Krajinu najlepšie poznáme cez jej obyvateľov. Mať v cudzom svete niekoho aspoň trochu blízkeho, je kľúčom k tomu svetu. Japonsko som takto objavil vďaka vede.
Stratený v Shizuoke
Organizátori vedeckej konferencie v Shizuoke mali vynikajúci nápad umiestniť niektorých účastníkov do japonských rodín. Tá moja ma prijala, akoby sme sa poznali už roky. Domáci pán sa volal Satoshi a jeho manželka Izumi. Tá navyše bola už predtým na Slovensku a tak sme mohli porovnávať jej dojmy z našej krajiny a moje z tej ich. V prvom rade som musel uznať, že správy o úspornom bývaní japonských rodín neplatia pre všetkých. Satoshi a Izumi mali pekný dom, kde som ako hosť mal vlastnú izbu a toaletu. Tá ma prekvapila dômyselným zariadením na šetrenie vody. Nádržka mala navrchu malé umývadielko, takže sa splachovalo vodou, ktorá už poslúžila na umytie rúk. Takýchto dômyselností má japonská domácnosť viac a turista by na ne asi ťažko prišiel. Zaujal ma napríklad „ryžo-var“, ktorý zabezpečuje, že toto najčastejšie podávané japonské jedlo bude pripravené rýchlo a dobre. Vďaka pani domu som tiež mohol ochutnať rôzne národné špeciality a vďaka pánovi domu aj trochu saké. Rozprávali sme sa o všetkom, čo môže cudzinca zaujímať, a cítil som sa u svojich hostiteľov tak domácky, že som si trúfol aj na prechádzku s ich psom. A tu som svoje udomácnenie v Japonsku predsa len precenil. Vždy som hrdý na svoj orientačný talent a vilová štvrť sa mi zdala tak prehľadná, že som si na tú prechádzku so psom trúfol sám. Môj plán bol jednoduchý – ísť na koniec ulice, zabočiť vľavo, po dvoch uliciach opäť vľavo, na koniec ulice, vľavo, dve ulice, vľavo a som doma. Ani pes nebol proti a tak sme vyrazili.
Netuším ako nosia japonskí poštári listy, ulice totiž nemajú mená a súkromné domy nemajú čísla. To ma netrápilo až do chvíle, kedy som zistil, že ani po šiestom odbočení vľavo sa k domu hostiteľov neblížime. Navyše sa mi všetky rodinné domy začali vzájomne pliesť a ten, kde sme bývali, sa mi v tom všetkom dokonalo stratil. Aby to bolo ešte zaujímavejšie, o hodinu mi išiel vlak do Kyóta, kde som mal ísť na ďalšiu konferenciu. Chvíľu som skúšal nechať sa viesť psom, ale toho zaujímali všetky rohy ulíc a pouličné lampy rovnako. Celkom spokojne zdvíhal nožičku a zjavne nebral na vedomie, že blúdime. Situácia bola beznádejná, lebo ja som si v panike nielenže nespomenul ani len približnú adresu hostiteľov (ak som ju vôbec niekedy vedel), ale ani ich priezvisko. Aj keby som sa teda dohovoril (čo s angličtinou nie je v Japonsku ľahké), nemal by som sa na čo opýtať! Cítil som sa úplne nemožne a nič zmysluplné na našu záchranu ma nenapadalo. Asi by sme tam takto blúdili dodnes, ale Izumi našťastie pochopila, že sa niečo deje a išla nás hľadať. Ani ona by to nemala ľahké, ale pes našťastie počul ako volá a tak sme sa stretli ešte včas, aby sme stihli aj ten môj vlak. Veľmi som si oddýchol.
Veda pre ľudí
Do Kyóta som šiel na pozvanie profesora Yukio Yamoriho práve včas, aby som bo svedkom zavŕšenia jeho obdivuhodnej vedeckej práce. Tá začala v roku v roku 1982, keď navrhol veľkorysí projekt skúmania zdravia ľudí na všetkých obývaných kontinentoch. Na to, aby ho aj realizoval, však musel získať prostriedky. A pre nás poučné i obdivuhodné je, že ich získal z verejnej zbierky. V spolupráci s Japonskou spoločnosťou pre prevenciu srdcových chorôb cestoval po krajine a prednášal o možnosti predísť kardio-vaskulárnym chorobám vhodnou stravou. Táto myšlienka si získala až 300 tisíc dobrovoľných darcov, pričom niektorí venovali aspoň minimum 1000 jenov, čiže asi desať dolárov. Výsledky tohto projektu by mali zaujímať aj nás, veď sú to práve Japonci, ktorí urobili pozoruhodný pokrok v dlhovekosti. Podľa štatistickej ročenky Ligy národov z roku 1939 sa vtedajšia populácia Krajiny vychádzajúceho slnka dožívala v priemere len 44,8 rokov, dnes sú s priemerným vekom 85,08 rokov najdlhšie žijúcimi obyvateľmi Zeme. Tajomstvo ich dlhovekosti skúmal práve profesor Yamori a to v priebehu 15-tich rokov porovnávaním 60-tich populácií v 25-tich krajinách sveta. Závermi tejto rozsiahlej vedeckej práce sa na počesť profesora Yamoriho venovali účastníci medzinárodného sympózia pod názvom „Aktívne starnúca spoločnosť pomocou kontroly chorôb viazaných na životný štýl“. Bol som poctený tým, že som mohol byť pri tom a vidieť ďalšiu pre nás neuveriteľnosť – sálu zaplnili nielen vedci, ale aj obyčajný občania Kyóta! Takéto priame spojenie vedy pre ľudí je u nás takmer nepredstaviteľné.
Keď som cez prestávku konferencie zablúdil o dve poschodia nižšie, našiel som tam inú sálu. Boli v nej rovesníci tých poslucháčov z vedeckej konferencie. Títo ale namiesto múdrych slov počúvali klasickú hudbu a učili sa klasické tance. Staršie páry krúžili po parkete a ja som sa s úžasom díval. Akoby chceli v praxi dokázať ten najdôležitejší odkaz profesora Yamoriho, že ľudia sa majú nielen dožívať vysokého veku, ale najmä aktívne ho prežiť.
Autor: Gustáv Murín
