Pravdepodobne ste sa už aj vy stretli s názorom, že Jadranské more je najkrajšie na svete. A hoci túto teóriu šíria predovšetkým tí, ktorí okrem Jadranského iné more nevideli, trochu pravdy predsa len majú.
Chorvátsky národ je milý, pohostinný a má veľký zmysel pre obchod, do ktorého vkladá celé svoje stredomorské srdce i dušu.
Ak ležíte na slnkom vyhriatej istrijskej pláži a nad hlavou sa vám objaví vysoký opálený mladík, ktorý drží v rukách hŕbu prospektov, buďte si istý, že skôr, či neskôr, vás dostane! Mládenec vlastní množstvo farebných fotografií, na ktorých uvidíte tú najkrajšiu a najpohodlnejšiu loď v Stredozemnom mori! Počas plavby zažijete radovánky, o akých nesnívala ani kráľovná Kleopatra! Skvelé pochúťky a lahodné vína! Zážitok hodný antických bohov! Uvidíte kŕdle rýb, delfínov, žraloky, veľrybu, a pri troche šťastia aj niekoľko nýmf a najád! Na lodi je vyberaná spoločnosť. Ak si kúpite lístok na zajtrajšiu plavbu, zoznámite sa s hannoverským princom Augustom a jeho ženou, monackou princeznou Carolinou! Nuž, kto by odolal takej ponuke? Zaplatili sme päťdesiatpercentnú zálohu a tešili sa na ráno.
O tri štvrte na deväť sme už netrpezlivo blúdili v prístave a vyzerali bielu, luxusnú jachtu s dvomi palubami. Na móle to zatiaľ vyzeralo ako v pašeráckej zátoke. Kapitáni sa správali, akoby namiesto turistov, prevážali afrických utečencov. Všade sa ozýval krik a lode, plné výletníkov, pod chvíľou vyrážali na more. Iba tá naša, ktorá mala romantické meno Srebreni vetar, medzi nimi nebola…
Nakoniec zostala v prístave posledná, drevená šalupa. Kapitán, ktorý popíjal víno priamo z demižóna, na nás mával a netrpezlivo sa díval na hodinky. Podľa neho mal Srebreni vetar už dávno brázdiť vlny Jadranu. Chýbali však ešte štyria pasažieri.
Protestovali sme, že toto nie je loď, ktorú sme si objednali. Kapitán, ktorý vyzeral ako Salvator Dalí, bol však neoblomný. Ak nenastúpime, je to naša vec. A jeho je, pre zmenu, záloha, ktorú sme zaplatili včera…
Pochopili sme, že musíme rýchlo konať, a estetická stránka nášho výletu sa v tej chvíli stala nepodstatnou.
Kapitán vybral zvyšok dohodnutej sumy, do ktorej zaúčtoval aj poplatok za naše meškanie. S ťažkým srdcom sme dali dokopy všetky peniaze, ale stále nám chýbalo desať kuna.
– Jebal ty pičku materinu! Hajdemo! – mávol veľkoryso kapitán rukou, a toto gesto ho stálo stratu rovnováhy. Nebyť našej duchaprítomnosti, skončil by vo vlnách Jadranu.
Ani ostatní členovia posádky nevzbudzovali veľkú dôveru. Salvator Dalí nám predstavil kostnatého chlapíka, ktorý sa potácal napriek tomu, že more bolo viac než pokojné. Hneď potom zmizol v podpalubí a už nikdy sme ho nevideli.
Tretím členom posádky bol asi desaťročný chlapec, ktorý si počínal ako skúsený morský vlk. Vytiahol kotvu, naštartoval motor a usadil kapitána ku kormidlu. Vyrazili sme.
Okrem nás sa na lodi nachádzala naozaj vyberaná spoločnosť. Princ hannoverský s manželkou Carolinou, z nepochopiteľných dôvodov chýbali. Ale o cestujúcich, napriek tomu, aj tak nebola núdza. Celú palubu pokrývali telá akýchsi, po nemecky bľabotajúcich tínedžerov. Neskôr sme zistili, že ide o chovancov rakúskej polepšovne. Podľa toho, ako sa ťahali do tieňa, sa dalo usudzovať, že včera sa venovali podobnej činnosti, ako kapitán. Pohodlie, na ktoré sme sa tešili, bolo nenávratne preč. Adolescenti ležali bezvládne na palube, a ich pehavé, opiercingované tváre, farbou pripomínali klíčiacu pažítku.
Kapitán, sediaci za kormidlom sa občas prebudil, vykrúcal si tenké fúzy, a zrakom blúdil po vedúcej rakúskej výpravy. Išlo o dámu v rokoch, ktorá prežila mladosť počas éry hippies. Svoju nekonformnosť demonštrovala tak, že si odložila vrchný diel plaviek. Našťastie, jej podprsenka mala šírku ozdobnej mašle na bonboniéru, a tak väčšie pohoršenie nevzbudila.
