V prvých dňoch nášho pobytu v Iowe na prestížnom spisovateľskom programe International Writers Program sa celkom prirodzene zjavili ľudia z univerzity aj miestni, ktorí mali čosi s literatúrou, a prišli sa len tak opýtať, či niečo nepotrebujeme. Mali sme toho požehnane, ale bicykle by nám (keďže sme neboli automobilní) veľmi pomohli. Noví známi sľúbili pomoc a za pár dní nám zviezli kto, čo mal. Ja som získal starší bicykel od mladej Dánky, ktorá študovala herectvo. Tri mesiace som sa na ňom vozil a tri mesiace som o majiteľke nepočul. Keďže sa náš pobyt už končil, zavolal som jej. Bola v pohode:
„Škoda, že odchádzate.“
„A čo bicykel?“
„No tak mi ho privez.“
Nadiktovala mi adresu a o pár dní som sa tam vybral. Ten domčúrik stál kdesi v okrajovej štvrti. Samá zeleň a nie najpozornejšie pokosený trávnik. Žiadny plot a ako som čoskoro zistil, ani žiadny zvonček. Tak som klopal. Nikto sa neozval. Hlavné dvere boli v skutočnosti otvorené, len pred nimi ešte boli ľahké rámové dvere so sieťkou proti komárom. Pootvoril som ich a zavolal. Nič. Nechal som bicykel vonku a vošiel som. Chcel som sa poďakovať a oznámiť vrátenie bicykla.
Jediný komu som to všetko mohol hovoriť bola mačka, ktorá sa na mňa z vnútra domu prišla pozrieť. Rovno od dverí som však mohol vidieť celú obývačku s kopou vecí vrátane počítača a peňaženky pohodenej na stole. Rýchlo som vycúval. Už mi niektorí hovorili, že tu v Iowe sa autá nezamykajú, ale že ani domy, to ma fakt dojalo. Radšej som ten bicykel oprel pred domom a švihal preč. Ešte aby sa tak niečo stalo a bolo by to na mňa! V hektike nasledujúcich dní som na to všetko zabudol a nakoniec som sa vlastne ani poriadne nepoďakoval. Takže dodatočne – vďaka za lekciu otvorených dverí. Neviem ale, či ju budem doma môcť použiť…
