa správne správať v cudzine, a v prípade ich porušenia vraj hrozí, že nespratníkov na 10 rokov nepustia za hranice a 5 rokov nedostanú v banke pôžičku. V Malajzii pri nedostatočnom oblečení pri historických pamiatkach, či dokonca nudizme na verejných miestach hrozí pokuta 1000 USD a zákaz vstupu na 5 rokov. No na ohurovanie nevzdelaných poslucháčov takáto prezentácia stačí. Ale predvádzať ju akurát novinárom a spisovateľom, ktorí sa združili do celosvetovej organizácie na podporu turizmu? Pani profesorka to nezvládla dokonca ani v jednouchých metodických podmienkach. Jej príklady devastácie pamiatok sú ojedinelé a v porovnaní s počtom návštevníkov daného miesta predstavujú štatistickú úroveň nula celá nula nula skoro nič. Strašila delegátov pohľadmi na preplnený Čínsky múr, ale práve ten úsek (navyše naschvál fotený, aby sa do záberu „natlačilo“, čo najviac turistov) tvorí opäť len nula celá nula nula skoro nič z celkovej dĺžky tejto svetovej pamiatky! A môžeme ľahko dokumentovať, že už o pár kilometrov ďalej si tu cudzinec môže vychutnať prechádzku po Čínskom dokonca osamote!
A ešte jedna, na pohľad kacírska, poznámka: za 80 rokov mieru v Európe je všetkého nadbytok – potravín, vína, tokajského, koňaku, kobercov, keramiky, suvenírov a i pamiatok!
Keď som ako chlapec strávil tri roky v Iraku (otec tu prednášal cytológiu na Univerzite v Bagdade) tak sa po takej svetoznámej pamiatke, ako je Babylón motalo koncom 60-tych rokov len zopár cudzincov. Múzeá boli preplnené pamiatkami z čias Mezopotámskych ríší (Chetitov, Babylónčanov apod.) tak, že artefakty z tých čias vrátane úlomkov hlinených tabuliek, sošiek a keramiky (tých bolo na tony) ste mohli zbierať ako huby. Pravda, mnohé stihli rozkradnúť americkí „osloboditelia“ počas Druhej vojny v Perzskom zálive, ale aj tak je tam aj vďaka ich „osloboditeľským“ prešľapom dodnes na miestach pamiatok poloprázdno (napríklad zikkurat=pyramída v Ure). A keby ste boli nadšencom napríklad rímskych pamiatok, tak si do konca života zodriete nohy, kým by ste ich všetky prešli už len mimo Talianska. Veď sa o tom pravidelne dohadujeme so vzácnym priateľom, riaditeľom Balneologického múzea v Piešťanoch, Vladimírom Krupom, od ktorého viem, že rôznych kostrových nálezov z pradávnych čias je len u nás toľko, že ich už ani nie je kde skladovať a tak sa nechávajú na mieste nálezu. A zachovalých kostier a rekonštrukcií mamutov už máme na celú zoologickú záhradu. Takže, žiadny strach. Ani americké bombardovanie Pompejí za II. svetovej vojny túto vzácnu pamiatku nezničilo a stále je obdivovaná novými generáciami návštevníkov. Aj v tomto sa pani profesorka mýlila.
Pani profesorka sa zásadne pomýlila aj v tom, že ignorovala fakt, že zahraničná turistika už niekoľko rokov v dôsledku teroristických útokov klesá. Už susedná krajina, Tunis, na to predsa očividne doplatila drastickým poklesom turistických návštev. Teda trend je opačný a naopak stúpa domáci turistický ruch, ako to zaznamenávame v posledných rokoch už aj na Slovensku. Paradoxom pri tom je, že počet turistov klesá aj v jej rodnej zemi (tu kvôli cenám a upadajúcim službám) a Chorvátsko práve preto robí všetko možné, aby ich nalákalo čím viac. Veď z turizmu tu žijú už celé generácie miestnych rodín najmä na pobreží. Tí by pani profesorku hnali, keby sa dozvedeli, že fakticky ich živiteľov označila za „teroristov“. Áno, otázku masového turizmu treba na takýchto fórach preberať – ale seriózne a s preukaznými štatistikami i príkladmi.
Perspektíva nových reportáží
Po kongrese sa delegáti rozdelili približne na tri skupiny. Jedni, čo sa ponáhľali domov, a dve zvyšné skupiny sa rozdelili na tých, ktorí sa rozhodli objavovať juh Maroka a druhí, ktorí v priebehu štyroch dní navštívili „Imperiálne mestá“ Fez, Meknes a Rabat. A to je práve ten vedľajší efekt takýchto kongresov. Takmer dvesto novinárov a spisovateľov z 24 krajín má opäť o čom písať…
Gustáv Murín
Cesta bola podporená Literárnym fondom.
