Dušan Klein, rodným menom Július Klein (27. júna 1939 Michalovce – 9. januára 2022 Praha), bol režisér a scenárista slovensko-židovského pôvodu.
Narodil sa do židovskej rodiny. Vďaka zamestnaniu otca rodina najprv dostala výnimku z transportov, v roku 1941 však hrozilo, že o výnimku prídu a začala sa skrývať na statku v Nízkych Tatrách. Po pol roku sa s bratmi začal skrýval v katolíckom kláštore pre siroty v Bratislave, kde dostal doklady na mená Dušan Ružiak (toto krstné meno si ponechal nastálo). Nakoniec však boli na udaní prezradení a internovaní najprv v koncentračnom tábore Sereď, v apríli 1945 potom boli prevezení do Terezína, kde sa mu aj s bratmi podarilo dožiť konca II. svetovej vojny. Otec vojnu neprežil, matka áno. Do rodných Michaloviec sa už rodina nevrátila, žili v Ostrave a Prahe.
V roku 1958 bol prijatý na Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení (FAMU) a počas štúdií pracoval ako asistent réžie vo FS Barrandov. Jeho spolubývajúcim na internáte bol Vladimír Körner. Ešte ako študent natočil Klein niekoľko krátkych filmov, jeho celovečerným debutom bola kriminálna psychologická dráma MÍSTENKA BEZ NÁVRATU (1964). Kriminálne drámy s psychologickým podtextom a ponurou atmosférou charakterizujú aj ďalšiu Kleinovu tvorbu, že by sa jednalo o nadčasové snímky, sa povedať nedá.
Absolvoval v roku 1963. Od toho istého roku do polovice 70. rokov bol režisérom v slobodnom povolaní a napísal niekoľko televíznych filmov. Začiatkom normalizácie, kedy na Barrandove došlo k určitým personálnym zmenám a mnoho filmových režisérov bolo donútených odísť, bol jedným z tých, ktorí ich miesta nahradili. Začiatkom normalizácie sa vrátil do Filmového štúdia Barrandov, kde do roku 1991 pôsobil ako režisér a scenárista so zameraním na kriminálne a dobrodružné snímky („Jeden z nich je vrah“, „Lekcia“, „Tajomstvo zlatého Budhu“, „Případ mrtvého muže“, „Prípad mrtvých spolužáků“). V 80. rokoch svoju tvorbu obohatil psychologickými drámami („Kdo se bojí, utíká“, „Dobří holubi se vracejí“) a komédiami („Vážení přátelé, ano“)…
Od roku 1975 do roku 1991 bol režisérom zamestnaným v barrandovských filmových štúdiách. V 70. rokoch ho zaujal žáner kriminálnych, špionážnych av menšej miere dobrodružných filmov. Prácu televízneho režiséra úplne neopustil a na začiatku 80. rokov zaexperimentoval s konceptom „interaktívneho“ televízneho filmu, ktorého priebeh by mali diváci možnosť ovplyvniť pomocou telefónneho hlasovania. V rokoch 80. v žánroch jeho filmov začali prevládať komédie a tiež začalo stúpať povedomie o režisérovi samotnom. Najväčšiu slávu si získala úspešnú hexológiu „o básnikoch“ z ktorých sa populárnymi stali tri pokračovania o láskach študenta, neskoršieho lekára a amatérskeho básnika Štefana Šafránka („Jak svět přichází o básníky“, „Jak básníci přicházejí o iluze“ a „Jak básníkům chutná život“).
Po zamatovej revolúcii venoval časť svojho času televíznym adaptáciám literárnych diel s niekoľkými návratmi k detektívnemu žánru. V posledných niekoľkých rokoch svojho života prejavil záujem hosťovať a prednášať na filmových školách a stretávať sa s mladými a začínajúcimi filmármi, zatiaľ čo príležitostne točil televízne filmy alebo seriály („Strážca duší“, niekoľko epizód seriálu „Ulice“…).
Pedagogicky pôsobil na FAMU, od 1. novembra 2002 ako profesor pre odbor filmové, televízne a fotografické umenie a nové médiá – réžia. V roku 1989 bol menovaný zaslúžilým umelcom
Zdroje:
https://cs.wikipedia.org/wiki/Du%C5%A1an_Klein
https://www.csfd.sk/tvorca/3203-dusan-klein/biografia/
https://www.filmovyprehled.cz/cs/person/2568/dusan-klein
Spracoval: Gustáv Murín
