Kedysi nám blízka Kuba sa stala za posledné desaťročia mysterióznou krajinou. Na jej pokrútenom obraze sa nemalou mierou podieľa naša žltá tlač (SME, denník N, týždeň a aktuality.sk). Ale začal to už „humanista“ Havel, keď zrušil naše výsadné diplomatické zastúpenie na Kube, ako o tom píšem v najnovšej knihe „DemoláCIA našej demokracie“. Samostatná Slovenská republika diplomatické vzťahy obnovila a náš súčasný Veľvyslanec, Milan Zachar, obetavo pomáha znovuvybudovať vzájomne výhodné vzťahy. Napríklad aj nedávnou potravinovou pomocou zo Slovenska.
Havana umiera postojačky
V centre Havany historické obytné budovy sú vybývané až po zrútenie, takže sú opustené. Nevidno žiadne, či len minimálne náznaky zachraňovania budov.
Havanský veľký detský park je bez detí aj v sobotu poobede, asi je väčšina atrakcií v rozklade.
Vyhliadková jazda hlavným mestom je prehliadkou zmaru a rozkladu na tisíc spôsobov. Dokonca aj na hlavnej pešej zóne vidíte domy, kde stoja už len fasády, všetko ostatné padlo. Kuriozitou je dvojposchodový dom, kde na vrchnom poschodí už odpadol balkón, spodné je zatvorené roletou vymaľovanou v pestrých revolučných farbách a zjavne obývané je len to prostredné poschodie.
Zato hlavné historické budovy sú zachované a k tomu sú po starom meste roztrúsené naozaj vkusné sochy ľudských rozmerov.
Namiesto pätníkov tu majú do zeme zapustené stredoveké delové hlavne.
Každý sa tu snaží akosi zarobiť, pričom najkurióznejšie sú schodiskové obchodíky, čo znamená, že zo starého domu vychádzajú na ulicu schody a tie hneď ráno obsadia obyvatelia akýmkoľvek drobným predajom a dúfajú, že sa niektorí okoloidúci aspoň pristavia.
Sú tu aj pouliční hudobníci, ale nie až tak veľa, ako by sme čakali.
Je to doména starcov, mladí skôr tancujú.
Prekvapujúce je, že ani k Hemingwayovi sa už veľmi nehlásia. Jeho obľúbený bar „Floridita“ je cez deň zatvorený, hoci každý turista by sa rád posadil na jeho obľúbenú stoličku a dal si jeho obľúbené daiquiri. Len v jednom havanskom hoteli na autora slávnej novely „Starec a more“ nezabudli…
V menších mestečkách ako Cienfuegos, či Viňales však nájdete naozaj veľmi pekné prízemné domčeky na prenájom. Mestečkom Trinidad, čo je s podporou UNESCO povinne prízemné mesto, akoby zakonzervované v čase od doby vzniku spred 500 rokov, sa príjemne prechádza, pretože je tu zákaz vjazdu áut. Tie nahrádza zopár konských drožiek. Nech vás neprekvapí, že v oblokoch nemajú sklá, ale drevené žalúzie. Je to bežné vo všetkých tropických krajinách vrátane ostrova Flores, či hornatých oblastí Bali.
Základný modus stále ostáva: z azylu hotela sa vyberiete ako výsadkári do minulosti, ktorá je bezpečná vďaka ústretovým domácim, ktorých poteší podarované pero, zapaľovač, šampón, čokoládka, či drobný peniaz. Pre našinca nový pocit v kontraste s tým za akých chudákov sme boli za rovnakého režimu, ako dodnes vládne bezvládne na Kube.
Je to diktatúra?
Kuba už roky nie je štátom jediného vodcu. V suveníroch a na plagátoch sa masívne prezentuje cez komandante Che, takmer neviditeľný je Fidel a už vôbec nie jeho brat Raul. Pravda, nový prezident obecne neznámeho mena chodí v uniforme, ako Fidel. Tým ale tá podobnosť končí. Kuba sa usiluje „normalizovať“ v zmysle neodlíšenia sa od iných karibských štátov. Takže tu vôbec nevidieť komunistické transparenty a burcujúce heslá, ktorých sme my mali za komunistov do poslednej chvíle plné ulice a fasády verejných budov.
