Má za sebou koncertovanie vo väčšine filharmónií v Európe či na severoamerickom kontinente. Za svoj druhý domov si však úspešný slovenský huslista Henrich Tatar napokon vybral Japonsko. „Pôvodne som tam išiel na rok. Nakoniec som si tu založil rodinu a zostal som oveľa dlhšie, ako som predpokladal,“ hovorí o svojich pôvodných plánoch rodák z Topoľčian, ktorý žiacke roky svojho života strávil v Nitre.
Sedemročný huslista
K hudbe sa Henrich Tatar dostal už ako dieťa. „Skôr som sa k nej nedostal ja, ale ona ku mne. Či už to bolo vo forme nahrávok, ktoré mi otec púšťal, keď som sa ako malý chlapec hrával. Alebo keď som obdivoval otcove husle, ktoré boli vždy odložené v mojej izbe,“ spomína na svoje začiatky. Vtedy však ani len netušil, kam ho hudba raz zavedie.
K samotným husliam sa Tatar dostal na podnet otca ako sedemročný, keď začal študovať hru na husliach v Nitre v triede Štefana Madariho. Pokračoval na Konzervatóriu v Žiline a potom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. „Už ako 20-ročný som mal možnosť pôsobiť ako koncertný majster vo francúzskom Yehudi Menuhin Foundation Orchestra,“ hovorí Tatar.
Svetoznámi dirigenti
Do svetovej pozornosti ho ešte viac posunulo štipendium, ktoré získal v poľskom Krakove na Európskej Mozartovej akadémii. „Tam som stretol husľového virtuóza, profesora Gyorga Pauka, ktorý ma pozval študovať do svojej husľovej triedy vo Švajčiarsku. Mojím mentorom bol v hudobnej brandži svetoznámy dirigent Sir Georg Solti a Rotary Club vo švajčiarskom Solothurne.“
V kariére mu pomohlo aj členstvo vo svetových mládežníckych orchestroch, ako Jeunesses Musicales World Orchestra and European Community Youth Orchestra. „Vďaka nim som precestoval takmer všetky hudobné metropoly v Európe s výnimkou Španielska a Škandinávie, hral som tiež v Kanade.“ Najsilnejší zážitok v ňom však zanechala britská metropola. „Najkrajším hudobným zážitkom bolo pre mňa orchestrálne vystúpenie na londýnskom festivale BBC Proms, ktorý sa konal v Royal Albert Hall. Päťtisíc divákov a nádherná atmosféra,“ hovorí Tatar.
Život v Japonsku
Niekoľko rokov pobudol úspešný slovenský hudobník vo Švajčiarsku, avšak po skončení štúdia prišiel čas rozhodnúť sa, čo ďalej. „Mal som na výber – buď študovať ďalej, alebo skúsiť niečo, na čo by som sa nikdy neodhodlal. Zhodou okolností som sa dopočul o Sendaiskej filharmónii v Japonsku. Pozrel som si mapu – oceán a hory boli blízko, navyše zavážilo to, že Sendai je veľké mesto. Tak som sa rozhodol, že skúsim život v Japonsku aspoň na rok.“
Pôvodné plány sa však zmenili, a Tatar žije s rodinou v Japonsku už vyše 11 rokov. „Hrám vo filharmónii. Pravidelne však aj koncertujeme s manželkou ako sólisti, či v spolupráci s inými komornými telesami, vytvorili sme Artway Duo.“ Za svoj najväčší úspech považuje to, že sa nikdy nevzdal svojich snov.
V Sendaiskej filharmónii je dnes 37-ročný Henrich Tatar jediným Slovákom, i keď nie jediným cudzincom. Kolegov má z Francúzska, zo Spojených štátov či dokonca z El Salvadora. „A možno vás to prekvapí, ale v meste Sendai jediným Slovákom nie som. Žije tu aj jedna Nitrianka.“
Zmenil sa po rokoch mimo domova váš vzťah k Slovensku?
Milujem Slovensko a nesmierne mi chýba. Každý návrat na Slovensko je pre mňa načerpanie novej energie a emócií. Pred rokom sme s manželkou a mojím otcom organizovali charitatívny koncert v Nitre. V budúcnosti plánujem koncertovať na celom Slovensku.
V čom sa najviac líši život v Japonsku od života v rodnej krajine?
Japonská história a kultúra vytvorili veľmi zaujímavú a mierumilovnú krajinu. Ľudia si vážia jeden druhého navzájom. Podnikatelia sú nesmierne milí k svojim zákazníkom, pretože tým si vytvárajú širšiu klientelu – verte, funguje to nádherne. Máte čoraz viac kamarátov, stretávate viac ľudí a svojou prácou oslovujete celé davy. Stačí byť jednoducho milý a úctivý ku všetkým, pretože nikdy neviete, kto vám s čím a kedy môže pomôcť. Keď som na Slovensku, stretávam milých ľudí, ale niekedy cítim, že by sme mohli naše spolunažívanie zlepšiť. Na druhej strane, určite sú aj situácie, keď by sa mohli Japonci zasa naučiť niečo od nás. Pre mňa je nesmierne zaujímavé žiť medzi týmito dvoma svetmi.
Koncertovali ste po celom svete, máte za sebou úspešné vystúpenia. Čomu vďačíte za svoj úspech?
Je to jednoduché – miluj svoju prácu a ľudí okolo seba.
Zdroj, Katarína Šimurková: http://hnonline.sk/svet/c1-44542230-slovak-co-huslami-dobyl-japonsko
