Mikuláš Černák je najmasovejší vrah v dejinách Slovenska. Vraždil „vlastnoručne“, chladnokrvne, brutálne a cynicky. Veď je to vyučený mäsiar. V sérii mojich kníh o mafii sa mu nedalo vyhnúť. Tak sa k nemu vraciam aj v najnovšej knihe rozhovorov s novinármi, kde bol spomínaný:
Tematicky sa k predošlým knihám radí aj kniha „BOSS VŠETKÝCH BOSSOV“ a hneď aj kniha „Mikuláš Černák“. Stretli ste sa s ním asi osobne a viackrát, keď sa spomína, že ide raz o portrét, raz zas o rozhovory. Ako na vás zapôsobil tento človek?
Portrét a rozhovory sú dve rôzne knihy. Na tú prvú nemal priamy vplyv, pretože ide o prehľad jeho nechvalnej kariéry očami dobových médií a ten obraz nemohol dopadnúť dobre.
Rozhovory prišli až dodatočne a neplánovane. Rok pred tým sme mali veľkú medzinárodnú konferenciu k 20. výročiu misie PEN na Slovensku za účasti kolegov z Čiech, Chorvátska, Grécka, Malty, Srbska a USA. Keď to končilo, pre maltského básnika, ktorý sa oženil so Slovenkou, prišiel jeho svokor, známy súdny lekár. Priniesol jednu moju knihu o slovenskej mafii na podpis a len tak spomenul, že na viacerých tých prípadoch robil. Zaujalo ma to, a tak som urobil rozhovor s ním aj jeho kolegom. Oni spolupracovali s vyšetrovateľmi, tak som sa dostal aj k nim, a takto postupne reťazou dobrej vôle k ďalším profesiám, ktoré pracovali na prípade Černák. A celkom nečakane sa ozval aj jeho advokát, a tak vznikol aj rozhovor so samotným Černákom. To bol najemotívnejší zážitok práce na tých knihách. Inak bežná, spisovateľská práca.
…
Černák je zbierka neskutočných paradoxov a neuveriteľných scén a javov. Kvôli Černákovi máme najlepšiu kriminalistickú expertízu DNA. Bolo totiž potrebné tie vyhrabané mŕtvoly jeho obetí identifikovať a nik iný to v strednej Európe nebol schopný urobiť. A vďaka nemu je aj náš právny systém neustále skúšaný, lebo sa u neho vystriedala asi desiatka právnikov, a niektorí z nich boli naozaj zdatní. Takže naše súdnictvo je pod stálou kontrolou aparátu, ktorý Černák financuje. Sú tu aj neuveriteľné scény a konfrontácie, napríklad priamo s predsedom vlády. Dramaturgicky je to až neskutočné, keď si vezmeme, že na jednom lyžiarskom svahu sa stretnú dvaja šéfovia Slovenska. Jeden je šéfom Slovenska denného a druhý nočného. A navyše, premiér tam nevyhral.
…
Aj jeho cesta na vrchol slovenského podsvetia bola svojská.
Áno, veď on sa stal z lesného robotníka a šoféra autobusu prakticky behom roku 1997 hlavou druhého štátu, ktorý funguje pod vrstvou toho oficiálneho. Skutočná mafia sa totiž vždy pokúša nahradiť štát – obe verzie správy na danom území vyberajú dane a obe popravujú (hoci štát od tejto formy trestu nateraz upúšťa). A teraz si predstavme ten dramatický zvrat v osude jednej osoby – na Silvestra 1996 sa mal Černák vyše hodiny zhovárať s Mečiarom pri jeho návšteve Banskej Bystrice, v nasledujúcom roku 1997 stihol poraziť v Banskej Bystrici gang konkurenčných karatistov, urobiť najväčšie kšefty so štátom, spáchať sériu brutálnych vrážd, uniesť a zavraždiť poľského miliardára Szymaneka, dostať sa do konfliktu s podnikateľom Mojžišom, naraziť na odpor prvého neohrozeného svedka Karcela, vystrieľať konkurenčných bossov a dosadiť namiesto nich svojich komplicov. Zlikvidoval teda najväčších šéfov ako bol Holub, ktorý bol silný boss a skončil spektakulárnou streľbou v hoteli Danube. Je to neskutočná scéna. Černák to urobil tak, že sám seba usadil s Holubom do streleckej línie, len aby mal alibi. Všetko od západu na východ, severu na juh buď dal zlikvidovať, alebo vymenil. To všetko (a mnohé sme nespomenuli, či ani nevieme) za dvanásť mesiacov! A na záver tohto roku sa skúsil blysnúť oslavou 31. narodenín, ohúriť divákov Markízy ako chovateľ tigrov, a už Silvester toho istého roku trávi za mrežami, spoza ktorých sa až na krátku výnimku nedostane.
