V Kirgizstane sa mi podaril nedeľný výlet, kedy ma zopár kilometrov taxíkom nad hlavné mesto prenieslo o polstoročie späť v čase:
Tá atrakcia neďaleko hlavného mesta sa volá „Ťoplije kľjuči“ a sú to štátom spravované „kúpele“. Ako všetky „stroje času“ aj do tohto sa dostanete až po hodine jazdy panoramatickým údolím, ale príšernou, miestami poľnou, prašnou cestou. Keď tam dorazíte, akoby ste sa ocitli v komédii slávneho sovietskeho režiséra Šukšina. Miestna telnatá „dežurnaja“ Taťjana by mohla hneď hrať v jeho filme, ibaže ona to ani nehrá. Je rovnako odporná, ako väčšina dežurných za socíku, patrí to k jej profesii. Prvý šok je, že tu nie sú žiadne skutočné „kúpele“, ale len jedna ošarpaná budova s nápisom „bazén“. Polovica tej budovy, kde sa kedysi podávali masáže a iné obvyklé procedúry, je v dezolátnom stave a zatvorená. Cez „dvere času“ teda vstúpite do predsiene, ktorej vládne Taťjana pevnou rukou. Najskôr dotelefonuje, potom vás pohľadom ošacuje a vypýta si vstupné 150 som-ov (cca 3 doláre = 2,68 eur) a vysvetlí, že okrem teplej vody nemáte počítať s ničím navyše a keď máte pripomienku, tak vás odkáže do horúcich, kapitalistických pekiel. Hneď na mieste vás donúti (kvôli čistote uprostred tej špiny?!), nechať topánky v tejto predsieni z komunistických čias a keď poslúchnete veľkoryso vám prezradí, že v malej skrinke v rohu sály nájdete šľapky. Áno, sú tam, ale len jedny a to detské – no, „k zulíbání“, ako hovoria Česi. Na boso teda krátkou chodbou vojdete do temnej prezliekarne, ktorá nie je pre slabé povahy. Zopár plechových skriniek je pokrytých zvonku i zvnútra hrdzou a nedajú sa zamknúť. Zato je pri vstupe veľký nápis, že tu za žiadne straty neručia. Takže som pekne vycupital späť von z budovy, hore rozbitými schodmi, zbavil sa všetkého okrem plaviek a zveril to do rúk neznámemu taxikárovi. Keby chvíľu počkal a potom dupol na plyn, ostanem v tej vzdialenej krajine nahý, ako po stvorení – bez dokladov, bez peňazí, bez oblečenia. Ale nechať to všetko v rozpadajúcej sa prezliekarni bol ten horší variant. Sprcha v týchto muzeálnych kúpeľoch pripomína „večný oheň“ pri miestnych pomníkoch – tečie stále, lebo sa nedá zavrieť a keď ju horko-ťažko z ľútosti nad toľkým mrhaním zavriete, je takmer nemožné ju otvoriť. A prichádza najväčšia atrakcia, priam polahoda pre „cestovateľov v čase“ – bazén v rozsiahlej hale, ktorej steny sú pokryté fľakmi plesne. Zakryť to majú veľkorozmerné transparenty: ten vpravo zdobia rôzne výjavy s delfínmi, ktoré by zdochli už len pri pohľade na miestnu vodu. Zato oproti je obrovský romantický výjav kirgizských hôr a nápis „Kirgizsko – naša vlasť“. Kachličky sú popraskané a plesnivé, občas sa uprostred toho zúfalstva prejdú dvaja chlapíci oblečení vo vatovaných montérkach a vláčia akési rúry odniekadiaľ niekam, takže máte pocit, že ste na stavenisku, či skôr rumovisku. Voda je teplá a plávu v nej čiastočky buď hrdze alebo plesne. Aj otrlé duše to v nej vydržia najviac hodinu, ale verte, že na tú hodinu nikdy nezabudnete. A ešte dôkaz, že turistika nemá logiku: asi tri-štyri kilometre pred týmito „kúpeľmi“ je v tomto zabudnutom údolí postavený novučičký, moderný hotel, kde naozaj nie je čo robiť, ibaže by ste sa vyžívali v pohľade na pusté kopce okolo.
O mesiac po tomto zážitku som sa ocitol na našom rodnom Slovensku, v Humennom. V blízkej obci som absolvoval večer besedu a na noc ma priviezli do miestneho, vynoveného hotela s bizarným názvom Alibaba. Pri ubytovávaní mi milá mladá recepčná oznámila, že v cene izby mám well-ness. Pustil som to z ucha a šiel na izbu. Ale tam ma pochytil čert pokušenia – keď je to zadarmo! Čo takto dať si saunu? Tak som sa do toho hotelového well-ness-u vypravil. A ako inak. V župane, čo bol nachystaný na izbe. A až pred vstupom do tej sauny som si uvedomil, že som tu opäť v rovnakej polohe ako v kirgizských štátnych kúpeľoch – okrem plaviek som tu mal navyše len ten župan a v jeho vrecku plastovú kartičku. Ale, ktovie prečo, v tej humenskej verzii človeka bez dokladov, peňazí a šatstva som sa cítil podstatne bezpečnejšie.
Tie dva bazény teplej vody delí súčasne 5 222 kilometrov a 50 rokov v „stroji času“…
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
