Román „Sami proti noci“ je napísaný na princípe „Pars pro toto“, kedy na pôdoryse lokálneho príbehu odkrývame všetky veľké globálne problémy. Za jedinú noc Novinár a Farár prejdú v búrke pohorím, kde nachádzajú rôznych dobrovoľných i nedobrovoľných vydedencov spoločnosti. To dáva príležitosť prehovoriť aj na témy tomuto kraju vzdialené, ale týkajúce sa nás všetkých – globálne otepľovanie, genocída v Gaze, vojna na Ukrajine, trápenie obyvateľov Ostrova slobody – ale aj miestne unikáty, ako je napríklad súkromný rybníček plný pstruhov, ktoré ich majiteľ neloví, len sa nimi kochá. To všetko, a mnoho viac, rámcuje príbeh mafiána, ktorý sa tu schováva, prezidenta krajiny, ktorý si tu prepíja svedomie a túžba Novinára odhaliť príčinu a priebeh jednej násilnej smrti miestneho vyvrheľa. Román, aký tu ešte nebol; kniha na jeden nádych…
Stručne o banderovcoch na Slovensku
Banderovcov predchádzala veľmi zlá povesť. Už ukrajinská SS divízia Galizien, nazvaná podľa provincie Halič, kde páchali najväčšie zverstvá voči spoluobčanom iných národností, sa dopúšťala za SNP a po ňom takých zverstiev, na ktoré si netrúfli ani nacisti. V Haliči a susednej Volyni ukrajinskí ultra-nacionalisti organizovali najhroznejšie pogromy v Európe za celej II. svetovej vojny. A ešte si to fotili a nakrúcali. Po vojne hľadali títo vojnoví zločinci únik na Západ. Za zverstvá, čo napáchali na sovietskej Ukrajine, v Poľsku a aj u nás, sa mali prečo báť trestu…
Banderovci prenikali na Slovensko v troch vlnách – 1945, 1946 a 1947. Najhorší bol ten tretí vpád, keď pod tlakom vládnych vojsk na Ukrajine a v Poľsku padlo rozhodnutie, že sa prebijú horami cez Československo po trase dlhšej ako 600 kilometrov. Najznámejšími votrelcami boli sotne (roty o cca 100 mužoch) Chromenka a Burlaka. Obom sa podaril prechod štátnej hranice a úspešne postupovali ďalej do vnútrozemia. Postup Chromenka, ktorý šiel prvý, sprevádzali neustále zrážky a straty. Už pri prvej zajali naše vojenské jednotky päť banderovcov. Výbojnejšia sotňa Burlaka nasledovala Chromenka asi o 4-5 dní neskôr spočiatku bez strát. Ešte aj za nimi prenikali zvyšky ďalších častí Ukrajinskej povstaleckej armády aj s civilistami. Celkom sa pokúsilo prejsť v lete a na jeseň 1947 Československom asi 400-450 banderovcov, ktorí smerovali do amerického okupačného pásma v Rakúsku. Napriek tomu, že jednotky nasadené proti banderovcom boli relatívne silné, mohli ich v skutočnosti len napádať a sledovať, ale už ich nestačili obkľúčiť a zničiť. Slabo motorizované jednotky sa presúvali pomaly a rýchle sústredenie do ohrozených priestorov bolo ťažké. Sotňa Chromenka postupovala od Medzilaboriec smerom na Prešov a Spišskú Novú Ves až do Nízkych Tatier. Začiatkom júla 1947 bol v priestore Vernár ranený Chromenko, aj jeho zástupca Lahodnyj. Bojom sa potom táto sotňa vyhýbala a postupovala veľmi rýchlo. V noci organizovala prepady samôt. Prepadnutým hrozili banderovci za neposkytnutie pomoci represáliami. Súčasne miestnym hovorili, že po vzore nacistov bojujú proti komunistom a Židom.
Aj sotňa Burlaka postupovala za početných stretov s československými jednotkami, pri ktorých zaznamenávali obe strany straty. Koncom júla 1947 sa sotňa Burlaka presunula k Nízkym Tatrám a odtiaľ do oblasti Magura Lipce. V tomto priestore napadla československé oddiely, pričom banderovci zastrelili šesť vojenských ašpirantov a jedného zranili. Československá armáda tu podcenila správy o nepriateľovi a do boja proti ostrieľanej Burlakovej sotni vyslala neskúsených vojenských ašpirantov s nedostatočnou zásobou munície. Po boji postupovala sotňa Burlaka už oslabená a do značnej miery demoralizovaná, stále však osemdesiatčlenná, rozdelená do siedmich menších skupín, na sever až ku Kubínskej holi. Dňa 19. augusta 1947 došlo k prepadnutiu hájovne pri Strečne. V prestrelke s banderovcami jeden z príslušníkov SNB (Sboru národní bezpečnosti) padol. Ďalšia prestrelka sa v okolitých lesoch odohrala o dva dni neskôr. Strety so sotňou Burlaka nadobudli v okolí Žiliny a Strečna veľkú intenzitu a dochádzalo aj k značným stratám. Padli ďalší dvaja príslušníci SNB a traja boli zranení. Štyroch mŕtvych zaznamenali aj banderovci. Burlak sa so zvyškom velenia svojej sotne vzdal 3. septembra 1947. Dovtedy bolo zabitých 30 banderovcov, zranených 29, zajatých 118 a 25 sa dobrovoľne vzdalo. V bojoch s banderovcami v rokoch 1945-1947 padlo alebo bolo úmyselne zavraždených 49 miestnych osôb. Po likvidácii Burlaka už nebola v Československu žiadna ucelená banderovská banda. Avšak roztrúsené skupinky Chromenkovej sotne pokračovali cez Moravu do južných Čiech. Za nimi nasledovali v skupinách pozostatky Burlakovej sotne. Na Slovensku sa pohybovalo niekoľko menších skupín a z Poľska prichádzali ďalšie.
