Hotel ako Titanic (Srbský príbeh)

Neyvplnený srbský sen

Strom hynie postojačky, potichu a tak pomaly, že si to ledva všimneme. Ale vidieť postojačky hynúť hotel – to už je niečo!

V roku 2010 som bol pozvaný na literárny festival do srbského mestečka, s pre nás pozoruhodným názvom, Kikinda. Organizátor bol mladý nadšenec, ktorému na poslednú chvíľu odskočili nejakí sponzori a z niektorých tých, čo neodskočili, nevedel dostať ani dinár. A tak nás, zahraničných hostí festivalu, ubytoval v hotelovom Titanicu.

Hotel v Kikinde
Hotel v Kikinde

Ako som sa neskôr dozvedel, hotel Narvik (nazvaný zrejme podľa dávneho družobného mesta), bol postavený v roku 1980, ako pýcha mesta, a tiež najluxusnejší v celej Vojvodine. A asi nás neprekvapí, že mu smrteľnú ranu zasadila aj u nich divoká privatizácia. Trosky nesplnených privatizačných a investičných snov sme už videli po ceste z Belehradu.

Neyvplnený srbský sen
Nevyplnený srbský sen

Obrovské presklené vitríny z oboch strán vchodu do hotela boli prázdne a zaprášené. Vo vestibule bol bar, ale zatvorený. Ale skutočným šokom bola „recepcia“, v skutočnosti ohrada z na seba voľne naukladaných tehál. Mladá recepčná odkladala naše pasy na zem za sebou. Výťahy ešte fungovali, ale na niektorých izbách sa nedali zatvoriť dvere. Blúdili sme teda po dlhých chodbách a hľadali izbu, ktorej dvere sa dali zatvoriť, a dokonca aj zamknúť, a navyše tam ako bonus bolo na posteliach ešte povlečenie. Chyžné tu neboli. Jedinou zamestnankyňou bola tá zúfalá recepčná.

V Kikinde v tej dobe bolo vidieť aj iné bizarnosti, ako „Bufet Sandokan“ a vykradnutý trezor ako výbava samoobsluhy.

Bufet Sandokan
Bufet Sandokan
Bufetový trezor
Bufetový trezor

Na dôvažok miestnych bizarností tu pri meste celkom zdatne fungovala výtvarná kolónia západného štýlu.

Expozícia výtvarnej kolónie
Expozícia výtvarnej kolónie
Spisovateľ vo výtvarnej kolónii
Spisovateľ vo výtvarnej kolónii

Základné funkcie ten hotel teda spĺňal len s privretím všetkých očí. Ale, ako to pri takýchto krachujúcich projektoch býva, bolo tu niečo naozaj extra. Upozornila ma na to tá recepčná, keď som sa s ňou o neutešenom stave hotela bavil. Na prvom poschodí hotela bol wellness, za ktorý by sa nehanbili ani v Hiltone. Tri jakuzy, bazén, sprchy – všetko pusté, prázdne, opustené.

Tých pár dní festivalu sme v tomto potápajúcom sa hoteli akosi prekonali. Už rok pred tým súd rozhodol, že majitelia hotela dlžia teplárni za vykurovanie 12,2 milióna dinárov, no s úrokmi, súdnymi nákladmi a trovami súdneho exekútora tento dlh teraz presiahol 26 miliónov. Ďalší súdny spor začal o rok po našej návšteve kvôli dlhu tri milióny dinárov. Dlžníci hotel nazvali „rakovinovou ranou“, čo je drastické, ale asi výstižné prirovnanie. Medzičasom akosi zmizla jeho medená strecha, ktorá zjavne skončila v zberných surovinách. Majitelia by asi radi dali celý hotel do zberných surovín. V roku 2016 sa potopil definitívne. Nečudoval by som sa, keby niektorého z tých majiteľov-dlžníkov našli pri búracích prácach dodatočne v jednej tej jakuze…

 

Podobné články

1666188586819

Jeseň vo Vysokých Tatrách

Každý, kto príde do Vysokých Tatier si praje krásne, bezoblačné počasie. Ako v lete. Ibaže mňa zaujal práve ten jesenný pohľad, kedy scenériu dotvárajú stále

1665689627358

Popradský literárny okruh

Každoročný tvorivý pobyt v Domove slovenských spisovateľov Timrava, kde sa naozaj vďaka tunajšiemu personálu Literárneho fondu  cítim ako doma, mi písanie spestrili štyri besedy (tri pre