Hneď na úvod zabudnite na všetky obvyklé turistické atrakcie a služby. Tou najväčšou atrakciou tejto krajiny je cesta v čase. Kirgizsko je typická post-sovietska krajina, kde dôraz je na slove „sovietska“, lebo je tu málo toho, čo je „post“. Výhodou je, že tu našinci, ktorí sa museli za komunistického režimu povinne učiť rusky, ľahko dohovoria, lebo ruština je druhým oficiálnym jazykom a nápisy v azbuke sú všade. A do toho občas angličtina.
Možno by sa sem mali robiť exkurzie pre našu vybranú mládež, aby pochopila ten zvláštny systém komunistickej organizovanej nemohúcnosti, ktorá aj našu krajinu ovládala celé desaťročia.
Mesto ako otvorená konzerva času
V Biškeku nenájdete nič historické v našom slova zmysle. Najstaršia architektúra je tá stalinská a to teda nie je žiadna rozkoš pre oko. Je to pochopiteľné, veď tento kočovný národ sa usadil naozaj až za sovietskej éry. Prevláda tu teda monumentalizmus poďobaný kiahňami zbabraných, či nikdy nedokončených a medzičasom novo sa rozpadajúcich detailov. Veľa výškových budov je nedostavaných, opustené rodinné domčeky z dreva zdobia tabuľky s nápisom „na predaj“. Popri domoch je odpad voľne pohodený na kopách, ale nie sú tu takmer žiadne túlavé psy, ani mačky!
Všetky hrôzy sovietskeho stavebníctva, kde decimeter nebola miera, ktorou by sa vzrušovali a tak stavali už rovno zmätky, je tu vidieť na každom kroku. Príkladom môže byť Námestie víťazstva, obrovská plocha sčasti polámaných dlaždíc a betónu s veľkoblúkom pamätníka v strede. Na to aké je to námestie veľké, v celkovej mape mesta sa stráca. Gigantománia zo sovietskych čias tu pretrváva. Zaujímavé je, že sa tu celkom bez nútenia prichádzajú podľa dávneho komunistického zvyku pokloniť mladé páry v deň ich svadby. Kladú kvety k večnému ohňu a spolu s ostatnými svadobčanmi spievajú a krepčia pri národných piesňach. Inováciou tohto komunistického zvyku sú dve biele holubice, držané akousi podnikavou dievčinou v malej klietke. S nimi v rukách sa svadobčania vyfotia, ale nevypustia ich – sú takpovediac recyklovateľnými symbolmi túžby po živote v mieri. Povznesenú náladu trochu kazí dievčatko, ktoré vytrvalo žobre tým, že zavadzia pri oduševnených záberoch mladého páru.
Mesto sa nijako nehodí pre náhodné turistické prechádzky, ako sme zvyknutí v historických častiach európskych miest. Ak, pravda, nie ste masochisti, ktorí sa radi prechádzajú popri zmesi panelákových budov v biednom stave, nedokončených stavieb a tzv. moderných budov, ktoré akosi záhadne zostarli už počas výstavby.
To ale nie je výsada Biškeku, je to typické pre mnohé ázijské post-sovietske krajiny. Obecne sú tu budovy nízke a z architektonického pohľadu nezaujímavé. Celkový dojem je, že niekto toto mesto pred vami už použil a nechal tak, ako vyšmatlané boty. Akurát, že v tých botách žije takmer milión ľudí…
Civilizácia prichádza autami
Ako všetky takéto krajiny rozkročené medzi svojou nevábnou minulosťou a neznámou budúcnosťou, aj tu sme svedkami pozoruhodného automobilového úkazu. Ulice sú doslova prepchaté západnými automobilmi typu mercedesov, audi a BMW. Ako si niečo také môžu dovoliť ľudia, ktorí podľa vlastných slov nemajú pomaly z čoho živiť rodinu? Vysvetlením je globalizácia. Tá záplava áut luxusných značiek je výsledkom agónie konzumnej špirály v západných krajinách, kedy díleri dostávali prémie za predaj nových aut a riešili to odkupovaním pár rokov, či dokonca len rok starých áut. Tie sa nakopili tak, že v USA môžete vidieť popri diaľnici kilometre odparkovaných takýchto predčasných „veteránov“. A tak ich vyvážajú a ešte na tom rozprávkovo zarobia, keď Mercedes z roku 2008 tu vychádza na 28 000 USD (cca 25 000 eur)! Tak sa tieto krajiny stávajú vrakoviskami svetového automobilového priemyslu. Pochopiteľne, tak sa k nim noví šťastní majitelia aj správajú – videl som skupinku mládežníkov, ktorá sa pokúšala vylepšiť niečo na maske mercedesu údermi hrubou železnou tyčou. Popri cestách tiež každú chvíľu stojí nejaká „zdochlina“ pôvodne solídnej značky. Z jednej odpadol za jazdy pred nami výfuk. Relatívne lacný benzín (liter za dolár, necelé euro) spôsobuje, že ochotne kúpia aj audi so spotrebou 11 litrov na 100 kilometrov mimo mesta, v meste až 16 litrov. Medzi kuriozity patria autá z Veľkej Británie, či Japonska s volantom na pravej strane. A veľmi obľúbené svadobné limuzíny vrátane nekonečne dlhého Humvee…
Večer a ráno počítajte s „probkami“, teda zápchami a chaosom na hlavných uliciach, kde je pri absencii polície všetko nechané na právo rýchlejšieho a silnejšieho.
