Vďaka štipendiu FPU som sa po 33 rokoch vrátil k ústrednej téme mojej prvotiny, ktorá nemohla na Slovensku vyjsť pre vtedajšiu komunistickú moc neprípustný obsah, a tak ju vydalo české vydavateľstvo Mladá Fronta hneď aj v českom preklade a asi s najčeskejším názvom v histórii českej literatúry. Na Slovensku nevyšla už ani po roku 1989, ale je snáď ešte dostupná v antikvariátoch.
Tou ústrednou témou vtedajšej novielky a dnešného románu, ktorý vychádza vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, je záchrana našej histórie, ukrytej v náhrobných kameňoch na historickom Ondrejskom cintoríne v širšom centre hlavného mesta Bratislava.
Tak sa spolu prizrime bližšie, kto všetko formoval hlavné mesto Slovenska, a aké osudy sú s tým spojené:
Majsch Eduard – Bol vynikajúci portrétista a karikaturista. Ako člen slobodomurárskej lóže portrétoval všetkých lóžových bratov. Od mája 1888 sa stáva trvalým hosťom izby č. 88 v hoteli „U zeleného stromu“. Bol rovesníkom Jozefa a Františka Palugayovcov a na ich objednávku namaľoval viacero obrazov. Jeho diela sú reprezentatívnym spôsobom zastúpené v zbierkach Galérie mesta Bratislavy. Ako jeden z mála slovenských maliarov prelomu storočí sa veľmi dobre uplatňuje na aukciách významných stredoeurópskych aukčných siení.
Familie Hubert Johann – Táto rodina založila v roku 1825 výrobu šampanského vína zn. J. E. Hubert. Podľa legendy bola firma založená mladým francúzskym vojakom Johannom Evangelistom Hubertom, pôvodom zo Champagne. Johann bol zranený počas neúspešnej napoleonskej výpravy v Rusku a pred návratom domov sa liečil vo vojenskom lazarete v Prešporku. Tu sa o neho starala krásna ošetrovateľka Paulína, do ktorej sa zamiloval a oženil sa s ňou. Mladému Johannovi učarovali okrem krásnej Paulíny aj kvalitné miestne vína a rozhodol sa založiť firmu na výrobu šumivého vína podľa originálnych francúzskych receptov. Firma prekvitala a získavala množstvo ocenení na medzinárodných výstavách a súťažiach. V roku 1896 na výstave v Budapešti navštívil pavilón firmy Hubert J.E. aj cisár František Jozef I., ktorý ocenil kvalitu produktu Gentry Club slovami: „Toto šampanské je vynikajúce.“ Následne nato získala firma aj jedno z najvýznamnejších ocenení – francúzsky kríž za úspechy na medzinárodnej výstave vín v Bordeaux.
Familie Namer – Anton Namer bol mešťanostom mesta Bratislavy, teda dnes by sme ho oslovovali ako primátora. Zaoberal sa botanikou, bol zakladateľom petržalského parku, ktorý bol dlhé desaťročia na úrovni botanickej záhrady.
Wachtler mauzóleum – Zakladateľ rodu pochádzal zo Štajerska, kde ako bohatý obchodník získal šľachtický titul. Založili textilné manufaktúry v Bratislave (hodváb) a Bernolákove (kartún). Wachtler bol veliteľom mestských gárd a ako taký úspešný. Nechal si postaviť palác na Ventúrskej ulici, v ktorom vystupoval ako 6-ročný Wolfgang A. Mozart… Do tejto famílie sa priženil Vojtech Šuhajda, bývalý slovenský zápasník vo voľnom štýle v USA. Ten sa neskoršie ako zbohatlík stal majiteľom väčších pohostinských zariadení.
Stampfel Andreas, Aloisia, Karl, August – Kníhkupecká a vydavateľská rodina, ktorá prispievala k rozvoju vydavateľskej činnosti v Bratislave.
Batka Johan Nepomuk (starší) – Potomok starej českej hudobníckej rodiny. Ako 19-ročný účinkoval vo Viedni, kde sa spriatelil s Ludvikom van Beethovenom, potom pôsobil v Budapešti. V spolupráci s výrobcom hudobných nástrojov Dutschmannom zostrojil nástroj, ktorý bol predchodcom harmónia. Ako virtuóz na tomto nástroji precestoval mnohé európske krajiny a zoznámil sa aj s Mendelsshonom-Bartholdym.
Tie chladné náhrobné kamene však ukrývajú aj nejednu drámu:
Lanfranconiovci – Enea Lanfranconi po technických štúdiách prišiel do Uhorska a usadil sa v Bratislave. Jeho firma regulovala všetky splavné rieky v Uhorsku. Enea Grazioso Lanfranconi sa narodil v roku 1850 v zámožnej rodine v Pellio Intelvi v Lombardii. Bol to pravý renesančný človek: inžinier, podnikateľ, vynálezca, amatérsky historik, zberateľ umeleckých diel, slovnikár (jeho deväťjazyčný, 302-stranový slovník zostal v rukopisnej podobe). Okrem toho bol nadšeným a obetavým mecenášom a členom viacerých spolkov a spoločností. Lanfranconiho zásluhy uznávali nielen Prešporčania, ale aj panovník: v roku 1894 mu bol udelený stredný kríž Radu Františka Jozefa. Dňa 9. marca 1895 okolo šiestej hodiny ráno spáchal vo svojom dome v Prešporku samovraždu „vychýrený technický radca, nadšený priateľ a patrón umenia, šľachetný ľudomil“. Obyvateľov mesta táto správa priam šokovala. Prešporčania sa zhlukovali na uliciach a pokúšali sa uhádnuť, prečo tento len 45-ročný muž, tešiaci sa všeobecnej úcte, dobrovoľne ukončil svoj život. Noviny okolnosti tragédie čiastočne spresnili: Lanfranconi bdel pri svojej ťažko chorej manželke a asi dva mesiace takmer nespal. Zlyhali mu nervy, a zrejme preto obrátil proti sebe svoju loveckú zbraň.
Verím, že moja najnovšia kniha bude pre vás inšpiráciou aj k takýmto poučným prechádzkam historickým Ondrejským cintorínom.
Knihu z vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov dostanete v každom dobrom kníhkupectve, ale môžete ju mať aj hneď vo forme e-knihy a na objednávku aj v printovej podobe.
Napísanie románu podporil z verejných zdrojov
formou štipendia Fond na podporu umenia.
