K výročiu Slovenského národného povstania vychádza prvý diel mojej trilógie, ktorá mapuje toto najvýznamnejšie spoločné vystúpenie slovenského národa v histórii cez osobné príbehy. Tie poľudšťujú historické udalosti a dodávajú im rozmer autenticity osobného zážitku. Pri práci na tomto diele som objavil celý rad paradoxov a bizarností, ktoré tento dejinný zápas Slovákov a Sloveniek sprevádzali.
Skupina hyperaktívnych nadšencov rýchlej akcie podnikla celkom nezmyselný útok pri Liptovskom Mikuláši na jednotku slovenskej pracovnej služby (pozor!) „spoluúčinkujúcej pri filmovaní v Demänovských jaskyniach“ (viď „Vojenské akcie v národnom povstaní“). V tých dňoch hrdinstvo evidentne zlacnelo…
Vypäté vojnové situácie vedú k priam filmovým zápletkám, ibaže tragickým. Počas útoku na hotel Slávia vo Vrútkach bol ťažko ranený aj jeden z útočiacich partizánov. Aj ten bol prevezený do nemocnice v Martine a po ošetrení uložený do tej istej izby, ako partizánskym útokom ťažko ranený Nemec. Obaja boli v bezvedomí. Pred obedom sa pred nemocnicou zjavili dve osobné a jedno nákladné auto plné ozbrojených nacistov. Naložili svojho raneného a odišli smerom na Žilinu. Ibaže počas jazdy sa dotyčný prebral a vysvitlo, že je to ten partizán! Nacisti to vyriešili zversky: raneného vyvliekli k ceste, poliali benzínom a zapálili. Keď sa to od nemocničného personálu dozvedel veliteľ partizánovej jednotky, osobne prišiel do nemocnice a Nemca na nemocničnom lôžku odstrelil. Nastalo biblické: oko za oko, zub za zub…
Obyvateľstvo nemeckého pôvodu v Hornej Štubni už vtedy pomáhalo Gestapu správami o partizánskej činnosti. Naopak partizáni sa dozvedeli, že sa vyzbrojujú a v tento deň príslušníci 1. partizánskej brigády Štefánika obsadili obec. Pri tom zastrelili piatich Nemcov, čo sa so zbraňou postavili na odpor. V škole pre Hitlerjugend našli sklad zbraní, ktoré odviezli. K tomu aj tri vagóny potravín zo zásob tejto školy, kde nemecká mládež podstupovala vojenský výcvik.
Partizáni brigády „Čapajev“ odzbrojili stráž na železničnom moste Lagan v Hanušovciach nad Topľou. Mali to o to ľahšie, že štvorčlenná stráž sa k nim pridala a tak si odniesli aj jeden ľahký guľomet s 28-mymi zásobníkmi, dve pušky, 57 granátov a ďalší materiál.
Svedectvo vtedajšieho žandára v Prievidzi, Gustáva Polčíka („Žandár troch režimov“): „Na začiatku ľudia utekali do Povstania, mysleli najprv, že bude veselo. Aj členovia ORNV hovorili: „No s Nemcami je to už hotové, Nemci melú už z posledného, každú chvíľu sa musia vzdať. “ Takéto heslá podávali civilnému obyvateľstvu. Ale ozaj sme si to mysleli. Ale keď Nemci útočili, flinty pozahadzovali a utiekli domov. Povstalci museli narukovať, však bolo vtedy povinné rukovanie, bola tu vyhlásená mobilizácia… Nemal kto riadiť na nižších úrovniach… bojové jednotky. Lebo všetci povstalci šli na frontovú líniu, k Partizánskemu – ale hneď po prvom útoku to všetko, alebo takmer všetko – zutekalo domov… Prievidza bola vtedy plná dobrovoľníkov. Tu bolo toľko dobrovoľníkov, tu sa nebolo kde pohnúť. Plné námestie tu bolo ľudí, každý s vyfasovanou flintou, pištoľou, s červenou šatkou na krku, tak len streľba, všade buchot, šramot – no búchali, strieľali bez príčiny. Nadletovala tu jedna nemecká šťuka – pištoľami po nej strieľali. Taký neporiadok. Len