Šimečka a mafia a čo ďalej?

Teraz, keď sa stredný z politického klanu Šimečkovcov, Martin, aktivizuje v prospech volebných ambícií svojho „progresívneho“ syna Michala, spomenul som si, do čoho sa tento Martin Šimečka namočil v 90-tych rokoch. Takto o tom píšem vo svojej knihe „Jozef Roháčpríbeh zabijaka MAFIE“, keď sa zblížili nájomný mafiánsky kat a Sörosov emisár na Slovensku:

„Pravda, vianočné sviatky si Roháč veľmi neužil. Doba bola búrlivá a on splnil svoj sľub. Vybral sa do bratislavského sídla VPN, aby vyrokoval lepšie podmienky pre väzňov. Nepochybne to myslel vážne a rovnako nepochybne veľmi skoro zistil, že hovorí s nekompetentnými. Môžem to potvrdiť. Bol som v tej dobe pozývaný do poradného sboru VPN a znechutený nikam nevedúcimi euforickými revolučnými rečami som aj odišiel. Ale Roháč sa tu opakovane stretol s členmi delegácie VPN v Leopoldove, medzi ktorých patril aj básnik Feldek. Tu získal aj užitočné kontakty na Martina Šimečku, Miloša Žiaka a ďalších. O tom, ako málo to znamená, sa však už čoskoro presvedčil. Prezidentská amnestia nezmyselným spôsobom otvorila brány väzení takmer všetkým – len politickým väzňom nie!“

Len si pripomeňme, že sa Žiak odvtedy s týmito najväčšími mafiánskymi zločincami nielen bratal, ale minimálne s jedným z usvedčených podšéfov „sýkoriek“ robil aj kšefty. Písalo sa o tom dokonca aj na blogu Mikoláškovej v SME. A za záhadných okolností, hoci tí s ním zbrataní mafiáni sú za mrežami, dlhoročného predsedu Izraelskej obchodnej komory nikto z vyšetrovateľov nijako vyšetrovaním neobťažoval. Ani u Šimečku to tým neskončilo. Ako v knihe píšem:

„Okrem slovenskej a maďarskej tajnej služby mal mať Roháč aj ďalšie pozoruhodné kontakty. Autor Roháčovej biografie Štvrťstoročie na úteku M. Mózer opisuje, ako bol Roháč po Remiášovej vražde kontaktovaný tzv. paralelnou tajnou službou, ktorá zbierala údaje o nelegálnych aktivitách mečiarovskej SIS a ktorej predstaviteľovi Igorovi Cibulovi sa predstavil ako kritik mečiarizmu. Ten okrem neho vyjednával aj s novým šéfom gangu sýkoriek s prezývkou Kýbel po smrti pôvodného bossa Miroslava Sýkoru. Na čomkoľvek sa s Roháčom dohodli, po návrate týchto opozičníkov späť k moci a do pozícií v SIS, to prestalo platiť. Mózer cituje, čo mal Roháč povedať dôvernému priateľovi: „My sme splnili všetko, čo sme mali, ale oni (Mitrova SIS) nedodržali slovo.“ Bola v dohode aj jeho beztrestnosť? Roháč sa netají tým, že sa zabezpečil proti zatknutiu a stíhaniu. Spoliehal sa pri tom práve na bývalých revolucionárov, intelektuálov typu Martina Šimečku, dlhoročného šéfredaktora denníka SME. Novinárovi Martinovi Mózerovi k tomu Roháč povedal: „Som Martinovi Šimečkovi zavolal, tesne predtým, počas úteku som sa ešte párkrát zdržiaval v Bratislave. Som mu zavolal, že keby sa niečo stalo, tak dostane tú kazetu, kde moji priatelia zistili veľa dôkazov, veľa vecí, ktoré… keby som ja zomrel, tak by to všetko dostal. Aj teraz. Že tá vec by sa neututlala. Tam by boli konkrétne dôkazy, ľudia a tak ďalej, ktoré by dosvedčili, ako to bolo vlastne. Takže by moja smrť už nepomohla… “ “  Pripomeňme, že Šimečkov „kamarát“ bol za jeho nájomné vraždy odsúdený na doživotie hneď dvakrát – na Slovensku, aj v Maďarsku, kde si trest aj odpykáva.

Takže v kontakte s organizovaným zločinom sa post-disident mýlil? No, dobre, ale to nebol len jeden fatálny omyl. Sám sa nedávno priznal, že sa dokonca mýlil aj vtedy, keď podporoval americkú agresiu voči Iraku ospravedlňovanú najväčšou dezinformáciou globálneho dosahu vyfabrikovanú washingtonskou Globalizačnou klikou o „zbraniach hromadného ničenia“.

K tomu pripočítajme, ako tento Šimečka spotvoril pôvodne mienkotvorný denník SME na ideologickú fabriku na manipulácie s informáciami s jednostranným zameraním, čo viedlo k masovému prepadu záujmu čitateľov, ktorí odmietli nechať sa takto šimečkovsky balamutiť.

Ak platí slovenské príslovie „Aká matka, taká Katka“, tak ak vieme aký fatálne omylný je stredný Šimečka, aký asi dôveryhodný môže byť jeho „progresívny“ klon Michal?

Podobné články

Piešťanský literárny okruh 2024

Môj už tradičný tvorivý pobyt v Domove Ivana Stodolu v Piešťanoch, ktorý vzorne vedie a udržiava Literárny fond, som už opäť tradične využil na stretnutie