Slniečko začalo pripekať a pubertiakom sa pohoršilo. Opatrovateľka poprosila kapitána, aby zastavil. Loď vypla motor a nechala sa voľne pohojdávať vlnami. Tento efekt privodil veľmi rýchly účinok. Polepšenci začali zvracať. Tí, u ktorých ešte fungoval pud sebazáchovy, viseli cez zábradlie. Ostatní sa neunúvali a zvíjali sa v kŕčoch priamo na palube.
Desaťročný plavčík postavil predo mňa kýbeľ s handrou, a ja som pochopil, čo mám robiť. Poučený množstvom filmov o pirátoch, som sa dal do práce. Stačilo niekoľko šikovne vyliatych kýbľov vody, a paluba bola opäť čistá.
Kapitán vyhlásil prvý bod programu – kúpanie na otvorenom mori. Mladiství delikventi, ktorí sa chceli vyhnúť občerstveniu z môjho kýbľa, naskákali do vĺn. Niektorí svoje sily zjavne precenili a začali sa topiť. Aby nedošlo k hromadnej tragédii, museli sme opäť zasiahnuť a vyloviť opilcov z mora. Keď boli záchranné práce ukončené, pokračovali sme v plavbe.
Okolo poludnia sa Srebreni vetar blížil k Limskemu fjordu, čo bolo cieľom nášho výletu. Kapitán čoraz častejšie schádzal do podpalubia a kormidlo lode nechával napospas živlom. Keď sa objavil na palube, výraz jeho tváre bol meravý, a pripomínal uškatca kalifornského, vyhrievajúceho sa na pobrežných skaliskách.
Limski fjord je pomerne úzky záliv, ktorý sa zarezáva hlboko do pevniny a po oboch stranách ho lemujú vysoké bralá. Tento fakt sme si však uvedomovali iba my. Posádka kdesi zmizla a rakúski polepšenci opäť tvrdo spali…
Mali sme pocit, že čoskoro sa staneme aktérmi námornej katastrofy.
Skutočná panika nastala vtedy, keď sme zistili, že šírka fjordu sotva postačuje k tomu, aby vedľa nás prešla ešte jedna loď! Na poslednú chvíľu sa jeden z mojich druhov ujal kormidla, a ostatní sme utekali do podpalubia!
V útrobách lode to vyzeralo ako v pirátskom brlohu. Všade sa povaľovali demižóny rozličných tvarov a veľkostí, väčšinou prázdne. Obaja chlapi veselo chrápali a malý plavčík počúval walkmana. Keď videl našu hysterickú reakciu, vypol prístroj, vyšiel na palubu, zastavil motor a spustil kotvu. Boli sme na mieste.
Cena zájazdu zahŕňala aj obed a my sme sa ho hlasno domáhali. Zbytočne. Kapitán a jeho pobočník javili známky hlbokého bezvedomia. V chladničke sme našli niekoľko pomerne čerstvých rýb a plavčík nám ukázal, kde je uložené drevené uhlie.
Vôňa grilovaných makrel prebudila aj rakúsku polepšovňu, ktorej sa zjavne polepšilo. Niektoré dievčatá, posmelené svojou vedúcou, si odložili vrchný diel plaviek. Ale výsledok bol mizerný. Väčšina z nich mala postavu baníckeho učňa, ktorý bojuje s detskou obezitou.
„Víno,“ spomenul som si odrazu. „V cene výletu je predsa voľná konzumácia vína!“
Opäť sme vtrhli do podpalubia a horko – ťažko, medzi prázdnymi demižónmi, našli jeden, v ktorom čosi žblnkotalo. Keď sme sa vrátili na palubu, chovanci rakúskeho ústavu práve dojedali poslednú makrelu…
Len čo sme ochutnali obsah demižóna, víno z našich úst putovalo do mora! Pachuť, ktorú sme pri tom cítili, nebolo možné jednoznačne definovať. Išlo, pravdepodobne, o vodu z kyslých zavináčov, riedenú silným šípkovým čajom s vôňou manga, jemne dochutenou slepačím bujónom.
Rakúski pubescenti však netrpeli predsudkami. Obsah demižóna im stačil na to, aby si počas cesty späť, dokonale vymazali hardisky.
Loď do prístavu odkormidloval plavčík, ale pokojne by to dokázal hocikto z nás.
Výlet na Limski fjord bol veľmi poučný a rád by som si ho niekedy zopakoval. Behom jedného dňa som sa naučil množstvo užitočných vecí. Viem kormidlovať loď, umývať palubu, zopakoval som si zásady prvej pomoci pri utopení, viem pripraviť obed pre dvadsaťpäť ľudí. A to všetko za obyčajných sto päťdesiat kuna!
Rasťo Piško, júl 1998 (s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky o cestovaní, viac nájdete TU)
