Čiernou morou Povstania bol Ukrajinec Piotr Alexejevič Veličko, krátko predtým vysadený so svojou skupinou na Slovensku so základňou v Sklabini. Despota, ktorý zastrelil človeka len za to, že v partizánskom tábore do kotla nasypal červenú papriku, lebo si vo svojej primitívnosti myslel, že je to otrava. Historik Jozef Jablonický uvádza, že pod jeho velením v Sklabini, ktorú veľkohubo vyhlásil za partizánsku republiku, od 21. do 31. augusta 1944 postrieľali do sto ľudí. Zvážali ich, pod často nezmyselnými obvineniami, na popravy až z Kremnice. Len čo Veličko zistil, že obyvateľstvo masívne podporuje partizánov, začal spriadať velikášske plány, ktorými vážne poškodil prípravy na Povstanie. Na financovanie svojich megalomanských plánov neváhal dať prepadnúť fabriku a ukradnúť gangsterským spôsobom hotovosť z pokladne, hoci vtedy už aj niektorí podnikatelia, bankári a statkári financovali prípravu Povstania. Veličko sa veľmi chcel vyznamenať pred svojimi nadriadenými v Kyjeve a tak spustil sériu nezmyselných provokácií režimu, aj Nemcov, ktorá vyvrcholila absurdnou popravou vojenskej misie plukovníka Otta v Martine. Tým vlastne vyprovokoval nemeckú okupáciu Slovenska v čase, kedy Povstanie ešte nebolo pripravené.
Skoro ráno boli v Martinských kasárňach postrieľaní členovia vojenskej misie pod velením podplukovníka Otta, ktorá prichádzala z Rumunska, a bola provizórne ubytovaná v kasárňach. Deň pred tým ich totiž vysadili z vlaku pod zámienkou, že pre partizánske akcie je trať nepriechodná. Bola to iniciatíva železničiarov, ktorí sa hneď pochválili Veličkovi. Slovenskí vojaci s tým pôvodne nechceli mať nič spoločné, podplukovníci Golian a Perko ako nadriadení žiadali nadporučíka Cyrila Kuchtu, aby zabezpečil, že misia bude bezpečne pokračovať ďalej. Kuchta však neuposlúchol. Veličko s Kuchtom jednal ako s podriadeným a pri príchode za Perkovej prítomnosti mu veliteľsky povedal: „Éto vaša pervaja bojevaja zadača!“ Kuchta tak proti vôli povstaleckého velenia doviedol celú nemeckú skupinu do kasární, kde ich prisľúbil bezpečne ubytovať, kým sa vlakové spojenie neobnoví. Aby mu uverili, vzal si na uniformu Železný kríž, ktorý dostal už skôr od nacistického velenia. Chcel tým získať čas s tým, že sa radšej podriadi Veličkovi. Ten bol údajne aj v tú noc ako obvykle opitý a keď prišiel Perko, ako veliteľ martinskej posádky, orodovať za misiu s tým, že sú tam aj dve ženy a dve deti, bľabotal stále dokola len svoje. Prišiel dokonca na úžasný nápad uniesť celú nemeckú misiu do Kyjeva (? absurdný plán, keď ich tam nemal ako dostať!), tak sa Perkovi nakoniec podarilo uhovoriť ho aspoň na to, že vojenskú misiu jednoducho zajmú. Nemci niečo tušili a na noc postavili stráže. Ráno sa zoradili na odchod na železničnú stanicu, keď veliteľ akcie nadporučík Cyril Kuchta odskočil od nemeckého veliteľa a zvolal „Hände hoch!“. Na to údajne niektorí SS-áci siahli po zbrani a jeden postrelil na úteku strážnika. V zborníku bývalých členov Turčianskej partizánskej brigády M. R. Štefánika sa tvrdí, že nejaký kapitán SS vystrelil dvakrát na nadporučíka Kuchtu – to svedectvo má ten problém, že oni pri tej streľbe neboli. Isté však je, že skupina slovenských automatčíkov pod velením rotného Jozefa Letka spustila panickú paľbu. Následnej masakre už nikto nevelil. Perko už po vojne rozhorčene tvrdil, že vraždu nespáchali jeho vojaci, ale partizáni vo vojenských uniformách. Isté je len to, že streľba naozaj nebola na jeho rozkaz. Padlo do dvadsať Nemcov vrátane ich veliteľa a jednej