Rozhovor týždňa v SNN č. 25/2023:
RNDr. Gustáv Murín, PhD., začal s literárnou tvorbou v 80. rokoch minulého storočia. Jeho tvorba zahŕňa širokú škálu žánrov, prózu, eseje, rozhlasovú a divadelnú tvorbu, scenáre, odbornú literatúru. Vydal 71 kníh, okrem slovenčiny v češtine, angličtine, bulharčine, francúzštine, v jazyku hindí, holandčine, chorvátčine, maďarčine, nemčine, ruštine, srbčine, španielčine a taliančine. Najznámejšie sú jeho knihy literatúry faktu, v ktorých mapuje pôsobenie mafie v novodobých dejinách Slovenska.
Predalo sa takmer 300 000 výtlačkov jeho kníh, vyšli desiatky elektronických publikácií, deväť audio kníh, osem DVD a štyri knihy v Braillovom písme. Takmer 500 textov mu preložili do 51 jazykov. Svoje knihy prezentuje v mestách a obciach Slovenska a s knihami navštívil aj vyše tridsať krajín Európy, Ázie a Ameriky.
Ako znášate popularitu?
Začína to byť náročné, už ma spoznávajú ľudia aj na ulici. Spisovateľ by totiž mal byť dobrý pozorovateľ, lenže je ťažké pozorovať, keď ste pozorovaný…
Do „Nežnej“ ste ale nepísal…
Akože nie… Písal som veľa článkov, hlavne vo vtedy najprogresívnejšom periodiku Nové slovo. A prvá kniha, „Případ pohřbeného hřbitova“, mi vyšla v júni 1989. Za ňu som dostal v septembri toho roku cenu pražských kníhkupcov, rovnakú dali Havlovi. Bola o historickom Ondrejskom cintoríne v Bratislave, ktorý chceli vtedajší mocipáni zlikvidovať. Bol to šialený nápad, ktorý sa im, našťastie, nepodarilo úplne zrealizovať. Vtedy som sa stretol s Janom Budajom, Mikulášom Hubom a začali sme bojovať o jeho záchranu. Vypočúvala ich za to Štátna bezpečnosť a mňa Krajská prokuratúra. No a plánovaný článok o tom mi nemohol vyjsť. Tak som si povedal, že ten príbeh zvečním v novele. Knihu však na Slovensku nechceli vydať, lebo podľa posudkov bola vraj protištátna. V roku 1987 ale bola vyhlásená federálna súťaž noviel pre mladých autorov, ktorú som anonymne vyhral a tak som mal nárok vydať túto knihu. Šťastný som sa vrátil domov, ale vo vydavateľstve Smena mi blahosklonne povedali, aby som im nerobil problémy. Našťastie rukopis koloval v Prahe, kde sa ho ujali vo vydavateľstve Mladá Fronta, takže som debutoval rovno v češtine, čo je v dejinách českej a slovenskej literatúry unikát…
Takže už ste bol slávny…
No to nie, ale jeden mladý český kritik ma za ten debut vychválil pre odvahu pustiť sa do takej témy. No ale v roku 1990 si to akosi rozmyslel a napísal, že kniha mala začať tam, kde skončila. O tridsať rokov som si na to spomenul a rozhodol som sa, že ten príbeh dorozprávam. Takže v roku 2022 vyšla nová verzia pod názvom Osudy v kameni s dôvetkom, že je to príbeh, ako sa z dobrovoľných ochranárov Prírody v súboji s komunistickými byrokratmi stali hrou osudu vodcovia Nežnej revolúcie a ako ich tá revolúcia napokon samých zomlela… Kniha je doplnená osudmi výnimočných osobností pochovaných na tomto cintoríne. To sú veľmi zaujímavé príbehy.
Literatúra faktu je v súčasnosti Vašou doménou. Nechcete obohatiť svoje spisovateľské portfólio aj o poéziu?
Celkom určite nie! Básnici sa na Slovensku premnožili a ja si dobre pamätám poznámku na vizitke každého amerického literárneho agenta, čo chce dôstojne prežiť: „No poetry and sci-fi“. Ja som napísal aj knihu sci-fi poviedok, ale to bol únik z komunistickej cenzúry. Vtedy boli tri spisovateľské platformy: oficiálna, disidentská a sci-fi. Do tej tretej sa utiekalo veľa autorov, pretože tam boli relatívne slobodní od každej ideológie. Síce ma táto scéna medzi seba prijala, ale ja som začal potom písať eseje. No a neskôr aj popularizačné knihy o ľudskej sexualite, pretože táto kedysi zakázaná téma bola po roku 1990 žiadaná. Stánky zaplavili najrôznejšie erotické časopisy a všetky tiež pomerne skoro zanikli. Ja som bol v roku 1994 dokonca šéfom časopisu Playboy na Slovensku, ale ten už tiež mal na mále. Jedinou výhodou bolo, že som jedným výtlačkom vedel zaplatiť taxikára, keď som sa v noci vracal domov z Playboy-party…
Ale Vaše knihy sa predávali vo veľkých nákladoch.