Farár: „Samozrejme, že si rozprávanie o banderovcoch pamätám. Veď tiahli na západ práve po hrebeňoch nášho pohoria. Z rozprávania rodičov, aj starých rodičov viem, aké zverstvá tu napáchali…“
Novinár: „Ale ak si dobre pamätám, oni tiahli južnejšie, cez Nízke Tatry.“
Farár: „Lenže títo prišli až rok po hlavných bojoch v roku 1947, keď boli hlavné banderovské bandy už rozprášené. Rovnaký vojenský zásah proti nim totiž vtedy prebehol aj na juhovýchode Poľska, kde bola veľká ukrajinská menšina. A tamojšie zvyšky banderovcov tiahli zo severu cez hranicu a našu obec mali ako prvú po ceste. Počas prechodu týmto pohorím banderovci aj rabovali a kradli potraviny. Presúvali sa väčšinou v noci, aby sa vyhli hliadkam, cez deň spali a schovávali sa v lesoch. Lenže akurát v Daždivej prišli na to, že tu môžu vyčíňať beztrestne. Po II. svetovej vojne bola žandárska stanica v obci zrušená. Vojenské jednotky boli už odvolané. Nebol tu teda nikto, kto by sa im postavil na odpor. Prvý na rane v tejto obci bol Berouska. Pamätáte si na toho vytrvalca, čo sem prišiel po I. svetovej vojne z Čiech a prežil v zdraví aj tú II. svetovú? Tomu najskôr vyrabovali obchodík, potom sa v jeho krčme ožrali. A pretože im odmietol nalievať, niektorí priam zbesneli. Najskôr Berousku bili, potom mu ohorkami cigariet vypálili oči a nakoniec ho zavesili dolu hlavou, a do tej hlavy kopali ako do futbalovej lopty. Tak ho s rehotom na smrť umučili… Na druhý deň odtiahli, no ešte jednému gazdovi ukradli povoz aj s koňom, aby to nakradnuté od Berouska mali ako odviezť lesnými cestami ďalej. Tým to ale neskončilo. Už hodný kus cesty za dedinou narazili na samotu, kde žil zvyšok veľkej židovskej rodiny. Teda tí, čo sa vrátili z rôznych koncentrákov. On, ona, babka a malé deti. Žili spokojne vo viere, že ich už nič horšie nemôže postretnúť. Verili, že izolácia od sveta ich ochráni. Ale to sa mýlili. Banderovci sa o nich akosi dozvedeli, mladých rodičov s babkou povraždili, samotu vypálili, a tým malým deťom drôtom obviazali hrdlá a spolu ich vedno zavesili na najbližší strom. Tak ich tam našli susedia, čo uvideli aj z diaľky kúdole dymu. Viseli tam, úbožiatka, v šatočkách ako strapec hrozna najšialenejšieho zla a veľkými očami sa nevidomo pozerali na krutosti tohto sveta. Brrrr, až ma striasa, keď si na toto rozprávanie našich starkých spomínam. Ale čo má s nimi nejaký ruský Ukrajinec dnes?“
Sochár: „No to je to, pán Farár, je tu nová generácia banderovcov. Kopu starých ukrajinských nacistov prichýlili v Kanade a USA. V Kanade jednému dokonca nedávno udelili za prítomnosti ukrajinského vojnového prezidenta Zelenského vysoké štátne vyznamenanie. Zvolali na tú slávu celý kanadský parlament! To bol taký škandál, že ste o tom musel počuť, pán Farár.“
„Ja sa o také veci nezaujímam.“
Novinár: „No ale asi by ste mal, pretože tí starí nacisti sa spoza oceánu vrátili a na západe Ukrajiny založili tábory, kde po vzore Hitlerjugend učili deti nenávidieť Rusov. A z nich vyrástli neonacisti, čo sa po tom washingtonskými svetovládcami zaplatenom prevrate v roku 2014 utrhli z reťaze. Nikto im nebránil v bezuzdnom terore. Pred tým ušlo z Ukrajiny odhadom viac ako desať miliónov občanov.“
Farár: „Myslíte tých, čo ušli pred ruskou agresiou od roku 2022, že?“
Novinár: „Myslím tých, čo začali utekať už o osem rokov skôr. Veď vyčíňanie novodobých ukrajinských náckov v Odese proti rusky hovoriacim spoluobčanom je medzinárodne známe.“
(pokračovanie v knihe)
