Leó Szilárd (* 11. február 1898, Budapešť, Maďarsko – † 30. máj 1964, San Diego, Kalifornia, USA).
Narodil sa ako Spitz Leó, bol najstarší syn úspešného židovského stavebného inžiniera, narodeného roku 1860 v Tvrdošíne na Orave. V roku 1900 si jeho rodina zmenila meno na Szilárd. Leó sa už v 13. rokoch začal zaoberať fyzikou. Štúdium začal na Technickej univerzite, ale kvôli politickému napätiu a kvôli nevhodným študijným podmienkam v roku 1919 odchádza spolu s mladším bratom do Berlína.
V Berlíne študoval na Technische Hochschule, ale pod vplyvom Alberta Einsteina, Max von Laueho, Erwina Schrödingera, Waltera Nernsta a Fritza Habera (ktorí v tom čase vyučovali v Berlíne) sa sústredil viac na fyziku. Roku 1921 ukončil štúdium na Technickej univerzite a zapísal sa na Berlínsku Univerzitu. Po jednej z prednášok ukázal svoje práce Einsteinovi, ktorého zaujali a od tohto bodu ho Leó často doprevádzal domov. Roku 1922 dosiahol doktorát „cum laude“ po tom, ako predložil svoju dizertačnú prácu: „Pokles entropie v termodynamickej sústave pod vplyvom inteligentnej bytosti,“ ktorá vzbudila veľký záujem v odborných kruhoch. Týmto ďaleko predbehol svoju dobu, pretože skúma – a v podstate aj popisuje súvislosť medzi informáciou a druhým termodynamickým zákonom. Týmto akoby položil východiskový bod informatiky, kybernetiky a výskumu mozgu.
V rokoch 1925 až 1933 vytvoril viacero patentov, z toho osem spolu s Albertom Einsteinom. Roku 1929 si dáva patentovať urýchľovač častíc a roku 1931 elektrónový mikroskop. Dňa 2. marca 1931 podal spolu s Einsteinom ich najznámejší patent- na nový typ chladničky. K tomuto vynálezu ich viedla jedna nešťastná udalosť, keď sa jedna celá rodina počas spánku otrávila unikajúcim plynom z vtedajšej chladničky. Patent sa však neujal v bežnom živote, doteraz však funguje chladenie atómových reaktorov na jeho princípe. V tomto období pôsobil Leó Szilárd ako pomocný profesor a neskôr aj niekoľkokrát prednášal teoretickú fyziku spolu Ervinom Schröedingerom a tiež jadrovú fyziku a chémiu s Lisou Meitnerovou.
Roku 1933 prebral moc v Nemecku Adolf Hitler. Szilárd vycítil príchod nových časov: „Zbalil som si dva kufre, aby som v ktoromkoľvek okamihu mohol opustiť krajinu“. Po vypálení Ríšskeho snemu (Reichstag) nastúpil na rýchlik do Viedne. Na druhý deň ten istý (a na rozdiel od predchádzajúceho dňa úplne plný) vlak nacisti zastavili na hraniciach a prinútili vystúpiť všetkých Židov. „Človek nemusí byť múdrejší od ostatných, ak chce mať šťastný život, stačí ak ich predbehne hoci o jediný deň“ , spomínal Szilárd na tento deň. Vo Viedni strávil len krátku dobu a nakoniec sa koncom marca odsťahoval do Anglicka. „V detstve ma zaujímali dve veci: fyzika a politika, ale nikdy by som si nepomyslel, že tieto dve veci budú niekedy spolu súvisieť. Za svoj život vďačím pravdepodobne môjmu politickému rozhľadu a fyzike vďačím za to, že môj život je zaujímavý“ spomínal neskôr Szilárd. Szilárd spolu s Hansom Bethom umožnil zamestnať sa mnohým utekajúcim vedcom na anglických univerzitách. Neskôr presvedčil Sira Wiliama Beveridga, aby založil Academic Assistance Council, ktorej cieľom bolo pomáhať nacizmom vyhnaným vedcom z Nemecka. V tomto období tiež podal viacero patentov.