Nie hneď, naopak, trvalo to 18 rokov, za ktoré mi vyšlo 16 kníh (z toho 5 v Čechách) vždy v náklade 1 000-2 000 výtlačkov. Tie sa síce predali, takže to nebol ani prepadák, ale nebol to ani veľký úspech. Môj prvý bestseller bola až kniha „Návod na manželstvo“, z ktorého sa na vianočný trh v roku 2007 hneď robila aj dotlač. Až o rok na to vyšla „Mafia v Bratislave, 1989-1999 Dekáda zločinu a trestu“ a spustila sa lavína čitateľského záujmu.
Vystihol ste medzeru na knižnom trhu?
To nebola medzera, to bolo absolútne prázdno. Nikto sa neodvažoval o tejto téme ani len vzdychnúť. To bolo obdobie, kedy došlo za bieleho dňa pred banskobystrickým hotelom Lux k streľbe s následkom jedného mŕtveho mafiánskeho bossa a dvoch jeho zranených ochrankárov. A v novinách nebola o tom ani správička! Keď táto moja kniha vyšla, ľudia boli úplne vo vytržení, lebo sa nikdy predtým takto konkrétne o slovenských mafiánoch nepísalo. Ešte sa k tomu pridal fakt, že kniha vyšla u malého vydavateľa, ktorý dal vytlačiť „len“ tritisíc výtlačkov, čo by bolo dosť na celý rok, lenže tie sa vypredali za týždeň! A kým prišla prvá dotlač niekto rozchýril, že viac tej knihy nebude, lebo vydavateľ s autorom sú na úteku. To bola veľmi účinná reklama, čitatelia boli ako utrhnutí z reťaze… (smiech). Došlo to tak ďaleko, že pre tú prvú dotlač posielali kníhkupci vlastné autá, lebo nejaký babrák tie výtlačky zabudol naložiť. A išli pre ne až do Ostravy, do tlačiarne otca najväčšieho českého mafiána Radovana Krejčířa. To sú paradoxy!
Čakal ste taký úspech?
Ale vôbec nie. Ten rukopis totiž pred tým odmietol jeden významný vydavateľ a náš rodinný priateľ. Vraj to nikoho nebude zaujímať. A ja som krátko na to bol na parížskom knižnom veľtrhu, kde sa predstavovala moja bilingválna kniha cestových príbehov slovensko-francúzsky „Le mond est petit“. Tam som stretol frankofila Alberta Marenčina, ktorý mal malé vydavateľstvo a aj edíciu kníh o Bratislave. Tak som si myslel, že tá téma aspoň mladých Bratislavčanov zaujme. A Marenčin, ktorý je inak komótny typ, prejavil na neho neobvyklý záujem i iniciatívu, čo ma pochopiteľne potešilo. Lenže on mal málo peňazí, takže napriek enormnému úspechu vydania a prvej dotlače na už druhú mu to vyšlo zasa „len“ na tri tisíc výtlačkov. Ale aj tie zmizli za týždeň a pred Vianocami zase nebolo v Bratislave nič. Takže veľký úspech, aj sklamanie. Nakoniec sa tejto prvej „mafiánskej“ knihy predalo viac ako 46 000 výtlačkov. A nasledujúci titul už bol najpredávanejšou knihou roku 2009 na Slovensku. Neskôr vyšiel aj ako audio-kniha a na SME.sk na pokračovanie dosiahol čítanosť viac ako 600 000 čítaní…
Ako pristupujete k faktom týchto tém? Archívy, vlastné pátranie, informátori, analytika…
Metóda je rovnaká ako u každej mojej knihy literatúry faktu. Všetko čerpám z verejných zdrojov, ktoré si môže každý dohľadať a overiť. Moja úloha je všetky dostupné informácie zozbierať (čo trvá aj roky), roztriediť a vytvoriť z toho pútavý príbeh. Mnohí mali silácke reči, aké je to ľahké, ale doteraz to nikto nedokázal. Niektoré moje knihy majú totiž až stovky citácií konkrétnych zdrojov! Pomohla mi aj skúsenosť z vedy, kde musíme dokázať spracovať veľké množstvo informácií a vedieť ich dať do súvislostí. A keďže k spracovaniu konkrétnej témy pristupujem poctivo, mohol som opublikovať kauzu Gorila s plnými menami bez akejkoľvek negatívnej odozvy, či pokusu vydaniu zabrániť. To čo potom vydal Nicholson bol nečitateľný paškvil zmätočne nakopených informácií s akýmisi vymyslenými menami vylepšený otrasnou obálkou. Moje knihy o organizovanom zločine sú totiž „mediálnym obrazom“ a na svoj obraz v takomto zrkadle sa ťažko môže niekto hnevať.
