O flamencu a machizme
Zdá sa, že nie sme až taká malá a nezaujímavá krajina ako sa nám to niektorí snažili nahovoriť. V Madride som napríklad stretol Mercedes Mateos, ktorá vyštudovala ruštinu a slovenčinu, bola v Bratislave na SAS-e (Studia Academica Slovaca) a dokonca sa so sestrou Clarou vybrali do Bratislavy ešte raz. Rady by prišli opäť, ak by na to mali príležitosť. Ich pohostinnosť mi pripomenula, že toto je ďalšia črta, ktorou sú si naše krajiny podobné. Hneď prvý večer ma zaviedli do zaujímavého klubu „Rincón de la artista nueva“, kde som mal príležitosť vypočuť si originálne flamenco nielen v speve a hre na gitaru rodeného Španiela, ale aj rodeného Američana. Ten druhý navyše kongeniálne a vtipne parodoval prísne flamencové figúry, takže za jeden večer mohol návštevník nahliadnuť svetoznámy španielsky folklór z oboch strán – ortodoxnej i parodovanej.
Keď už sme pri tom, čo je v Španielsku typické, treba spomenúť aj „machizmus“, o ktorom sa tu v súčasnosti veľa diskutuje. Je to tradičný a veľmi rozporuplný obraz muža v úlohe „samca“ (macho), teda akéhosi vodcu rodu, symbolu mužnej sily a výsadných práv, ktoré sú tým pádom žene upierané. Zaujímavo sa o tom debatuje, samozrejme najaktívnejšími diskutérmi sú v tomto prípade ženy, ale práve počas takejto debaty s Mercedes, sa po chvíli zdvihol jej muž Pepe, mlčky a so samozrejmým, navyknutým gestom si opásal zásteru a šiel umývať riad po večeri. Ženy zatiaľ pokračovali v debate, čo ma len ubezpečilo, že o medziach emancipácie majú v Španielsku rovnaký zmätok ako u nás.
Vďaka Mercedes a Pepemu som sa však dozvedel čosi aj o veciach, ktoré‚ v bedekroch pre turistov spomínané‚ nie sú. Sú to podmienky pre prácu a odbory. Dá sa povedať, že životnou otázkou Španielov, tak ako to bolo za 1. Čs. republiky aj u nás a zrejme čoskoro opäť bude) je otázka „stáleho miesta“. „Doživotné“ pracovné miesto je tu snom, ktorý my ešte stále považujeme za samozrejmosť. Ale čakajú nás zrejme situácie, akú zažíva Mercedesina sestra Clara, ktorá bola celých deväť rokov zamestnaná len na polročnú, vždy znovu podmienečne obnovovanú zmluvu. Keď sa konečne proti tomuto provizóriu ozvala, automaticky prišla oďalšie predĺženie zmluvy a dnes je nezamestnaná. Aj preto sú v Španielsku tak rozšírené odbory. Namiesto pôvodných, monopolných odborov za vlády diktátora Franka je ich dnes niekoľko stoviek (!) a majú za čo bojovať. Nezamestnanosť postihla už v roku 1979 viac ako jeden milión pracovníkov, prebieha aj rokovanie o uľahčení podmienok práce žien. O trojročnej materskej dovolenke s nárokom na udržanie pôvodného pracovného miesta tu zatiaľ ani len nepočuli (mimochodom, rovnako ako napríklad v USA).
V Španielsku má rodička nárok na nástup materskej dovolenky šesť týždňov pred pôrodom, ale celková dĺžka tohto voľna je len 14 týždňov. Takisto tu nepoznajú naše OČR („ošetrovanie člena rodiny“) a príspevok našich odborov na stravné‚ v závodných jedálňach. Snažil som sa tu Mercedes, Pepemu i iným vysvetliť, že u nás žijeme ešte pozoruhodnú dobu, kedy výhody socializmu pretrvávajú a tvrdé kapitalistické počty ešte nenastali. Ale dokedy ešte? V Španielsku stretávam na uliciach aj žobrákov. Nie je ich toľko ako v Ázii, ale sú. Sú tichí, neagresívni, až plachí, ale sú. Tí podnikavejší si zarábajú na živobytie tak, že pomáhajú v preplnených uliciach, kde parkujú autá až v dvoch radoch (z vnútorného radu vyjdete tak, že tie autá stojace na vonkajšej starne jednoducho odtlačíte!). Postavia sa pred voľné miesto a za malý peniaz vám ho avizujú a aj vás navigujú. Ani dvojrady parkujúcich áut a takýchto pomocníkov snáď u nás nezažijeme…
Gustáv Murín
(pokračovanie)
Viac informácií o Španielsku nájdete na http://www.walkers.sk/spanielsko.php.