Vstupná kontrola do krajiny je formálna, ale tiež zbytočne zdĺhavá a zmätočná.
Políciu nie je vidieť a ak sa zjaví policajt, tak nie je ozbrojený. Aký to kontrast oproti „demokratickému“ policajnému štátu, ako sú USA!
Vojakov vôbec nie je vidieť. Aký to kontrast oproti „demokratickému“ militarizovanému štátu, ako je Izrael!
Naopak je tu plno rôznych civilných pomocníkov a každý kto je v službe má bledomodrú košeľu a kravatu.
V hoteloch a rezortoch nie je v TV žiadna komunistická propaganda, majú tú tiež niekoľko US TV staníc s kvalitným výberom filmov.
V TV sú aj ruské programy a v nich veľmi zaujímavé informácie, ktorých sa západná propaganda oprávnene bojí. Napríklad, že ukrajinská tajná služba zneužíva mobily vojnových zajatcov, aby volali ich ženám a nútia ich, aby sa stali informátorkami citlivých špionážnych záujmov Zelenského režimu, inak budú ich zajatých mužov mučiť?!!
Napriek radikálnej premene Kuby vyhlásil Trump, ešte ako bývalý prezident, Kubu za „štát podporujúci terorizmus“ (?!), čo je zjavný nezmysel, hlavne ak súbežne USA vyhlásili, že afgánsky Taliban nie je teroristická organizácia a to len preto, aby po dvadsiatich rokoch amerického teroru na afgánskom území mohli ich vojaci odtiaľ bez odplaty ujsť.
Bizarnosti minulosti ešte dnes
Vďaka ohrdnutej „priazni“ USA majú stále potraviny na prídel, napríklad na mesiac a osobu 5 vajec, 3-4 kilá ryže, 1 kilo kuracieho mäsa. Ešte aj zubná pasta a mydlo sú na prídel, ale ak ich do miestneho obchodu nedodajú, na ďalší mesiac už ten prídel prepadne. Na prídely sa stoja fronty. Pre našinca je ten pohľad návratom v čase o viac ako polstoročie.
Dobytok aj kone, hoci súkromne užívané, sú stále majetkom štátu a preto sa môžu používať, ale ošípané sa bez povolenia nesmú zabíjať. Tak ako u nás v 50-tych rokoch…
Pôda do 5 hektárov bola rozdelená roľníkom, môže sa dediť, ale sa nesmie predávať. Ešte stále orú s volmi, traktor vidieť výnimočne. Na vidieku sú bežné konské povozy.
Je nedostatok benzínu, liter benzínu stojí symbolických 0,21 eura, ale čaká sa na natankovanie aj celý deň. Pred pumpami tak stoja fronty áut a dlhšia cesta sa musí plánovať pre dostatočnú zásobu. Komplikujú to výpadky prúdu, kedy sa nedá čerpať. Veľa ľudí preto stopuje. Tým majú pomáhať strážnici v žltej uniforme, ktorí majú právo zastaviť auto a nasadiť tam na voľné miesta pasažierov, čo idú tou cestou, ako majiteľ auta. Na druhej strane tu nepripadá do úvahy, aby profesionálni šoféri platili policajtom „všimné“, ako na Zanzibare alebo v Albánsku.
Povestné okázalé auto-veterány, ktoré sú hlavne v centre Havany, nie sú v skutočnosti bežným dopravným prostriedkom, ale atrakciou pre turistov. A dobrá cestovka vám zabezpečí prejazd mestom v takomto kabriolete, čo nenechá nikoho ľahostajným. Je to naozaj povznášajúci pocit. Len sa nesmiete pozrieť na palubnú dosku, ktorá pripomína vrak zašlej slávy.