Nedávno sme boli spolu na pive so známym dokumentaristom Pavlom Barabášom. On mi hovoril o svojom najnovšom filme „Mongolsko v tieni Džingischána“ a ja o svojej najnovšej knihe „Boss všetkých bossov – Mikuláš Černák“. Zdá sa to byť veľmi vzdialený prímer, ale ako mohol jeden pastier, navyše sirota bez zázemia rodiny, prichádzajúci z pustej stepi tak obrátiť celý svet naruby? A ako mohol jeden šofér autobusu, a tiež polo-sirota, ovládnuť zakrátko celú zložitú a prepletenú sieť celého slovenského podsvetia? Náš záver znie, že tam musela byť netušená a nevídaná mentálna sila. U Černáka to máme potvrdené neuveriteľným väzenským rekordom – samotka je pre každého väzňa trest navyše a myslím, že existuje predpis, že ako trest nemôže trvať dlhšie, ako pár dní. Aj tí najväčší borci sa zlomia do troch mesiacov samoty v cele. Volali, škemrali, aby sa vyšetrovatelia s nimi prišli aspoň porozprávať, aby neboli sami. Černák tam v prekvapujúco dobrej duševnej aj fyzickej kondícii žije už roky…
Stretol ste sa s ním?
Áno, navštívil som ho v Ilave vo väzení a hodinu sme spolu cez sklo domácim telefónom hovorili. V prvom rade to však nebol môj nápad. Zavolal mi vydavateľ, že sa Černák cez svojho advokáta Gerega zaujíma o to, ako bude vyzerať kniha o ňom. Odkázal som, že ako u každej mojej knihy predtým nemá zmysel sa o niečom takom baviť. Nepíšem životopisy mafiánov podľa ich želaní, ale podľa verejných zdrojov opisujúcich ich zločiny. A jediný Černák, z desiatok mnou opísaných mafiánov, si zjavne myslí, že tie fakty nie sú podstatné. Lenže to sa udialo na jednom zahraničnom literárnom festivale a tam bol aj kanadský novinár, ktorý ma presviedčal, že také stretnutie môže byť užitočné. Veď, čo ak mi Černák chce niečo zmysluplné povedať? Tak, keď som sa vrátil do Bratislavy, oslovil som toho jeho advokáta. Skúsili sme to najskôr písomnou výmenou otázok a odpovedí. Mimochodom, Černák má pekné písmo, ale mizernú gramatiku. Nakoniec ma on sám pozval namiesto svojho rodinného príslušníka, teda nie formálne, lebo tá procedúra by trvala dlho. A ja som vlastne za ním išiel len kvôli tomu, aby som mu povedal, že píšem kroniku mafie deväťdesiatych rokov a nevidím ani ten najmenší priestor, aby to mohol akokoľvek ovplyvniť. Išlo mi o mediálny obraz toho, čo sa vtedy dialo. A keďže média o ňom nepísali dobre, tak ani jeho obraz nemôže v knihe vyznieť dobre. On to akceptoval. Povedal, že je to v poriadku, ale že by sa rád k jednotlivým kauzám vyjadril. Vtedy mi skrslo v hlave, že by som mohol napísať dve knihy, jednu tým mojim tradičným spôsobom, zozbierať to, čo sa písalo v médiách, a druhú zložiť z rozhovorov nielen s Černákom. Takú knihu by mohli obohatiť aj o ďalšie rozhovory s jeho právnikom, súdnymi znalcami, vyšetrovateľmi, novinármi, čo to sledovali, atď. Nakoniec z toho bola kniha, ktorá je skutočne unikátnym dobovým dokumentom. A aj o to ide…
Viac v e-knihe: https://www.martinus.sk/3543807-doverne-o-mafii/e-kniha
