Keď prechádzame neznámou krajinou, vnímame ju všetkými zmyslami. Teda aj koštujeme. Špeciality miestnej kuchyne vedia cestovateľa nadchnúť. Napríklad v Štrasburgu som sa len vďaka pohostinnosti hostiteľov dostal k špecialite zvanej hovädzie líčka. V živote by mi nenapadlo objednať si ich sám tak, ako nenapadlo našim predkom, že z hovädzej hlavy môže byť ešte aj iný úžitok, než len rohy. Je to naozaj zaujímavé, že najjemnejšie hovädzie mäso (veď krava žuje takmer stále a tak sú lícne svaly najvláčnejšie) sa aj s kravskou, či býčou hlavou u nás vyhadzovalo, hoci od hladu boli ľudia ochotní jesť aj na jemno napílené piliny z mladých stromov. Po rokoch som na túto špecialitu narazil aj v jednej slovenskej reštaurácii v Bojniciach, ale nebolo to ono. Chýba nám tá stáročná prax…
Českú kuchyňu poznám od detstva, veď sa tam presťahovala polovica príbuzenstva z mamine strany. Čo už by ma tu v dospelosti mohlo prekvapiť? A predsa! V Českých Budějoviciach sme mali účasť na vedeckej konferencii a večer sme zašli do reštaurácie Malý pivovar pri hlavnom námestí na večeru. Keď ste v Čechách, tak slávne vepřo-knedlo-zelo si jednoducho dať musíte. S pivom, samozrejme, a českobudějovický Budvar je jedno z najlepších pív na svete. Dal som si vepřo-knedlo-zelo a nejeden Budvar a bolo mi tak dobre, že ma začala pokúšať „mlsná“, ako hovoria v Čechách, teda neodbytná otázka „čo by som si ešte dal“. Ale niečo také, no, špéci, pán vrchný, veď mi rozumiete?
Pán vrchný v reštaurácii Malý pivovar sa mi snažil ponúknuť niečo na chuť, ale mal to ťažké, lebo všetky bežné jedlá som samozrejme poznal. Až ho konečne osvietil nápad: „Kočičáky!“
„Kočičáky?“ zaváhal som. To slovo je odvodené od českého výrazu pre mačku a ako varianty znamená tiež „kočičárnu“, čo znamená, že s vami niekto chce pekne vybabrať. Ale zvedavosť prevážila. Navyše, keď pán vrchný tvrdil, že je to málo známe staročeské jedlo.
„Tak jedny kočičáky, pán vrchný!“
V ten večer videli početní návštevníci reštaurácie Malý pivovar v Českých Budějoviciach skutočne dramatickú scénu. Istý hosť zo Slovenska tam naháňal vrchného až na ulicu, pokúšal sa mu otrieskať starodávny „kastrůlek“ o hlavu a volal na neho: „ Já ti dám, kočičáky!“
Ten hosť som bol ja a to vo mne spenil ten Budvar. Na špecialite kočičáky bol staročeský len ten kastrólik, ktorý si pamätám ešte od našej babky, ako nádobu na prihrievanie malého množstva jedla, ktoré sa jedlo rovno z kastrólika. A keďže do kastrólika sa toho veľa nezmestí, väčšinou to boli na večeru prihrievané zvyšky od obeda. Tak, a teraz už viete, čo sú to pravé staročeské kočičáky. Sú to pomiešané zvyšky toho skvelého národného českého jedla vepřo-knedlo-zelo, ale všetko v kope a na jednu hromadu. No, ako zvyšky toho, čo som už mal!
Nie každá špecialita poteší…
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