Dobrodružstvo v taxíku
Pokus o prechádzku z centra do hotela mi trval hodinu a pol, okorenenú tým, že po väčšinu cesty nikto z miestnych nevedel nielen, že tým smerom je nejaký hotel, ale nikdy nepočuli o takej ulici. V tomto smere sú svetovou kuriozitou miestni taxikári. Nikde na svete som nevidel takú zmes ochoty vás zviesť a zároveň neschopnosti nájsť miesto, kam chcete ísť. A tak vás vozia hore-dolu, volajú kamsi, alebo študujú mapu, často zbytočne, lebo názvy ulíc sa menia – napr. z Gorkého na Ankara, čo je dosť veľký významový skok. Obecne nevedia, kde sú v meste hotely a to ani tie naozaj veľké. Skutočným šampiónom bol starší taxikár, ktorý ma vozil viac ako hodinu sem a tam celým obrovským mestom a vyskúšal všetky možné univerzity, kým konečne našiel tú správnu (Ataturk Alatoo) len tri kilometre od môjho hotela. Na jeho česť treba povedať, že to urobil za základnú taxu a ospravedlnil sa. Útechou je, že vás aspoň vozia za lacný peniaz, čo bol mimochodom komunistický ideál. A vždy sa dá zjednávať. Všeobecná neschopnosť miestnych taxikárov zorientovať sa je ľahko vysvetliteľná tým, že sú to zväčša čierni taxikári, ktorí tak riešia krach svojich rôznych podnikaní a obecne vysokú nezamestnanosť. Keďže sa radi rozprávajú, dozviete sa tak najrôznejšie spôsoby, ako prísť o prácu, alebo ju nikdy nedostať napriek vysokoškolskému diplomu z práva alebo ekonomiky.
Ďalšie kroky globalizácie
Priateľ staviteľ mi svojho času opisoval jednotlivé globalizačné kroky, ktoré u nás prebehli: začalo to modernizáciou benzínových púmp na nepoznanie. Ten kto nikdy nevidel tú komunistickú biedu, ľahko si spomenie v Kirgizsku, kde sa napríklad motorový olej predáva na voľno v PET-fľaškách od rôznych limonád. Ďalším civilizačným krokom je modernizácii bánk, nasledujú hypermarkety a poľudšťovanie krajiny končí aquaparkami.
V Biškeku preskočili prvé dva kroky. V centre majú starý supermarket z čias socializmu CUM (čo je ponáška na slávny sovietsky GUM v Moskve, kde z pohľadu našinca nič slávne nebolo), ale už s novými obchodmi a pomerne slušnou ponukou kníh v troch kníhkupectvách. K tomu treba prirátať už naozaj nový Biškek-park a ďalšie hypermarkety. Jadrom voľného obchodu tu však ostáva Ošský bazár, najväčší v krajine. Kto videl bazár v ktorejkoľvek inej post-sovietskej krajine, tak tu nájde to isté znásobené desať krát s obvyklým nadbytkom najrôznejšieho tovaru, hlavne vlastných produktov. Miestny kolorit dopĺňa hneď vo vchode do bazáru pozoruhodné „živé súsošie“ staršej ženy, ktorá drží pred sebou vozík so zrútenou postavou, kde nie je jasné, či to nie je figurína a dve deti, čo sedia pri sáčkoch na peniaze, ktoré sa rýchlo plnia. Ale keď vidia fotoaparát zvedavého cudzinca, pozoruhodne skúsene unikajú skryť sa za roh.
