V knihe „Trojhlas“ spovedám troch slávnych komikov: Stanislava Štepku, Jiřího Suchého a Milana Lasicu. Vznikol unikátny dokument doby, pretože tieto tri významné osobnosti okrem zmyslu pre humor spája to, že:
- pracovali úspešne v komickej dvojici, ktorá z rôznych dôvodov skončila
- zažili perzekúciu komunistického režimu, ktorú dokázali každý svojou cestou prekonať
- paradoxne, nechceli byť politickými glosátormi a predsa sú symbolom doby, ktorá sa volala „socializmus s ľudskou tvárou“
- stali sa principálmi divadla a poznajú úskalia jeho prevádzky
- sú autormi textov pesničiek, ktoré sa stali evergrínmi
- a všetci traja sú skôr domasedi, hoci ich po zmene režimu zlákali na vystúpenia v rôznych kútoch sveta.
A možno toho majú spoločného omnoho viac. Tu sa rozprávam s pánom Lasicom:
John Barry napísal: „Umelec musí zájsť príliš ďaleko, aby ostatní mohli zájsť dosť ďaleko“…
To je veľmi pekne povedané a asi to je aj pravda, Ja k tomu nemôžem nič dodať, lebo by som si musel začať myslieť, že som umelec, ktorý vo svojom umení predbehol dobu. Avšak to, čo ja robím, dobu nepredbieha, naopak sme v nej obidvomi nohami a dokonca až po uši. Humor je fenomén a existuje všade nezávisle od umenia.
Myslíte takzvaný „ventil satiry“?
Ja to slovo satira nemám rád, pretože sa u nás zneužívalo naozaj na všetko. Satira nie je nič iné ako prejav kritičnosti, ale ten, pokiaľ sa týkalo domácich problémov, mal u nás ciele čo najnižšie a tak bojoval proti vrátnikom, a ak sme prekročili hranice, tak to zase bolo v opačnom extréme a bojovalo sa hneď proti všetkým imperialistom naraz. To ale bola satira, na ktorej sa nikto nesmial. Lebo k tomu sa nedá prinútiť. Môže vám ktosi povedať, aby ste tlieskali na daný pokyn, alebo aby ste zdvihli ruku, aby ste utekali, môžete sa dokonca aj prinútiť nasilu zasmiať. Ale v hľadisku, kde je tristo divákov, budete počuť smiech, len v tom momente, keď niečo divákov tak osloví, že sa nemôžu nesmiať.
Pre nás bolo aj toto poznanie spotvorenej satiry stimulom, vďaka ktorému sme vedeli možno skôr to, čo nechceme robiť, než to, čo chceme. To k čomu sme dospeli, vychádzalo aj z averzie k vtedajšej odrode satiry, ktorá spokojne vegetovala, hoci sa na nej nikto nesmial. Našťastie sme mali aj pozitívne stimuly v Osvobozenom divadle, v tom, čo robili Suchý a Šlitr a celom hnutí malých divadiel.
Keď už teraz konečne došlo k zrušeniu zákazov, prestalo utajovanie chýb, omylov a nedostatkov, aj pole pre humor sa tým, zdá sa, výrazne zmenilo…
Isteže áno, pretože každý tvorivý človek reaguje na to v akej situácii sa ocitá a snaží sa bojovať proti tlakom, ktoré zabraňujú slobodnému mysleniu a rozvíjaniu individuality. Preto si autori v tvorbe iste začínajú klásť iné otázky a iné ciele.
Lenže to iné pole pre humor sa mi zdá aj remeselne ťažším a na samotný výsledok náročnejším. A je tu tiež otázka menšieho sústredenia diváka, menšej ochoty čítať medzi riadkami, lebo veď vlastne už netreba… Z toho kvanta, čo produkuje napríklad americký veľkopriemysel zábavy sme si kvalitných komédií až tak veľa neužili…
To je možné, lenže je to tiež otázka komercionalizácie. Ale ide o širšiu problematiku. Zoberte si napríklad ruskú literatúru, ktorá vždy vznikala pod nepredstaviteľným tlakom. A aká je silná a ako veľa nám dnes hovorí, pretože sú to modelové situácie, v ktorých sa človek každej doby vždy znovu ocitá. Aký súčasný je pre nás napríklad Gogoľ! Akoby sa teraz narodil, akurát, že sa teraz žiaden nenarodil a tak si berieme toho z minulého storočia za súčasníka. A berieme si ho z ruskej literatúry, lebo nemáme vlastného Gogoľa. A tak by sme ho potrebovali. Situácia, v ktorej on tvoril a ako tvoril a o čom – aké je nám to všetko odrazu strašne blízke.
