Toto je ukážka z knižky vydanej za pomoci MČ Rača OZ „Pamäti a spomienky“, ktorá mapuje život zaslúžilého občana bratislavskej štvrti Rača, pána Vojtecha Polakoviča. Ten v stovkách svojich obrazov mapuje dávnu históriu i následné premeny Rače:
Rodinné zvyky
K tradičným račianskym jedlám patrila „fizula“ – fazuľová polievka so širokými rezancami. Toto tradičné jedlo dávali aj vo vinohrade robotníkom. V kanvičke priniesli tú „fizulu“, a potom ju podávali vo vrchnákoch z tej kanvičky. Bol to taký špeciálny tanier. Ďalej to boli makové rezance – hlavne pre deti. Račianskych jedál je dosť, ale samozrejme, podľa chuti každého jednotlivca. V nedeľu muselo byť mäso a polievka s tenkými slížmi. Rezeň so zemiakmi, a potom nejaká štrúdľa a pagáče. Keď niekto prišiel na návštevu, vždy tam boli pagáče alebo nakrájaná štrúdľa, k tomu bolo pripravené víno. Nikto neodišiel bez toho, že by si nedal pohár vína. To boli také zvyky, ktoré možno nie sú všade, ale v Rači boli.
So sestrou Máriou na spoločnom dvore.
Sladkosti neboli v tom čase bežne dostupné. Dal sa kúpiť „krumpl cukr“ (teda sladkosť vyrobená zo zemiakov), turecký med a na pitie „brauza“, ktorá sa zarábala s vodou. Našou detskou pochúťkou bol mastný chlieb posypaný kryštálovým cukrom.
Keď spomínam na svoju mladosť, samozrejme, že nejaký sentiment tam je. Rád by som sa vrátil do tej doby, ako to bolo niekedy. Mal som pri sebe tých najbližších ľudí, s ktorými som sa vedel porozprávať, na ktorých som sa vedel spoľahnúť – rodičia či súrodenci, známi a ďalší, ale ten život bol oveľa ťažší. Vtedy neexistovala kanalizácia, nebol vodovod, nebol plyn, ani elektrina. Vodu som domov musel nosiť vo vedrách – mama ma poslala, aby som išiel k prameňu zvanom Kadúbek po vodu. To som mal približne 5 rokov. Hygiena bola veľmi slabá. „Očista“ sa robila v sobotu večer, keď gazdiná naliala plný lavór teplej vody a od najmenších detí sa tam umývali všetci, až po gazdinú. Bolo to vtedy dosť ťažké. Hygiena všeobecne v tom čase bola na nízkej úrovni. Bývali sme v spoločnom dvore, mali sme maštaľ, v ktorej bola krava, kôň či svine. Na prostriedku dvora bolo hnojisko a vedľa toho bývali susedia s oknami spálne rovno na ten dvor. Vonku bol záchod, ktorý nebol splachovací. To bola latrína, kde záchodovým papierom boli nastrihané noviny. Boli sme na to zvyknutí a aj tí susedia boli zvyknutí na to, že tam ten smrad proste je. Ja si neviem predstaviť, že by tu dnes sused mal nejaké hnojisko a ja by som tu mal vedľa neho existovať. Vtedy to bolo tým ľuďom normálne, takže v tom čase život bol oveľa ťažší.
V roku 1948 na ulici Pri vinohradoch pred verejnou studňou-čistiarňou.
Každý sedliak sa snažil o to, aby mal čo najmenšie výdavky a snažil sa preto dopestovať si pre svoju rodinu aspoň väčšinu plodín. Chovali aj hospodárske zvieratá – kravy sa chovali na mlieko, z toho sa potom urobila smotana a z nej tvaroh. Kone boli väčšinou na to, aby ťahali vozy. Ošípané boli na mäso. My sme tiež mali dve. Zabíjačka bola zvyčajne v zime, pretože chladničky vtedy neboli a to mäso bolo treba nejako udržať. Zaváralo sa tak, že sa mäso zalievalo do masti do geliet – veľkých plechových nádob. Takéto mäso sme využívali v priebehu roku, keď bolo treba. Samozrejme, zo zabíjačky bola vždy výslužka pre susedov a bližšiu rodinu. My sme mali to šťastie, že otec robil miestneho „zabijaka“. Chodieval aj po niektorých iných hospodárstvach zabíjať svine. A vždy dostal nejakú výslužku. Chvalabohu, netrpeli sme nejakým nedostatkom mäsa, pretože otec vždy niečo doniesol a okrem toho, sme mali aj svoje svine. Mäso v tom čase, keď ja som bol ozaj maličký, bolo problém zohnať voľne v obchode. Ľu-dia už od tretej ráno stáli v rade na mäso, aby o tej šiestej dostali aspoň kúsok.
(koniec ukážky)
