V sovietskom Rusku sa darilo záhadným spôsobom obracať tie najlepšie predsavzatia na tie najkatastrofálnejšie ruiny. Slávne boli v tomto smere moskovské reštaurácie. Hoci ich bolo málo a záujemcov doslova milióny, obvykle boli poloprázdne. To vďaka chvályhodnému nariadeniu, že socialistická kultúra stolovania vyžaduje, aby hosť prichádzal vždy k upratanému, čistému stolu. Sovietske riešenie sa našlo. Čašníci obslúžili vždy prvú várku hostí a potom nechali stoly neupratané. A pretože tie stoly boli neupratané, nemohol byť pri nich obslúžený žiadny ďalší hosť. Čašníci sa tak od roboty nepretrhli a plat im bežal.
Keď som sa o týchto dadaistických príhodách rozprával so spriateleným slovenským novinárom, premeral si ma zhovievavo a vysvetlil mi, že pre takzvaného „sovietskeho človeka“ bol takýto dadaizmus denným chlebom. A hneď uviedol príklad:
Moskvu navštívil za socializmu v skupine zahraničných novinárov, ktorým sa venoval pridelený kolega z TASR. Všade ich povodil, všetky múzeá V. I. Lenina im poukazoval a keď už konečne prišiel večer a všetci toho mali tak akurát dosť, prejavili cudzinci chuť sa navečerať. Čelo dovtedy entuziastického ruského kolegu sa zachmúrilo.
„To bude problém,“ povedal skormútene, „nemáme objednaný stôl.“
„Aký problém,“ čudovali sa naivní cudzinci, „zájdeme do najbližšej reštaurácie a uvidíme.“
Napriek varovaniam sprievodcu zašli teda do najbližšej reštaurácie a vo vstupnom vestibule uvideli dedka s veľkou knihou. Zdvorilo si vypočul ich prianie navečerať sa a pohotovo im podstrčil knihu, do ktorej sa zapisovali rezervácie. Nič netušiaci novinári sa všetci ochotne pozapisovali a chystali sa pokročiť ďalej. Vtedy ich deduško zdvorilo zastavil a oznámil im:
„Ďakujem za vašu rezerváciu, súdruhovia. Čakáme vás teda o dva mesiace o tomto čase…“
To, že chcú jesť hneď, ho nezaujímalo. Deduško zaklapol knihu a myslel si, že tým je to vybavené. Lenže zahraniční novinári vedeli, že ako cudzinci zo spriatelenej krajiny si niečo môžu dovoliť. A tak spustili náramný krik (hlad im pomáhal, reštaurácií bolo vtedy v Moskve po jednej na päť kilometrov ulíc). Nakoniec kolegu z TASR-u dostrkali k tomu, že vyhľadal vedúcu reštaurácie, všetko vysvetlil a po veľkom dohadovaní sa im predsa len podarilo do reštaurácie preniknúť. Bola poloprázdna.
Novinári zasadli za najbližší stôl, naobjednávali si a po neskutočne dlhom čase sa dočkali aj čohosi, čo sa podobalo jedlu. Po celý čas čakania však mali vodky koľko len chceli a tak ako-tak najedení a príjemne rozjarení z vodky i pocitu víťazstva nad socialistickými pravidlami správneho stolovania, konečne sa rozhliadli po okolitých stoloch. Z nemnohých hostí ich najviac zaujal blízko sediaci muž. Sedel sám, pred sebou vázu s ružami, vedľa načatá fľaša šampanského a nenáhlivo, ticho popíjal. Novinári sú zvedaví. A tak sa jeden odhodlal, podišiel k tomu mužovi a opýtal sa ho:
„Prepáčte, súdruh. Mohli by ste nám povedať, čo oslavujete?“
„Oslavujem narodeniny mojej ženy,“ odpovedal pokojne ten muž.
„A kde je vaša žena?“
„Neušla sa jej rezervácia,“ odpovedal pokojne ten muž a pil mlčky ďalej.
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