Inak sa tu po celom ostrove premáva plno starých Lád a Žiguli, Yugo, Maljutky, občas aj škodovky. Na „diaľnici“ sú niektoré nadjazdy postavené, ale cesty k nim nevedú. Jazdí ňou minimum áut, skoro ako v Severnej Kórei. A je to divoká jazda cez výmole, ktoré nikto neopravuje. Nie sú tu vidieť ani žiadne kamióny. Večer je celé desiatky kilometrov diaľnica ponorená do tmy, žiadne svetlo na obzore! Ani malé svetielko nenaznačuje, že sa blížite k Havane.
Vedľajšie cesty sú doslova kostitrasné, ani hlavné nie sú udržiavané.
Nemajú ani jednu vodnú elektráreň.
Panelákové domy sú tu v otrasnom stave, ale nie viac, či menej ako napríklad vo vnútrozemí Gruzie.
Typicky americky brutálne dôsledná blokáda podnikania iných firiem a krajín ide tak ďaleko, že ak sa aj niekto pokúsi na Kube investovať, hrozí mu, že sa dostane na sankčný zoznam. Keby aj to ignoroval, platí, že z krajiny sa devízy vyvážať nesmú. Tak načo podnikať? Úmerne tomu tu neuvidíte žiadne komerčné reklamy.
Kubánci nie sú o nič lenivší, než ostatní obyvatelia Karibiku, len nevidia zmysel prílišného snaženia…
Záchrana v turistike
Napriek všetkým príkoriam deti tu nežobrú (ako v niektorých ázijských a afrických krajinách) a turistov si nevšímajú, čo je dobre. Kriminalita je neviditeľná, turista si môže byť istý bezpečím – čo nie je dnes výsada už nielen „zakázaných zón“ v USA, ale aj v niektorých západných krajinách vrátane Francúzska a Švédska.
Na obvyklých turistických trasách môžete počítať so spoľahlivými, štandardnými službami. Iste, s občasným výpadkom prúdu, či nemožnosti dostať ten najjednoduchší koktail Cuba Libre, lebo barman nemá kolu, alebo že WC slabo splachuje.
V Havane sú viaceré hotely na špičkovej úrovni. V hoteli Meliá Cohiba veľmi bohaté raňajky začínajú pohárom vychladeného šampanského.
V starom centre vás privíta „turistický pes“, ktorý z cudzích návštevníkov chce tiež niečo mať.
Vo všetkých obchodíkoch, baroch, reštauráciách a kaviarničkách automaticky berú eurá, doláre nie sú až tak vítané. Hoci je to úradne zakázané, vedia vám aj vydať v eurách.
Hotel v mestečku Trinidad v koloniálnom štýle je veľmi pekne udržiavaný s ústretovou obsluhou, dokonca ponúkli jedálny lístok v slovenskom preklade!!! Toto mestečko je s podporou UNESCO povinne prízemné mesto, akoby zakonzervované v čase od doby vzniku spred 500 rokov, sa príjemne prechádza, pretože je tu zákaz vjazdu áut. Tie nahrádza zopár konských drožiek
V Trinidade sme zažili aj lokálnu reštauráciu s chutným obedom a príjemnou, usmievavou obsluhou. Takmer vždy k tomu hrá niektorá miesta kapela úchvatné rytmy, ktorým na okamih neodolá ani čašníčka. O náhodných návštevníčkach ani nehovoriac…
To najdôležitejšie, čo našinec na Kube zažije, je veľká premena nášho vlastného pocitu chudobných príbuzných sveta spred roku 1989, keď sme v zahraničí žmolili v ruke zopár v ponožke prepašovaných dolárov a na všetku tú západniarsku hojnosť pozerali, ako teľa na nové vráta. Dnes sme na Kube rozdávačmi drobnej radosti – berú perá, zapaľovače, lieky, šampóny a drobné bankovky. Mince berú neradi, lebo ich v banke nevymenia…
Rezort je globalizovaný raj
Rezorty na rovnakej zemepisnej šírke sú v princípe všetky rovnaké. Majú veľkú vstupnú halu bez dverí, do ktorej sa vystupuje po schodoch. Vzdušný vestibul je rozľahlý a sú tu okrem recepcie aj bary a obchodíky. A samozrejme veľká reštaurácia pre obvyklé stravovanie, k tomu špecializované reštaurácie á la Carte v štýle ázijskom, talianskom, alebo miestnom.
