Z ani nie tak dávnej histórie vieme, že aj ostrí politickí protivníci na Slovensku sa nikdy mimo politického ringu nenapádali a v súkromí sa nielen rešpektovali, ale aj priatelili. Ani starí boľševici neboli na Slovensku takí zúriví, ako napríklad v Čechách.
Pred vypuknutím II. svetovej vojny navštívi Bratislavu svetoznámy sovietsky publicista Ilja Erenburg a konštatuje: „Ja som ešte taký triedny boj, ako je v Bratislave, nikdy nevidel. Ráno si Mach s Novomeským nadajú v ľudáckej a komunistickej tlači a večer sa objímajú pod viechou.“
Beneš toto špecifikum slovenskej politiky poznal a so zjavným znechutením komentoval slovami: „Co tam politika rozděluje, to slivovice spojí.“
K tomu Ján Kalina (ktorý prežil aj ľudácku, aj komunistickú perzekúciu) dodáva: „… bývalý komunistický šéfredaktor Novomeský, knižne publikuje uprostred Slovenského štátu svoje verše, a keď nadíde čas razií, dostane od bývalého kolegu novinára, t. č. už ministra vnútra, odkaz, aby sa v tieto dni nezdržiaval ani v kaviarni, ani doma. Za to, že Macha po vojne nepopravia, môže zase on ďakovať Novomeskému…“
Je to veľký paradox, ale „import zloby a nenávisti“ začal na Slovensku až po roku 1989 a prvých infikoval práve havloidov, čo uverili v západnými tajnými službami a kúpenými médiami propagandisticky sfalšovanú podobu ich modly menom Václav Havel. A šíri sa ďalej…
Viac v knihe: https://www.martinus.sk/685535-povstanie-august-cas-priprav/e-kniha
