Jan Werich kedysi povedal, že z ničoho sa nemá robiť veda. Lenže wimbledonský turnaj sa za viac ako sto rokov existencie stal zo svetoznámeho športového podujatia predovšetkým tenisovým obradom založeným na až neskutočne na všetko dbajúcich (a tiež nemenných) rituáloch, predpisoch a zákazoch. Je známy predpis ako majú byť oblečení hráči na kurte (len biele! v roku 1994 s tým mal problémy Šmídov taliansky zverenec Galimberti kvôli dvom tmavým pruhom na pleciach trička). Ale existuje aj predpis ako majú byť oblečení televízni technici v blízkosti kurtu (len nie biele, ani bledé!). Asi je to preto, aby sme si obe kategórie neplietli. Fotoreportéri vo svojich zákopoch majú predpis ako snímať osoby v Kráľovskej lóži (doporučuje sa hlavne pri odchode a príchode, z B-zákopu však za žiadnych okolností). Existuje zjavne podivuhodné pravidlo, že fotoreportéri na kurte nesmú hovoriť na hráčov a to ani vtedy, keď hráči hovoria na nich. Pamätníci vedia, že je tomu tak od čias, kedy povestný škandalista Nastase rušil súpera pri hre tým, že sa hádal s fotoreportérmi. Nastase nehrá už viac ako dvadsať rokov – predpis však stále platí. Sú aj nové príkazy – napríklad na kurtoch i v ich blízkosti musia byť vypnuté všetky mobily ako v divadle. Zakazuje sa opúšťať vlastné bicykle – opustených bicyklov sa, ako varujú veľké pútače, ujíma polícia. Na Centrálny kurt a prvé dva kurty zase nesmú malé deti. Diváci sú tiež láskavo žiadaní v mene hráčov, aby netlieskali pri dvojchybách a „prasiatkach“.
Je tiež presný rozpis, čo sa má diať v prípade dažďa a prerušenia hry, všetko odstupňované podľa minutáže, vrátane toho kto, kedy a ako môže žiadať o akú časť preplatenia lístku. Je presný návod, čo s obohranými loptičkami (idú do tenisových škôl pre mládež). A podrobný návod myslí nielen na to ako sa majú predávať lístky, ale aj na to, čo sa stane s lístkami, ktoré už niekto nepotrebuje.
Veľkolepý cirkus
Veľkou atrakciou je každovečerné naťahovanie plachty na Centrálnom kurte. Vzhľadom k jeho rozlohe nejde o maličkosť a partia zriadencov za tento kolektívny výkon pravidelne zožína potlesk najvytrvalejších návštevníkov. Výsledok pripomína cirkusový stan – ale veď ono to tak trochu aj je cirkus. Mimochodom, zakrývajú sa všetky hracie kurty. Pod plachty sa po celú noc vháňa vzduch, takže vytvárajú neopakovateľný obraz šestnástich malých nafukovacích hál. Centrálny kurt a kurt č.1 sa líšia nielen obradom naťahovania a upevňovania plachiet, ale aj svojou atmosférou. Sú totiž ako siamské dvojičky líšiace sa len veľkosťou (Centrál má kapacitu 16-tisíc miest), ale zato navždy spojené architektúrou rímskeho stereo-amfiteátra, kde sa potlesk z jednej arény prelieva do druhej a naopak. Aj preto dramatický tenisový zápas nevyznie na iných kurtoch tak ako práve tu, kedy echo tisícich užasnutých vydýchnutí a burácavý vodopád potlesku znásobujú klenby striech nad oboma kurtmi. Pri troche lenivosti by sa vlastne celý turnaj dal odpozerať len z tohto stavebného komplexu. Nad kurtom č.1 je totiž rozsiahla terasa pre hráčov, funkcionárov i novinárov, z ktorej je výborný výhľad na ostatné kurty. Aj na tých približne 40 tisíc návštevníkov, čo sa tu premelie za deň. A viac než 350 tisíc, čo sa ich nazbiera za celý turnaj.
Autor: Gustáv Murín
Viac informácií o Veľkej Británii nájdete na http://www.walkers.sk/velkabritania.php.
