Doma mám v pracovni na lustri zavesený pozoruhodný suvenír z Mexika. Nejaký deduško ho predával na najväčšom námestí sveta zvanom Zócalo. Bolo jasné, že je to čosi naivné a takmer nepredajné. Pokúsil som sa to od neho kúpiť, ale keď som mu zaplatil stopesovou bankovkou, v drobnom mi vydal späť zase sto peso. Trvalo to chvíľu, kým pochopil, že za to naozaj chcem zaplatiť. Ten suvenír je tak krehký a relatívne veľký, že som sa ho bál umiestniť do nejakej batožiny a niesol som ho v rukách celých deväťtisíc kilometrov domov.
Je to naivný model lietadla, lietajúceho stroja. Norman Mailer v jednej zo svojich kníh písal o „duši strojov“. Kde ale môže sídliť tá ich duša, keď my nevieme ani to, kde sídli tá naša?! Podľa Biblie je ukrytá v krvi, ale stroje krv nemajú. Možno je sídlom našej duše srdce alebo hlava. No dobre, ale kde má naša práčka srdce a kde hlavu?
Toto lietadielko od starčeka je zložené z častí plechoviek po nejakom osviežujúcom mexickom nápoji. Trup tvorí celá prázdna plechovka, kolesá sú z vrchnákov od dvoch iných plechoviek, krídla a chvostové plochy z pásov od ďalších plechoviek. Vpredu je plechovková vrtuľa, ktorá sa pri fúknutí roztočí. Vnútri, v trupe lietadielka je veľké prázdno. Dosť miesta pre dušu…
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