Človek akoby tým, že robí pod tlakom, bol koncentrovanejší…
Hlavne nie je zhýčkaný a ide k veci a do hĺbky. Keď ste hýčkaný a máte pocit, že netvoríte pod tlakom – čo môže byť aj klamný pocit, lebo ten tlak môže byť aj v niečom inom – tak začnete rozmýšľať. Takže pri Moliérovi vám napadne, či ten Orgon nie je homosexuál, alebo bisexuál. Veď prečo sa on na toho Tartuffa tak viaže a tak ho miluje? A bolo by to zaujímavé aj takto poňať. Alebo či Hamlet nemal niečo so svojou vlastnou matkou…
Tu sme ale už pri tom, čo bolo aj vo vašom humore so Satinským označované ako intelektuálne. Aké máte pritom skúsenosti s antiintelektualitou, ktorú nazýva vedec a básnik Miroslav Holub „všeobecnou zlobou doby“?
Dalo by sa to aj ináč nazvať, lebo antiintelektualita sa ťažko vyslovuje. Napätie medzi intelektom a antiintelektuálnym rasizmom vždy bolo. Sú ľudia, ktorí neznášajú Židov a o intelektuáloch nehovoria ináč, než posmešne. Ja sa tu teraz nemôžem stavať za advokáta Židov alebo intelektuálov, nakoniec nie som ani jedno ani druhé. Treba pravdepodobne rátať s komplexom ľudí, ktorí keď niečomu nerozumejú, majú pocit osobnej urážky. Intelekt, intelektuálno a intelektuálny humor sa naopak nadužíva v prípadoch, keď sa chce zdôrazniť, že sa kdesi a pri čomsi myslelo. Nám táto nálepka prischla najmä vďaka krátkym novinovým správičkám, ktoré majú tú ambíciu označovať a avizovať čosi pokiaľ možno jednoznačne a najradšej jednoslovne. Osobne si myslím, že napriek tomuto iste dobrému úmyslu nie je vhodné označovať to, čo sme my s Julom robili, za humor intelektuálny a už vôbec nie intelektuálsky.
U vás sa však toto označenie zaujímavým spôsobom obrátilo na zvýraznenie čohosi výnimočného a nadpriemerného, kým v bežnej praxi to bola skôr nadávka.
Predstava o tom, čo je a čo nie je intelektuálne je veľmi kolísavá. O tom sme sa mohli presvedčiť na našich zájazdoch. Najmä na vidiek sme začínali chodiť veľmi opatrne, pretože sme sa sami zľakli takéhoto označenia nášho humoru, ktoré síce malo znamenať ocenenie, ale na druhej strane akoby avizovalo, že mu budú rozumieť len vyvolení. Ale prišli sme napríklad do Čierneho Balogu, kde sa smiali rovnako ako v Bratislave. Zrejme si vybrali to svoje, hoci tým nechcem povedať, že náš humor by bol pre každého a všeobjímajúci. V takej Čadci nás napríklad vítala pani usporiadateľka a ubezpečovala „taká som šťastná, že ste prišli… budete mať výborné publikum, prišli všetci čadčianski intelektuáli…“ No a v Prahe nám zase čašník, čo nás obsluhoval, hovoril „pánové, já vás mám moc rád, poněvač to co děláte je pro lidi…“ No vidíte, stačí zmeniť kraj a z tvrdého „rock-humoru“ je odrazu ľudovka.
Zdá sa mi, že u nás prekvitá mantinelizmus vo velikášskych gestách a skromnej praxi. A tí, čo začnú večer len pri vyratúvaní našich najneuveriteľnejších kotrmelcov v ekonomike, kultúre, školstve, alebo miestnej politike, neskončili by do rána. Znamená to, že keby sa národy merali podľa hustoty hlúposti na kilometer štvorcový, hrozí nám jedno z čelných umiestnení?
To vôbec nie je tým, že by sa u nás premnožili hlupáci. To sa nedá na nikoho zvaliť, že ešte stále sme v provincionálnych pomeroch. Ani kohosi označiť a myslieť si, že keď ten zmizne, získame náhle svetové parametre. My všetci sme tým poznačení a determinovaní, schopnejších ľudí to dokonca hýčka. Stačí povedať súvislú vetu a už vás majú za intelektuála. Stačí, aby sa vám podarila básnička a už vás majú za básnika. Stačí povedať niečo vtipné a už vás majú za komika. Tu skrátka stačí málo, aby ste na seba upozornili. A tak vás to uchlácholí, že sa už o nič viac nepokúsite.