Roku 1934, v Londýne, mal na pôde Royal Society prednášku Ernest Rutherford, ktorý tu hovoril o obrovskej energii ukrytej v jadre atómov. Vyhlásil však, že praktické využitie atómovej energie nie je možné, lebo potrebný proces nie je možné na Zemi vytvoriť. Szilárd sa zúčastnil prednášky a iritovalo ho, že niečo je považované za nemožné. Praktické riešenie videl nasledovne: keby existoval prvok, ktorý uvoľní dva neutróny po tom ako jeden pohltí, a ktorý je dostatočne nestabilný, tak s týmto prvkom by bolo možné vytvoriť reťazovú reakciu, ak by sa z neho podarilo získať kritické množstvo.
Najdôležitejší objav svojho života urobil Leo Szilard v októbri 1933 v Londýne na križovatke pri Southampton Road. Zastavil sa tam na červenú pri ceste z hotela do práce. Kým naskočila zelená, napadol mu princíp reťazovej reakcie.Reakcia, ktorá tvorí základ jadrového reaktora a atómovej bomby, je – teoreticky – jednoduchá. Keď sa na vhodné atómové jadro vystrelí neutrón, uvoľní po rozpade dva neutróny. Tie rozbijú ďalšie dve jadrá a uvoľnia štyri neutróny, a tak to ide ďalej. V reaktore je štiepenie jadier postupné, v bombe vzplanie naraz.
Toto bol však aj recept na atómovú bombu. Roku 1934 a roku 1936 podal dva patenty do British Admirality. Jeden z nich bol verejný a druhý bol tajný, v ktorom opísal princíp atómovej bomby.
Ako prvý zistil, že reťazová reakcia (a aj atómová bomba) je uskutočniteľná.
V roku 1940 sa Szilard stal americkým občanom a presťahoval sa do New Yorku. Začal pracovať na Columbia University (Pupin Laboratories), kde spolupracoval s Enricom Fermim, Walterom Zinnom a Herbertom Andersonom. Vo februári 1940 predložil Szilard svoj jadrový prelomový rukopis s názvom: „Divergentné reťazové reakcie v systéme zloženom z uránu a uhlíka“.
Keďže sa obával, že Nemci ju získajú skôr, spolu s Albertom Einsteinom napísal list Franklinovi D. Rooseveltovi, americkému prezidentovi a neskôr sa zúčastnil Projektu Manhattan.
Je autorom mnohých patentov (napríklad elektrónový mikroskop a urýchľovač častíc). Výrazne sa podieľal na skonštruovaní prvého atómového reaktora (patent spolu s E.Fermim).
Medzi rokmi 1959 a 1961 viedol rozhovory s Nikitom Chruščovom, s predsedom Najvyššieho sovietu. Počas Berlínskej krízy (keď bol za jednu noc postavený Berlínsky múr) sa dozvedel, že Chruščov má rád holiaci strojček. Keď sa stretli, Szilárd mu povedal: „Doniesol som Vám malý darček.“ Szilárd ešte potom dodal: „Ale je tu menší problém: otázka náhradných žiletiek. Sľúbil som, že pokiaľ nebude vojna, budeme vás vždy zásobovať náhradnými žiletkami.“ Na čo Chruščov s úsmevom odpovedal: „Ak bude ešte jedna vojna, už sa nikdy neoholím.“
R. 1959 mu diagnostikovali rakovinu. Spolu so svojou manželkou Gertrúdou preštudovali odbornú literatúru a vypracoval viacero postupov na zdolanie tejto choroby. V rokoch 1960 a 1962 podstúpil Szilárd dve ožiarenia. Sám si zorganizoval rádiologické ošetrenie a sám si aj vypočítal potrebnú dávku žiarenia. Aj svoju chorobu využil na to, aby vypracoval nový postup liečenia-rádioterapiu. Aj keď si Szilárd myslel, že svoju rakovinu iba spomalil, po jeho pitve sa ukázalo, že sa úplne vyliečil.
Zomrel 30. mája 1964 počas spánku na infarkt.
Zdroje:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Le%C3%B3_Szil%C3%A1rd
https://www.sme.sk/c/3869056/leo-szilard-tvrdohlavy-vizionar.html
Spracoval: Gustáv Murín