Vyšlo mi na túto tému už 22 kníh. Zavŕšil som to minulý rok knihou „Mafia na Slovensku – Stručné dejiny zla“, encyklopédii o mafiánskom vyčíňaní u nás v rokoch 1990 – 2021. Dalo by sa ešte písať ďalej, napríklad o pôsobení mafie z východných krajín na Slovensku a zvlášť o tej ukrajinskej, ktorá sa sem už opäť tlačí. Ale problém je v tom, že ubudli záujemci o túto tému. Tí, čo to zažili a chceli poznať súvislosti, už asi svoju zvedavosť naplnili a tých, čo to nezažili, téma nezaujíma. Minulý týždeň som bol na besede v Prešovskej univerzite a študenti už nevedeli, ani kto založil televíziu Markíza, nieto ešte mafiánske udalosti okolo nej! Takže téma mafie je pre mňa nateraz uzatvorená kapitola…
Zaoberáte sa momentálne neznámymi dejinami Slovenského národného povstania. Prečo práve téma, ktorou sa Slovensko hrdí ako svetlou stránkou našich dejín, ale je aj plná temných stránok?
Ide o trilógiu s fascinujúcimi príbehmi a osudmi ľudí, ktorí tie dejiny tvorili, ale ich osudy oficiálna historiografia ignoruje. Ich osudy boli tragické, paradoxné, aj veselé. Začalo to tak, že sa mi dostali do rúk pamäti účastníkov Povstania. Vtedy som mal len pätnásť rokov! Zaujalo ma to, bolo to úžasné poznanie nielen o Povstaní,, ale aj o nás, ako národe. Vedel som, že raz tie príbehy zozbieram. Ale keďže mi bolo jasné, že pôjde o sizyfovská prácu, odložil som to na dôchodok… Tak som sa k téme po takmer päťdesiatich rokoch naozaj vrátil. To už som mal plnú skrinku výstrižkov článkov a aj solídnu zbierku kníh o SNP. Paradoxne mi pomohla pandémia. Museli sme byť zatvorení doma, tak som skrinku otvoril a začal písať. Veľmi mi pomohol aj docent Jozef Bystrický, prvý riaditeľ Vojenského historického ústavu, ktorý mi poskytol aj už dávno zabudnuté príležitostné publikácie jednotlivých obcí. Tento rok vyšiel už II. diel a na budúci rok ukončíme túto trilógiu na 80-te výročie SNP.
Prečítate si aj knihy slovenských autorov?
Ani nie, som nadšenec literatúry faktu, pretože život píše ďaleko zaujímavejšie príbehy, než na čo stačí číra autorská fantázia. V Prahe som už v 80-tych rokoch naďabil na knihy Miloša Hubáčka o vojnách v Pacifiku, aj som sa s ním zoznámil a urobil veľký rozhovor. Čítal som Válka, kamaráta Jožka Urbana, Slobodu, Mitanu… Svojho času nielen mňa zaujal „Polnočný denník“ Maxima E. Matkina, ktorý je v skutočnosti Eva Borušovičová. Ale tej už časom zjavne preplo, pretože v rámci minulej prezidentskej kampane napísala rozprávku o „skvelej Zuzanke“, ako za boľševika o Leninovi! Bieda slovenskej literatúry je v tom, že tá nielenže nemá ambície riešiť niečo globálne, ale dokonca ani všeľudské! To rýpanie sa vo vlastných vnútornostiach otravuje už aj tých vydavateľských redaktorov, čo to majú čítať. Autor budúcnosti má byť vzdelaný a prinášajúci určité povinné penzum zaujímavých informácií prepojených v dramatickom a atraktívnom príbehu. Príkladom je u nás Banáš, vo svetovej literatúre to bol Dan Brown, ktorý vyštartoval ako meteor a už zasa zapadol… Navyše už som vo veku, kedy nemienim strácať čas. Ak sa mi dostane do rúk kniha, ktorá ma nezaujme, po pätnástich stranách ju odkladám. Dokonca som s chuťou šmaril do kontajnera životopisnú knihu Salvatora Dalího, keď som došiel po stránku, na ktorej tvrdil že aj jeho „… vonia“…
Čo Vás ešte vie naštvať?
