Strom hynie postojačky, potichu a tak pomaly, že si to ledva všimneme. Ale vidieť postojačky hynúť hotel – to už je niečo!
V roku 2010 som bol pozvaný na literárny festival do srbského mestečka, s pre nás pozoruhodným názvom, Kikinda. Organizátor bol mladý nadšenec, ktorému na poslednú chvíľu odskočili nejakí sponzori a z niektorých tých, čo neodskočili, nevedel dostať ani dinár. A tak nás, zahraničných hostí festivalu, ubytoval v hotelovom Titanicu.
Ako som sa neskôr dozvedel, hotel Narvik (nazvaný zrejme podľa dávneho družobného mesta), bol postavený v roku 1980, ako pýcha mesta, a tiež najluxusnejší v celej Vojvodine. A asi nás neprekvapí, že mu smrteľnú ranu zasadila aj u nich divoká privatizácia. Trosky nesplnených privatizačných a investičných snov sme už videli po ceste z Belehradu.
Obrovské presklené vitríny z oboch strán vchodu do hotela boli prázdne a zaprášené. Vo vestibule bol bar, ale zatvorený. Ale skutočným šokom bola „recepcia“, v skutočnosti ohrada z na seba voľne naukladaných tehál. Mladá recepčná odkladala naše pasy na zem za sebou. Výťahy ešte fungovali, ale na niektorých izbách sa nedali zatvoriť dvere. Blúdili sme teda po dlhých chodbách a hľadali izbu, ktorej dvere sa dali zatvoriť, a dokonca aj zamknúť, a navyše tam ako bonus bolo na posteliach ešte povlečenie. Chyžné tu neboli. Jedinou zamestnankyňou bola tá zúfalá recepčná.
V Kikinde v tej dobe bolo vidieť aj iné bizarnosti, ako „Bufet Sandokan“ a vykradnutý trezor ako výbava samoobsluhy.
Na dôvažok miestnych bizarností tu pri meste celkom zdatne fungovala výtvarná kolónia západného štýlu.
Základné funkcie ten hotel teda spĺňal len s privretím všetkých očí. Ale, ako to pri takýchto krachujúcich projektoch býva, bolo tu niečo naozaj extra. Upozornila ma na to tá recepčná, keď som sa s ňou o neutešenom stave hotela bavil. Na prvom poschodí hotela bol wellness, za ktorý by sa nehanbili ani v Hiltone. Tri jakuzy, bazén, sprchy – všetko pusté, prázdne, opustené.
Tých pár dní festivalu sme v tomto potápajúcom sa hoteli akosi prekonali. Už rok pred tým súd rozhodol, že majitelia hotela dlžia teplárni za vykurovanie 12,2 milióna dinárov, no s úrokmi, súdnymi nákladmi a trovami súdneho exekútora tento dlh teraz presiahol 26 miliónov. Ďalší súdny spor začal o rok po našej návšteve kvôli dlhu tri milióny dinárov. Dlžníci hotel nazvali „rakovinovou ranou“, čo je drastické, ale asi výstižné prirovnanie. Medzičasom akosi zmizla jeho medená strecha, ktorá zjavne skončila v zberných surovinách. Majitelia by asi radi dali celý hotel do zberných surovín. V roku 2016 sa potopil definitívne. Nečudoval by som sa, keby niektorého z tých majiteľov-dlžníkov našli pri búracích prácach dodatočne v jednej tej jakuze…
