Otto Lackovič (5. apríla 1927, Hlohovec – 4. februára 2008, Praha). Narodil sa do slovenskej chudobnej rodiny, kde žil s babičkou, ovdovelou matkou a starším bratom. Ako 17-ročný sa zapojil do Slovenského národného povstania a v bojoch bol zranený. Ako celoživotná pamiatka na toto obdobie mu zostala jazva na pleci.
Už od mladosti mal veľmi rád film a divadlo, ktoré si prvýkrát vyskúšal ako ochotník za štúdiou. Odišiel sa však učiť na strojného zámočníka do Nitry, ale v priebehu Slovenského národného povstania bol ťažko ranený a niekoľko týždňov ležal v nemocnici. Svoju divadelnú dráhu započal v balete a v opere, kde mal príležitosť zaskakovať aj v sólových partoch. Neskôr však cez operetného mladokomika prešiel natrvalo k činohre.
Pôsobil v slovenských scénach v Nitre (1945-1946), Michalovciach (1946-1947), Prešove (1947-1952) a tiež Žiline (1954-1955).
V 50. rokoch si ho do svojho Divadla ABC (1955-1962) vybral Jan Werich, a tak odštartovala jeho česká kariéra. Od roku 1962 účinkoval v Mestských pražských divadlách, z ktorých odišiel už začiatkom 90. rokov na odpočinok. Aj v penzii vystupoval v Trávníčkovom Divadle Skelet a Divadle na Jezerke.
Lackovič často vytváral rôzne negatívne postavy, bláznov či zločincov. Svojou hrmotnou a snedšou postavou inklinoval k postavám nebojácnych hrdinov, odvážnych mladíkov a často aj cigánov (ktorých si často stvárnil aj pred filmovou kamerou). Neskôr (za svojho doživotného pobytu v Prahe) postavy obohacoval aj svojou precíznou znalosťou rodnej slovenčiny.
Postavám paholka Jožu („Kózie mlieko“), Marka Antonia („Caesar“), Villona („Balada z handier“), Talbota („Zostup Orfeov“), Lóvborka („Heda Gablerová“), Rafaela („Husári“), a ďalším („Hry o láske a smrti“, „Postaraj sa o Amálku“, „Veselé paničky windsorskej“, „Krvavá svadba“ či „Tovje vydáva dcéry“) vtlačil svoj vrodený temperament, vášeň i paličatosť.
Pred filmovou kamerou sa prvýkrát predstavil ako paholok Joža Papcún v Skalovej komédii KÓZIA MLIEKO (1950), ktorého si preniesol z divadelných dosiek. Častokrát získal príležitosť vytvoriť väčšiu či hlavnú úlohu baníka Maliny (NAD NÁMI SVÍTÁ), cigána a robotníka Gejzy Fabiána (MŮJ PŘÍTEL FABIÁN), družstevníka Jury Žebroňa (FRONA), študenta Karla Zacha (STŘÍBRNÝ VÍTR), vojaka Karla Haluzy (DNES VEČER VŠECHNO SKONČÍ), mladého bojovníka Ondreja Johu (JAN ŽIŽKA a PROTI VŠEM), Rudolfa Peciána (VĚTRNÁ HORA), buldozeristu Sejka (BOMBA), robotníka Karla (105% ALIBI), partizána Ondru (SMRT SI ŘÍKÁ ENGELCHEN), hospodára Jožku Kupca (CESTA HLUBOKÝM LESOM), čašníka Pepiho (VRAŽDA V HOTELI EXCELSIOR), zlatokopa Boba Jacksona (POSLEDNÍ VÝSTŘEL DAVIDA SANDLERA), cigáňa Horvatha (RADIKÁLNY ŘEZ) (KTO SA BOJÍ, UTÍKÁ), inšpektora Skákala (FEŠÁK HUBERT) či opäť cigána, prezidenta festivalu „Deti jednej planéty“ Deža (TRHALA FIALKY DYNAMITEM).
Vytváral aj rozličné malé a epizódne úlohy v slovenských aj českých filmoch. Uviedol sa v tituloch MLADÉ SRDCIA (Šmelko), ŠTVORYLKA (vojak Miško), DOBRÝ VOJÁK ŠVEJK (dôstojník na večierku), BUBNY (Mustafa), ADVENT (Ján), MARATÓN (vojak), „ŠTYRI VRAŽDY STAČÍ, Antonio), ZABIL JSEM EINSTEINA, PÁNOVÉ (vedecký asistent), DÍVKA NA KOŠTĚTI (Ind), BITKA O HEDVIKU (ing. Mareček), KRONIKA ŽHAVÉHO LÉTA (Antoš), PARTA HIC (baník), „JA TO TEDY BERMU, ŠÉFE“ (vrchný). V 90. rokoch svoju hereckú činnosť čiastočne obmedzil a zahral si už len rybárov v rozprávke NESMRTELNÁ TETA (1993) a väzňa Jozefa Loubala v dráme BUMERANG (1996).
Spolupracoval aj s rozhlasom, dabingom („MAYOVKY“, STRIHORUKÝ EDWARD ai) a televíziou. Hral v inscenáciách (ALMARA, MUŽI JDOU VE TMĚ, HONORÁLNÍ KONZUL, KRÁL ZLODĚJ alebo ZÁLETY KOŇSKÉHO HANDLÍŘE) aj seriáloch (HŘÍŠNÍ LIDÉ MĚSTA PRAŽSKÉHO, F. L. VĚK, VE ZNAMENÍ MERKURA, 30 PŘÍPADŮ MAJORA ZEMANA, CHALUPÁŘI, DNES V JEDNOM DOMĚ, ČERNÁ ZEMĚ, SYNOVÉ A DCERY JAKUBA SKLÁŘE, RODÁCI, DOBRODRUŽSTVÍ KRIMINALISTIKY, BYLO NÁS PĚT, ČETNICKÉ HUMORESKY či NEMOCNICE NA KRAJI MĚSTA PO DVACETI LETECH a …NOVÉ OSUDY). Za rolu v hre „Kózie mlieko“ získal cenu na pražskej Divadelnej žatve (1950). Ako jeden z mála hercov nezískal v dobe totality žiadne zo štátnych vyznamenaní. V 90. rokoch sa stal nositeľom Ceny Senior Prix (1996) a za celoživotné majstrovstvo v dabingu Ceny Františka Filipovského (2005).
Otto Lackovič, ktorý ako veľký fajčiar trpel ku koncu života rakovinou pľúc, zomrel v pražskej nemocnici v 80 rokoch.
Zdroje:
https://www.csfd.sk/tvorca/1591-otto-lackovic/biografia/
https://sk.wikipedia.org/wiki/Otto_Lackovi%C4%8D
https://www.topky.sk/cl/1001053/2497867/Tohto-herca-nam–ukradli–Cesi–V-starobe-na-neho-zabudli—-Stoji-to-za-prd-
https://www.fdb.cz/lidi-zivotopis-biografie/20119-otto-lackovic.html
https://www.filmovyprehled.cz/cs/person/14428/otto-lackovic
Spracoval: Gustáv Murín
