Život je plný magických javov a udalostí. Veď život sám je magický. Ale najtajomnejšie veci nás čakajú na cestách. Kedykoľvek sa pustíte do sveta, dávate šancu ďalšiemu magickému zážitku.
Pri svojej prvej ceste do Spojených štátov, na Medzinárodný spisovateľský program v Iowe, som bol nadšením priam nabitý. Čoskoro sa mali dostaviť následky, čudné veci sa začali diať. Hneď prvý deň sme uviazli vo výťahu. „To je mimoriadna udalosť,“ upokojovala nás hostiteľka programu Mary, „Už sa to nestane.“
Na druhý deň uviazla vo výťahu samotná Mary.
Tak som ani nebol veľmi prekvapený, keď sme v ten istý deň nastúpili do univerzitného autobusu a ten sa odmietol pohnúť. Keď sme sa konečne dostali domov na internát, vyhlásili požiarny poplach – našťastie falošný. Na druhý deň večer sme hrali tenis s austrálskym kolegom Alanom. Svetlá na kurtoch náhle zhasli a my sme sa ocitli v tme. O niekoľko dní neskôr skolabovala vzduchotechnika v mojej izbe. Keď som vyšiel z izby zavolať pomoc, zamkol som za sebou dvere a už som ich neodomkol – zámka sa zasekla. Skrátka – každá technická záležitosť v mojej blízkosti, ktorá mohla skolabovať, skolabovala pod náporom mojej energie nadšenia.
Po dvoch týždňoch som sa konečne usadil a aj veci okolo mňa sa vrátili k obvyklému fungovaniu. Len keď som si neskôr odskočil na dvojtýždňový výlet na Východné pobrežie, pri návrate sa séria tajomných zlyhaní techniky okolo mňa zopakovala. Bol som tam však dosť dlho na to, aby denná rutina prevážila. A len jediný konštantný magický úkaz ma neopustil do konca pobytu.
Pred naším internátom bol rad pouličných lámp. Kedykoľvek som sa okolo nich vracal večer domov, jedna lampa zhasla zakaždým, keď som ju míňal. A zasa sa zažala, keď som prešiel. Ľahko som ju poznal, lebo na nej bola značka o predpísanej rýchlosti jazdy. Často som na tento kuriózny pozdrav pouličnej lampy zabudol, ale vždy sa mi pripomenula.
Raz ma viezla americká kolegyňa z literárneho podujatia na internát. Keď sme boli na dohľad, spomenul som si na „moju lampu“ a vyrozprával jej príbeh. Než som skončil, zapochyboval som, či lampa blikne aj teraz. „Vieš,“ povedal som, „ideme v aute, v tej rýchlosti a vzdialenosti si ma lampa asi nevšimne…“
Ale ako sme sa priblížili, blikla a my sme do nej takmer narazili. Americká kolegyňa zastavila auto a pozrela na mňa novými očami:
„Ty si diabol, Gustáv, vieš o tom?“
Pochopil som, že je najvyšší čas prestať sa hrať na mystériá, aspoň určite nie verejne. Rozhodol som sa ignorovať moju spriatelenú lampu a keď som sa po troch mesiacoch vrátil z Iowy domov, aj som na to skoro zabudol.
Po siedmich rokoch som mal šancu vrátiť sa do Iowy ako prednášajúci v tom istom programe. Samozrejme, opäť som bol veľmi nadšený a plný energie. Ale celý program premiestnili do nového univerzitného hotela bližšie k centru. Len čo som sa tam ubytoval, vyzdvihla ma jedna z pracovníčok programu a zaviezla na uvítací večierok u nového riaditeľa programu. Po ceste som spomínal svoje predošlé zážitky a tajomné elektrické efekty nemohli chýbať. Veľmi dobre sme sa na tom bavili a k riaditeľovmu domu sme prichádzali v dobrej nálade. Na pohľad, ktorý sme uvideli, asi ťažko zabudnem. Na verande pred vchodom do domu stál na stoličke riaditeľ a vymieňal žiarovku. Tá práve praskla.
Moja sprievodkyňa na mňa pozrela s údivom v očiach, ale skôr než niečo stihla povedať, rýchlo som vystúpil. Mám pocit, že viem, čo mala na jazyku…
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko – anglicky, vyd. SPN, 2012.