ženy. Ranení Nemci boli po prvotnom ošetrení odvezení do nemocnice. Podľa svedectva známeho slovenského výtvarníka, ktorý sa tam vtedy ako dieťa liečil po úraze, na jeho izbu priviezli zraneného nemeckého nadporučíka Lindesena. Ten sa napriek všetkému vraj správal veľmi milo a dal chlapcovi čokoládu. Po nejakom čase ho odviedli. Veličkova beštialita išla totiž tak ďaleko, že ranených nielen podľa historika Lacka odvliekli Veličkovi partizáni do Sklabine, kde ich podľa všetkého nezmyselne zversky zavraždili. Tam boli odvezení a pochovaní aj mŕtvi zo streľby v kasárňach. Podľa iného zdroja ostávajúca ľahko ranená žena a dve deti boli na doliečenie odvezení do Nemecka. Bola to úplne nezmyselná provokácia v réžii veliteľa partizánov Velička, bažiacom po ohromujúcich zásluhách, a jeho poskoka Kuchtu, ktorý vďaka tomu urobil krátkodychú kariéru ako pomocník náčelníka Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Nemecké velenie to už, aj vzhľadom k udalostiam v Ružomberku, naozaj nemohlo prehliadať. Nebola to však rozhodujúca príčina zásahu Nemcov, len posledná kvapka vo vrchovato preliatom pohári ich podozrení. Povstanie tak začalo predčasne a za nevýhodných podmienok.
Svedok masakry v martinských kasárňach Pavol Fraňo: „… Priblížil som sa ku kuchyni a zrazu som počul streľbu z automatických zbraní. Poobzerali sme sa a videli vo vzdialenosti asi tridsať až päťdesiat metrov ležať Nemcov pred budovou, v ktorej boli predtým ubytovaní… Medzi nimi dve ženy a asi dve deti. Keď som k nim prišiel, niektorí ešte žili, a jeden z nich, myslím, že to bol doktor, si pýtal vodu… jedna žena a dve deti boli ľahko zranené, lebo ich odviedli do ošetrovne. Ostatní kričali, zvíjali sa a postupne umierali… začali nás odháňať preč, vymývali miesto od krvi vodou a mŕtvych naložili na nákladné auto a odviezli na neznáme miesto“. Pri ráznom povstaleckom velení by bol Kuchta za neuposlúchnutie rozkazu postavený pred vojenský súd. Takto bol z neho partizánsky hrdina. Historička Daniela Baranová sa pri ktorejsi oslave SNP pokúšala s Veličkom na masakru opýtať, ale vraj sa bál o nej hovoriť. Podľa nej nenávisť k Nemcom bola v jeho oddiele podmienená aj tým, že viacerí z ruských parašutistov prišli nacistickými zverstvami o rodiny. Upozorňuje tiež na údajný rádiogram, kde dostali pokyn začať násilné akcie za každú cenu a ak by sa tomu Veličko staval, mali povolenie ho zlikvidovať. Komisár Ľach o ňom vyhlásil, že udržiava styky s buržoáznymi dôstojníkmi: Perkom, Golianom, Kuchtom. Tamara Veličková, ktorá robila partizánom tlmočníčku a neskôr sa stala Veličkovou manželkou, upozornila na to, že Veličko a ostatní členovia desantu bežne nosili slovenské vojenské uniformy a tak chodili voľne do kasární. Podľa nej bol za masakru zodpovedný „udarnyj odriad“ pod velením Veličkovho zástupcu, Surkova, v preoblečení za vojakov. Surkov ako príslušník NKVD bol v istom zmysle nebezpečný aj pre Velička, ktorý bol „len“ veliteľ, ale Surkov patril k vojenskej rozviedke, ktorá likvidovala aj vlastných veliteľov. Podľa Baranovej to Kuchta vedel. Viacerí historici sa zhodli, že Kuchtovej verzii sa nedá veriť, lebo ju rok po roku menil. Prišiel aj s takou, že prvý výstrel prišiel od komína na streche (?!). Najbližšie pravde asi bude to, že velenie na diaľku z ukrajinského Kyjeva malo za následok aj celkom nezmyselné násilné akcie. Táto bola prvá, ale, žiaľ, nie posledná…
Viac v knižnej trilógii „Povstanie – 60 dní národa“: https://www.martinus.sk/2749267-povstanie-60-dni-naroda-ii-september/kniha