čo prišli prvé vozy z frontu – dve nákladné autá plné ranených, poobväzovaných len tak provizórne, všetko krvavé – tak ostalo prázdne námestie. Flinty pozahadzované a každý domov utekal. Keď videli, aká je vojna. Prievidza ostala bez chlapa… Nič, holá Prievidza, všetko poutekalo domov. A bolo po vojakoch. Tak toto bolo Povstanie v Prievidzi, keď mám pravdu povedať. Teda boli aj odhodlaní vojaci, ale tí, čo nosili tie červené šatky boli väčšinou takíto „hrdinovia“. No a ja som to mal zaháňať naspäť na front. Mňa sa báli, niekto aj poslúchol – ale obišiel 100 metrov a ušiel. Ja som bol sám na úseku, povedzme, 2 kilometre, na celej šírke frontu. To sme hliadkovali, nieže priamo strážili – od Prievidze dole. A keď sme niekoho videli, tak sme ho vracali naspäť. Tých, čo boli v uniforme.“
Kuriózny útok podnikli traja partizáni na protisovietsku výstavu inštalovanú v železničných vozňoch na vlečke v Turanoch. Ľahko odzbrojili strážneho a výstavu zničili. Zo žandárov, ktorí sa vydali v ich stopách, jedného zajali a vyzliekli z uniformy. Tú potom použili pri akcii v obci.
Nadporučík letectva Juraj Meško je príkladom toho, ako bolo Slovensko malé a tak pomoc vždy po ruke. Bol veliteľom Padákovej školy Leteckej školy Vzdušných zbraní slovenskej armády. Uvádzame ho ako Treba pripomenúť, že Meškova jednotka patrila k elite povstaleckej armády a spôsobila nacistom v boji citeľné straty. Citát z publikácie „Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945“: „S rotou parašutistov sa zúčastnil bojov v Povstaní. Po vyhlásení Povstania bola jeho rota zaradená do zálohy veliteľa 1. čs. armády na Slovensku… Od 20. 9. 1944 zasiahla proti postupujúcim príslušníkom bojovej skupiny Schill v priestore Gajdel. Neskôr bojovala v priestore Handlová – Žarnovica – Sv. Kríž nad Hronom. Od konca septembra 1944 súčasť podskupiny Ipeľ III. TS. V 2. dekáde októbra 1944 rotu odoslali na odpočinok a reorganizáciu. Meška po prechode povstalcov na partizánsky spôsob boja zajali nemeckí vojaci a odtransportovali do vojenskej väznice v Bratislave. Na základe intervencií svokra A. Martinčeka, významného funkcionára HSĽS a okresného veliteľa HG v Trenčíne, bol z väzenia prepustený. Musel sa zdržiavať v mieste trvalého bydliska svojho svokra, kde bol naďalej vyšetrovaný. Napriek tomu odboju poskytoval spravodajské informácie…“ Tak bol jeden povstalecký veliteľ zachránený, aby dcéra jedného pohlavára režimu, proti ktorému bojoval, neplakala…
Takže predsa len uprostred uragánu šialenej krutosti a utrpení svetovej vojny unikátne pokojné a pohostinné oko toho uragánu. A takým by Slovensko zrejme aj ostalo, nebyť Povstania. Sovieti totiž mienili Slovensko obísť z juhu a severu, takže by sa ho vojnové udalosti v podstate nedotkli. Ak teda z vojenského hľadiska bolo SNP zbytočným hromadením obetí, keďže o samotnej II. svetovej vojne sa rozhodovalo na rovinách Poľska a Maďarska, politicky bolo SNP základným kameňom moderného slovenského národného hnutia k svojprávnosti v spoločenstve demokratických štátov. Bola to jediná, politicky prezieravá cesta k prezentácii Slovenska, ako svojbytnej a demokratickej krajiny. SNP zapísalo Slovensko na svetovú mapu tak rázne a jasne, že ho odvtedy nikto nemohol prehliadať a nedokázal z nej už ani vymazať…
(koniec ukážok)