Krajina, kde je súčasne včera a zajtra
Včerajšok pripomína názov blízkej dediny Leninskoe, zajtrajšok najnovšie mobily, ktoré dorazili aj sem, ako jeden z prvých znakov globalizácie. A plne zamestnávajú obyvateľov, ktorí sú ochotní používať aj s dva naraz. Tento medzistav spoločnosti by sme si tak trochu ešte mohli pamätať. Vychádza z faktu, že za komunistickej vlády obvykle ľudia naškrečkujú slušnú sumu peňazí, ale nemajú si za ne, čo kúpiť. Preto sú v rannom štádiu kapitalizmu nadšenými konzumentmi a vykupujú každý len trochu lepšie zabalený brak. S týmto štádiom spoločnosti, kde komunistickú diktatúru nahradila osobná a klanová, je však spojená aj veľká dezilúzia kvôli veľkej nezamestnanosti a obecnej neistote z budúcnosti. Preto často počujete výraz domácich, ktorí o sebe hovoria „my universali“. Najväčší úspech tu majú obchodíky, ktorými sú zapratané podchody pre chodcov. Na počudovanie pre našinca uplatnia sa tu najmä tie s kopírkami, ale napríklad aj obyčajná pouličná váha. A vynaliezavosť miestnych, ako napraviť zlyhanie techniky je čarovná.
Pre zvlášť otrlé povahy odporúčam návštevu niektorej miestnej školy. To je priam kúpeľ v čase, ktorý tu zastal pred polstoročím. Všetko, až na mobily, je ako za komunistickej vlády – zdevastovane budovy, fádne školské uniformy a dievčatá s neuveriteľne veľkými mašľami.
Nad krajinou, zväčša pokrytou pustými stepami alebo ešte pustejšími, holými horami, leží ako mokrá deka odovzdaná, apatická nálada. Miestni, hlavne tí starší, čo zažili pokus o komunizmus, trpia na akútnu „ostalgiu“. Rusko a Rusi, ktorí tvoria 35% populácie, sú tu úprimne uznávaní. Putin je vzorom osvieteného diktátora, ktorý „myslí na ľud“. Väčšina nápisov je v ruštine, rovnako ako tlač, či vysielanie súkromných rádií. Väčšina starších mužov pracovala niekde po ZSSR, mladší pracovali, či podnikali v Moskve a vrátili sa. Tí starší majú ako pamiatku na štát proletariátu zlaté zuby.
Tak predsa niečo
Do Kirgizska, ako zastrčenej destinácie, prilietajú dopravné linky väčšinou v noci. Prvý dojem z Biškeku tak vyznie naozaj nádejne, keďže sú nadšencami neónov. A tak keď prechádzate nočným mestom, vyzerá na hlavných triedach, ako Čujská, veľkoryso. Len na to nesmie zasvietiť denné svetlo, to už je menej lákavý pohľad.
Na druhej strane je tu veľa zelene i parkov a kopa voľného priestoru na megalomanských námestiach s monumentálnymi sochami najmä na koňoch. U pôvodne kočovného národa je to pochopiteľné a tak aj pred filharmóniou na obrovskom námestí, bez parkoviska, stojí jazdecká socha bojovníka. Pri parlamente nájdete pozoruhodne vydarenú sochu obetiam revolúcie z apríla 2002. V parku neďaleko naopak stojí súsošie kirgizských „štúrovcov“, rovnako nevábne ako v prípade tých našich v Bratislave.
Majú tu aj kamenný cirkus, čo je v našich končinách atrakcia nevídaná.
Jednodňové výlety z Biškeku na obvyklé atrakcie (hory a jazero Isyk-kul) nemajú zmysel, lebo väčšinu času strávite jazdou po zlých cestách. Keď už sa máte niekam vydať, tak si na to rezervujte niekoľko dní. Ako cieľ jednodňového výletu, okrem kúpeľov sovietskeho bizarného typu s názvom „Ťoplije kľjuči“, nesklame jedine Supara. Ide o skanzen pár kilometrov od Biškeku, ktorý funguje ako oáza klasického turizmu. Jej centrom je štylizovaná veľkojurta pre cca 250 hosti. Dobre sa tu najete a s folklórnym programom budete iste spokojní.
Na záver, úprimná rada – ak nemáte pracovnú zámienku v Kirgizsku, tak tam ani nechoďte. Ibaže by ste si chceli vychutnať „putovanie v čase“. To je potom naozaj autentický zážitok inde nevídaný! A keď už nie pre iné, treba tam ísť, aby ste sa naozaj tešili domov…
Zdroj: Pôvodná reportáž Gustáva Murína, Goldman č.11/2015 (krátené)
