Ostrov „La Réunion“ (v preklade Stretnutie), patriaci Francúzsku, leží v Indickom oceáne, osemsto kilometrov juhozápadne od Madagaskaru a dvesto kilometrov od ostrova Maurícius. Je známy nielen svojimi fascinujúcimi mikroklímami, sopkami, cukrovou trstinou (z jednej tretiny jej produkcie sa vyrába cukor, z druhej príšerný domáci rum a z tretej – elektrická energia…), najlepšou vanilkou na svete, či mýtickým vtákom Dodom. Domáci potichu klebetia o tom, že tento raj na zemi navštevuje aj francúzsky prezident Chirac z celkom prozaického dôvodu – za všetkým hľadaj ženu. Nuž, mladé Kreolčanky sú nesmierne „chrumkavé“, ale úprimne povedané, Slovenky majú aj čosi naviac…
Jedálny lístok ostrova je rozmanitý, priam celosvetový. Pri prvých lúčoch Slnka mohutnú zvukovú kulisu tvoria hlasy kapúnov – „kohútov mužstva zbavených“, ktoré sú najčastejšie na pekáčoch Ostrovanov. A na „x“ spôsobov. Tak isto pečené kačice (tie sa nepečú klasicky, ale hodiny sa varia v kvalitnom oleji – mäso je potom šťavnaté a oddeľuje sa od kostí). Najznámejšou reštauráciou je tá, ktorej majiteľka zvíťazila v celoostrovnej súťaži o najlepšiu pečenú kačicu. Tá jej bola dotvorená na vanilke. Samozrejme zje sa tu veľa morských príšer, množstvo zeleniny a ovocia, syrov a vína. A takisto whisky, rôzne likéry a iné nápoje (niektoré fľaše obsahovali aj zakonzervovaného škorpióna, alebo hada). Najlepšou gurmánskou testovacou akciou ostrova La Réunion je akási predpremiéra svadby, ktorú budúci novomanželia musia absolvovať už rok pred tou „naostro“. Dobrá predpremiéra by mala mať v priemere okolo tristo hostí. Po hlavnej časti hostiny si chlapi vonku zapália veľké cigary, alebo – najmä tí mladší – potiahnu z fajočky so „zamal“, známej to rastlinky so zelenými šištičkami…
Madona víta východ Slnka nad Indickými oceánom práve na úpätí najčinnejšej sopky.
Obyvateľstvo tohto tropického ostrova tvoria Francúzi, Indovia, Číňania, Belgičania, černosi, moslimovia, vlastne z každého Európskeho štátu je tu v celkovej sume počtu obyvateľov 800 tisíc nejaký ten zástupca. Stretli sme sa tu aj traja Slováci, zhodou okolností všetci zo Žiliny. Ak by niekto predpokladal, že takáto mätež národov vytvára trecie plochy, mýlil by sa. V tropickom podnebí obyvateľstvu ostrova nevrie krv v žilách (hoci sa na Silvestra sa teplomer vyšplhá do výšky 45 stupňov), ale kaleidoskop kultúr a sociálnej rôznorodosti vytvára panoptikum, aké nie je nikde na svete. A bez akýchkoľvek konfliktov.
Pôvodné obyvateľstvo bolo tvorené černošskými otrokmi, ktorí sa na ostrove ukrývali pred svojimi vazalmi. Ich útočisko bolo priam pekelné – utečenci sa dostali až priamo do kráterov troch sopiek, kam ich prenasledovatelia nemali odvahu ísť. Potomkovia Francúzov, ktorí sa narodili už na ostrove, sa volajú Kreolčania. Nie sú celkom bieli, ale ani dosť farební. Povahou sa takmer vyrovnajú Slovákom – ak je v nás ešte dosť onej deklarovanej srdečnosti a pohostinnosti.
Celý ostrov je vlastne sopka, pod morom osemtisíc a nad ním tritisíc metrov. Jeden z jej kráterov je stále činný, a prebúdza sa spravidla raz za rok. Žeravá láva z neho vyteká v úchvatnom divadle boja živlov do mora. Jedna z erupcií vyhnala lávu aj ku kostolu v meste Saint Rose. A stalo sa to, že žeravý prúd obišiel kostol a zastavil sa pred jeho vchodom. Kreolčania to nazvali zázrakom. Uctievajú Pannu Máriu, ktorá má nad hlavou rozprestretý blankytný dáždnik.
Reportáž Antona Pižurného publikujeme s jeho dovolením z Pravda.blog.
