Končil som svoj vedecký pobyt na univerzite v Sevilla a moji španielski priatelia, manželský pár Pepé a Mercedes, sa rozhodli zobrať ma na ich chalupu v dedinke Navaluenga. Tu sme, spolu s Mercedesinou sestrou Clarou a bratom Ivánom, mali stráviť víkend pred mojím nedeľným odletom domov. Boli to dva nádherné, slnečné dni. Zabávali sme sa, debatovali, prechádzali. Tiež som sa názorne poučil, že nočný život tu začína až vtedy, keď sa u nás chodí už spať. Zákonite sme teda doobeda dlho dospávali. Aj v deň nášho odchodu, v nedeľu, sa všetci zobudili až okolo jedenástej. Raňajky sme si dopriali na slnečnej terase a potom sme sa šli prejsť. A vtedy sa ma Mercedes len tak pre istotu opýtala, kedy mi to vlastne letí.
„O siedmej večer, na letisku by som mal byť o šiestej.“
Výraz v tvárach mojich hostiteľov napovedal, že máme problém. Pepé sa pre istotu opýtal:
„Vieš, že sa menil čas zo zimného na letný? Teraz je vlastne o hodinu viac, než máme na hodinkách!“
Vedel som, samozrejme, že sa mení čas. Z akéhosi dôvodu som si však myslel, že zlomová noc bude až z nedele na pondelok, keď už budem doma.
Bola jedna hodina poobede, vlastne už dve, a tak moji hostitelia pripravili pohotovo improvizovaný časový plán. Smola bola len v tom, že v ňom bol zahrnutý aj nedeľný obed. A dobrý nedeľný obed sa v Španielsku nedá odbiť.
Ženy navarili, my sme zbalili. Potom sme sa najedli, umyli riad, upratali, zamkli dom a – boli štyri hodiny poobede. Pepé, ktorý šoféroval, však vyhlásil, že to zvládne.
Všetko by asi dobre dopadlo, keby sme nenarazili na kolónu víkendových motoristov na prístupových cestách k Madridu. Trčali sme v kolóne, ktorá sa hýbala len krokom. Nebolo kam odbočiť, koho predbehnúť, len sa ťahať zarovno s ostatnými. Vedel som, že je zle. Ale aby to bolo ešte zaujímavejšie, strašne som si potreboval odskočiť, len nebolo kam. Na kilometre okolo nás bolo vidieť len holú, vyprahnutú pláň. Nedalo sa ani zájsť kamsi za kopček. Kolóna by sa mohla akurát vtedy nečakane pohnúť a hnať sa s nohavicami v hrsti k nášmu autu za potupného trúbenia ostatných – to radšej vydržať. Scéna bola pripravená na dokonalú tragi-frašku.
Mercedes aj Clara ma utešovali. Všetka ich dobrá vôľa však bola nič proti faktom, ktoré sa mi neustále pripomínali. Ak by som zmeškal lietadlo, najbližšie mi letelo až o štyri dni. Nehovoriac o tom, že som mal pevnú letenku, ktorá sa nedá normálne vymeniť, a už v stredu som sa mal účastniť konferencie v Maďarsku.
„Pokojne, Gustáv, ak by sme to nestihli, nezastavíme, až kým ťa nedovezieme do Bratislavy…“
Kolóna áut sa konečne pohla. Krok za krokom sme nakoniec predsa len došli k miestu, kde celá dopravná kalamita vznikla a spoločne sme si vydýchli. Konečne sme vyrazili na okružnú diaľnicu. Domy a celé štvrte sa okolo nás mihali v rýchlom slede podľa toho, ako Pepé prekračoval všetky rýchlostné obmedzenia. Ale letisko nikde na dohľad. Keď som sa opýtal, kde sme, Mercedes sa usmiala a odvetila, že na predmestí Bratislavy, milý pokus o vtip – akurát, že to nebolo smiešne. Navyše, moja potreba navštíviť toaletu sa stupňovala do neuveriteľných stavov akútnej nutnosti. Ale zastavte uprostred okružnej diaľnice, keď do odletu vášho lietadla chýba len pätnásť minút! A tak boli náhodní cestujúci na medzinárodnom letisku v Madride v tú nedeľu podvečer svedkami neobyčajného úkazu.
Vo veľkej rýchlosti a so škrípaním bŕzd sa tam prihnalo auto, z ktorého vyskočil neznámy mladý muž a bez obzretia utekal do letiskovej haly. Teraz prišlo veľké číslo dvoch diev zo zadných sedadiel. Tie vyskočili, zobrali kufre neznámeho a hnali sa za ním. Mercedes a Clara sa pokúsili vybaviť za mňa príletové formality, kým som bol na toalete. Lenže chýbali doklady.
Môžem potvrdiť, že španielske ženy netrpia v kritických chvíľach žiadnymi rozpakmi. Vtrhli na pánsky záchod, rýchlo mi vysvetlili situáciu, ja som im popod plechové dvere kabínky podal pas i letenku, a zasa zmizli. Medzitým som sa konečne zbavil všetkých naliehavostí a dopínajúc sa vyrazil som cez letiskovú halu. Mercedes a Clara mi akurát stihli podať doklady a palubný lístok, zamával som im, s veľkým prižmúrením očí colníkov i pasovákov prebehol všetkými kontrolami a elektronickými detektormi, v behu našiel správny východ k lietadlu, vybehol na letiskovú plochu k pristavenému autobusu a skočil doň tesne predtým, než sa dvere zavreli.
A potreboval som zopár koňakov, kým som sa, bezpečne už sediac v lietadle, z toho všetkého spamätal. Viete, cestovanie môže byť aj v tých najcivilizovanejších krajinách dobrodružstvom…
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