Preto snáď by malo byť povinnosťou každého, ktorá má na viac ako jednu vetu, básničku, alebo vtip, aby sa pokúšal prekonať túto stále sa uzatvárajúcu bariéru provincionalizmu. Hoci by sa to zdalo ako márny boj, pretože to nejde urobiť raz a navždy.
Počul som taký názor, že naša literatúra bola preto vo svojej podstate taká prudérna, lebo ju zakladali farári…
A možno je to aj preto, akú krátku cestičku si náš národ vyšliapal z kostola do krčmy a z krčmy do kostola. Ak sa pohyboval toľko rokov medzi týmito dvoma pólmi, tak jeho kultúra tým nemôže nebyť ovplyvnená.
Cestovali ste do zahraničia?
Nie som cestovateľský typ a tiež som až toľko tých možností na cestovanie v minulosti nemal. Považujem to za jeden z veľkých nedostatkov v mojom živote. Pretože cestovanie je tiež jedným z liekov proti provincionalizmu. Konfrontácia príslušníka malého národa so svetom mu najlepšie pomôže, aby si donekonečna nenamýšľal, že tam kde žije je to najlepšie a naopak, aby sa neukájal, že najlepšie je tam, kde nežije. Ako je to s dokonalosťou na tomto svete si môžete vyskúšať jedine osobne, na vlastnej koži, o tom vás nikto nemôže presviedčať. Bez takejto konfrontácie ste stratený a ostáva vám len jedna z tých dvoch možností, ktoré sa ani kombinovať nedajú.
Najnovšie máme plné noviny volania po demokracii a odvolávania sa na demokraciu… Ako sa pritom ubrániť známemu paradoxu, ktorý sa volá „láska k diktatúre“ a ktorý nám tu naši novodobí politici istý čas aj názorne predvádzali?
„Láska k diktatúre“ je asi normálnym pocitom radového občana, lebo on chce, aby bol poriadok. A ten poriadok si radový občan všade na svete predstavuje rovnako. Aby dostal kúpiť, čo treba, aby nemal zbytočné starosti, aby mal svoju prácu a dobre zaplatenú, aby bolo ticho, keď má byť ticho, ale aby veselo bolo na Silvestra, keď sa máme všetci veseliť, no a aby si nikto neotváral papuľu, lebo je to škodlivé a načo je to dobré? Aby nikto nemal prehnané nároky, aby sa uzemnili a pacifikovali tí, čo chcú niečo viac, než treba – pretože priemernému občanovi je jasné, čo treba. Aj jeho nároky sú jasné a v duchovnej sfére neveľké. Potom si predstavuje, že by v televízii nemali vysielať nič nemorálne a je jasné, čo považuje za nemorálne. Predstavuje si, že umenie má slúžiť na zábavu a veď keď ho šikovne rozplače, aj to je zábava. Hlavne by ho malo po celodennej práci rozptýliť a odviesť jeho myšlienky niekam – nikto nevie kam. Aby mohol ísť na druhý deň zase s úsmevom do práce… a od takýchto predstáv je pravda vždy len krôčik k tomu, aby sa zakázali niektoré knihy, aby sa prenasledovali niektoré rasy, aby sa nepripúšťali takzvané nesprávne názory. Takže sa dá povedať, aj keď to znie veľmi kruto, že v každom z nás je svojím spôsobom takáto túžba. Pravdaže väčšinou to zle dopadne, keď sa takéto túžby splnia, lebo sa obrátia práve proti týmto jednoduchým ľuďom. Týmito túžbami sa totiž oháňajú práve tí, čo sa vyhlasujú za najpovolanejších realizátorov. Však si zoberte Hitlera, alebo povedzme takého Stalina, aký to bol populárny človek a ako to dopadlo aj s tým jednoduchým občanom. No a na to sú tu zrejme tí, čo majú nejaké schopnosti vypovedať, či už cez kumšt alebo inak, aby sa usilovali skríknuť, keď treba, že by to mohlo byť aj inak a že nie všetko, čo sa vyhlasuje za ideálne, ideálnym je aj v skutočnosti. A to sú pravdepodobne tí, ktorí potom, aby som to povedal pateticky, hoci nerád, ľudstvo trochu posúvajú, Nechcem povedať, že dopredu, lebo to nie je vždy isté, ale aj samotné posúvanie má zmysel.
Omnoho viac nájdete v samotnej knihe.
Ale aj doplnenej a aktualizovanej e-knihe.