Nič tak veľmi, len ma zaráža tá absurdná ambícia vydavateľov periodík, aj kníhkupcov, uvádzať čas, za ktorý vraj článok, či knihu prečítate. Ako keby tu nešlo o kvalitné vnímanie obsahu, ale preteky s časom. A tak v e-shope známeho kníhkupectva je pri každej mojej knihe, na ktorej som pracoval dva roky, alebo aj dvadsať rokov uvedené – prečítate ju za dve hodiny. Je to neúcta k autorovi. Kniha je buď dobrá, alebo zlá, ale nie jednorazový spotrebný tovar. A to nie, že by som nezaznamenal rekordy v čítaní niektorých mojich titulov! Kamarát mi raz napísal, že žena mu dala moju knihu pod stromček a on ju čítal do štvrtej ráno. Potom si povedal, že niečo si odloží na druhý deň. No, nedalo mu to. O piatej sa zobudil a dočítal ju. A jeden pán mi napísal, že moju knihu prečítal za víkend. A v pondelok si zobral voľno z práce, aby ju mohol prečítať ešte raz a vychutnať si obsah. Ale najväčším prejavom úcty k autorovi je to, ak si knihu kúpia a dajú do knižnice, aby sa k nej mohli vracať. Bol som na tohtoročnej Bibliotéke a zdá sa podľa záujmu návštevníkov, že mojim knihám sa blýska na lepšie časy.
Tlačeným na papieri, alebo elektronickým?
Napriek všetkým optimistickým prognózam elektronické knihy ani zďaleka neohrozujú tie printové. Dokonca ani počas pandémie, čo bola ideálna doba pre elektronické knihy, to s trhom výraznejšie nepohlo. Tlačená kniha má totiž okrem samotného textu ešte pridanú hodnotu. Na Slovensku je to vysoká úroveň tlače, obálok, ilustrácií. V Amerike je to úbohé, samé paperbacky, naše knihy sú malé umelecké diela. Stačí zájsť na Bienále ilustrácií Bratislava, alebo na výstavy ilustrácií detských kníh, je to úžasné. V zahraničí, napríklad v Belehrade, je to vidieť na knižnom veľtrhu, ktorý je desaťnásobkom našej Bibliotéky. Potvrdzuje sa, že národ sa v ťažkých časoch prirodzene utieka k literatúre. Je dobré, že Slováci, napriek všetkým brutálnostiam, ktoré sa tu diali v práve minulých rokoch, kupujú aj knihy…
Ja sám mám elektronických kníh vydaných už 76. Z toho viac ako polovicu som si vydal sám vďaka službe Publico na Martinuse. Tu naozaj nejde o zárobok, ale o to zanechať nejakú viditeľnú stopu u titulov, ktoré evidentne nebudú mať komerčný úspech a ktoré by ani nenašli vydavateľa. V poslednej dobe si totiž robím tvorivú inventúru. Tak napríklad len z tých rozhovorov, ktoré mám archivované v elektronickej podobe teraz skladám e-knihu pod názvom ROZPÁVANIE O PÍSANÍ a vychádza ten výber najzaujímavejších otázok a odpovedí až na nejakých 386 strán…
Odbočme od literatúry. Ako budete prežívať Vianoce?
Každá rodina stojí na troch R – robota, relax, rituály. To posledné je nemenné, tak ako Vianoce. Vracajú nás do toho detského módu, kedy sme sa na to obdobie tešili, voňala kapustnica, žiaril stromček… Doma obrady s rodinou dodržiavame a patrí k tomu aj to, že v medziobdobí medzi Vianocami a Silvestrom si rekapitulujem uplynulý rok a vždy verím, že to bude o rok lepšie. No a v tušení, že by Ježiško náhodou k nám neprišiel a v návale iných povinností zabudol, si vždy nakúpim knihy, ktoré sám chcem čítať, zabalím si ich a strčím tajne pod stromček. Ale ja už dávno viem, že Ježiško je moja žena a nezabúda na mňa. Obe dcéry ma už vyzvali, aby som prezradil, čo chcem pod stromček. Takže sa rituálne opakuje problém, pretože ani môj otec si nevedel spomenúť, čo by mal chcieť. Ale nakoniec je pre nás štyroch každoročne dokopy viac ako šesťdesiat darčekov. Ja už mám skoro všetko, aj Nobelovu cenu za literatúru. Napodobeninu certifikátu aj s pečaťou mi pred rokmi daroval priateľ z USA. Namiesto podpisu predsedu Nobelovskej komisie tam však svieti jeho podpis…
Čo by si spisovateľ na Slovensku želal?
Aby na svojom blogu už nemusel písať o aktuálnych nepríjemných udalostiach našej politiky, a mal tak viac času venovať sa veľkým, všeľudským témam. Vyzerá to nádejne…