Oproti prefláknutému Varaderu odporúča naša CK Svet rezort IberoStar na ostrove Cayo Santa Maria, a majú pravdu! Unikátne na tomto ostrove je to, že k nemu vedie 48 kilometrová hrádza. K štandardom patrí ubytovanie v bungalowoch, sústava bazénov, sendvičový bar s 24 hodinovou službou, tenisové kurty, posilovňa, večerný program v miestnom divadle a samozrejme morské pláže. To všetko all inclusive, pričom súboj s rumom treba rozložiť na niekoľko dní, inak môžete podľahnúť. Obsluha je ústretová, veľmi dobre si pamätajú vaše preferencie v nápojoch a s niektorými návštevníkmi sa vítajú búrlivo, ako s dávnymi známymi. Na ostrove je hneď niekoľko rezortov, ktorým v strede ostrova kraľuje zábavné mestečko, kam vás privezú aspoň raz počas vášho pobytu. A treba povedať, že okrem skvelého programu je tu všetkého hojnosť. A hlavne – tu zažijete naozaj kulinárske hody. Rezortná kuchyňa je totiž stereotypná a málokedy si pochutíte. Najmä, ak musíte postupovať systémom pokus-omyl, pretože pravidelne zabúdajú k ponúkaným jedlám pridávať štítky s popisom, čo to vlastne je.
Čechov-batôžkárov tu nevidieť, sú tu zato Bielorusi, Kórejci, dokonca aj severní. Väčšina turistov v rezorte však prichádza z Kanady, ale sú to okrem Kanaďanov, hlavne Rusi, Američania, Albánci, ale aj Slováci.
Kuriozitou je, že ešte aj drozdy na pláži číhajú na odrobinky. Dokonca aj takmer 2-metrový leguán vie, kedy si chodia turisti k plážovému baru pre obedové sendviče a čaká na svoj podiel. A keď sa k tomu nemajú, tak sa pripomenie tým, že pribehne príliš blízko a na dobrú radu barmana dostane konečne svoj podiel zo sendviča. Tu aj divá Príroda žije z turizmu…
Porovnanie je poučné
Prizrieť sa z bezpečia turistického autobusu našej minulosti je potrebné, aby sme si vážili to všetko, čo sme od roku 1989 získali a v akom pozoruhodnom bezpečí a relatívnej prosperite žijeme. Lebo aj z toho letmého pohľadu zistíte bizarnosti kubánskeho režimu a pochopíte, prečo Kubáncov ušlo na Floridu už dva milióny a utekajú ďalší…
Tá minulosť je prítomná aj v relatívnom azyle rezortu. Aj tu sú niektoré bungalovy vybývané a zdevastované. V izbe sa so škrípaním otáča vrtuľa, ktorú údržbár zastaví len tak, že odstrihne jej prívod elektriny. V hlavnej reštaurácii rezortu nemajú med, ani sirup na koláč. Záchod nesplachuje poriadne a autobus, ktorý má voziť turistov zadarmo dokola ostrova skolaboval. V reštaurácii á la Carte vám náročne vyberú termín, ale keď prídete, je tam zatvorené a náhradný termín nie je. Barman vám nedá obyčajné Cuba Libre lebo nemá kolu a na recepcii vám nevytlačia dokument, lebo nemajú papier. Ak sa toto volá „raj“, tak buďme radi, že sme ho pred 30-timi rokmi stratili…
Gustáv Murín
