Na cestách môžete nájsť rôzne atrakcie. Ale skutočný historický labyrint nájdete len v indickom meste Lucknow. Lucknowský labyrint je skutočne pozoruhodná stavba. Oproti očakávaniu nie je v podzemí, ale tvorí mauzóleum na prvom poschodí hlavného paláca. Pritom je zdanlivo prekvapujúco jednoduchý a prehľadný, pretože je postavený z priamočiarych chodieb. Tie chodby vedú po obvode hlavnej sály paláca a majú priehľady dovnútra sály, ako aj von z budovy. Jediným mätúcim prvkom je horizontálne lomenie chodieb, takže čas od času musíte vykráčať niekoľkými schodíkmi nad úroveň chodby a hneď zasa späť. Miestny sprievodca začal hneď trápnym vtipom, ako sa tu raz vraj stratil jeho predchodca. Prekročil tým tolerovateľné medze nášho podceňovania, a tak na najbližšej križovatke chodieb som celú našu skupinu na čele so sprievodcom nechal poodísť a rýchlo som zabočil do najbližšej uličky. Na chvíľu som pocítil víťazoslávnu úľavu. Jačavý hlas turistického sprievodcu zanikol kdesi za rohom. Konečne som sa mohol prechádzať voľne, nakukovať do občasných okienok, skúšať rôzne odbočky, myslieť si na svoje a – zablúdiť.
Keď som zistil, že som sa stratil, nijako ma to neznepokojilo. Predpokladal som, že labyrint je taký malý, že stačí jednoducho kráčať a k nejakému východu sa dostanem.
Ale čím ďalej som kráčal, tým viac som zisťoval, že žiadne iné východy, než ten, ktorým sme prišli, neexistujú. A cestu k nemu som v mape svojej hlavy úplne stratil. Jediné, čo som našiel, boli schody kamsi nahor. Vydal som sa po nich a nečakane som sa ocitol na prázdnej, plochej streche paláca. Naskytol sa mi zaujímavý pohľad na západ slnka, ale mňa viac zaujala všedná scéna tam dolu v špinavom dvore za palácom. Na mieste, ktoré už nebolo určené na ohurovanie turistov, stála chatrč a haldy odpadkov. Pred chatrčou som stála žena v čiernom a okolo – po smetisku – pobehovali deti. Žena stála mlčky a dívala sa na detskú hru s tým fatalistickým odhodlaním, aké nájdete všade, kde sa chudoba ocitá príliš blízko k nedosiahnuteľnej vízii dôstojného života. Deti boli hlučné, veselé, bezstarostné, ako deti na celom svete. Ale ich hra mala akúsi podivuhodnú zákonitosť. Akokoľvek na prvý pohľad až nezodpovedne, šantivo bujaré, pohybovali sa v tých svojich bezstarostných naháňačkách vždy len v rámci neviditeľného, ale tiež neprekročiteľného kruhu. Plné energie, nádejí, nevyskúšaných túžob, zaplietali sa v spleti koridorov bez východov tak, ako ja v tom labyrinte nad nimi. Cítil som to prekvapujúco blízko, priam fyzicky dôverne, akoby som bol jedným z nich.
Pomohol mi aj fakt, že som nad nimi na terase stál bosý tak ako oni. Do labyrintu sa v topánkach nesmie. Nechal som vonku teda topánky aj ponožky a teraz, stojac po členky v prachu, cítil som sa neisto a nepríjemne nahý. Navyše mi napadlo, že s blížiacim sa večerom a chladnou nocou sem už určite ďalšie výpravy turistov nezablúdia. A ten náš idiotský sprievodca ma tu pokojne môže zabudnúť prinajmenšom do rána. Boli sme taká veľká skupina navzájom sa nepoznajúcich vedcov rôznych národností, že som nechtiac musel priznať, že prinajlepšom najbližších dvanásť hodín nikomu chýbať nebudem. Na okamih sa okolo mňa obtrela dokonca aj mrazivá predstava, že by som z akéhosi absurdného dôvodu nikdy z tohto lucknowského labyrintu už nemal vyjsť inam, než dolu k tej žene a deťom. A ostať už naveky v tom ich labyrinte biedy bez východísk.
Nedokázal som sa dívať dlho dolu na to smetisko s ľudskými bytosťami. Oni si nevybrali dobrodružstvo bezvýchodiskového labyrintu tak, ako ja pre chvíľkové dobrodružstvo. A na rozdiel od nich, ja som ešte mohol nájsť cestu von. Rýchlo som sa vrátil schodmi späť do labyrintu s novým odhodlaním, tentoraz už naozaj nájsť cestu von. Po chvíli mi pomohli bezstarostné hlasy, v ktorých som spoľahlivo rozoznal aj jačavý hlas nášho sprievodcu. Hneď na to som na konci jednej z dlhých pozdĺžnych chodieb zahliadol našu skupinu, schádzajúcu hlavným schodiskom von pred palác. Veľmi rád som sa k nim pridal…
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
