Výhodou cestovania je aj to, že sa v jednej chvíli ocitnete nielen stovky kilometrov od domova, ale aj desiatky rokov späť. Cestovanie v čase je možné. V staničnom bufete v českých Pardubiciach sa ocitnete rovno v 80. rokoch, ešte aj umelohmotné (a tým pádom nezničiteľné) košíky na pečivo tu nemenili najmenej štyridsať rokov. Ale skutočným skokom do starých zlých čias je návšteva ukrajinského Ľvova. Jedným z vrcholných čísiel bol pre nás náhodne objavený denný bar „U Rozi“. Napriek nevábnej fasáde nás prilákali melódie takého toho combo-bandu, ktoré u nás v päťdesiatych rokoch minulého storočia hrali po baroch a na estrádach. Vstúpili sme tak do miestnosti, ktorá by mohla byť múzeom socialistickej zábavy. A vstúpili sme rovnými nohami do niektorého zo Šukšinových filmov! Priamo oproti vchodu v rohu malého tanečného parketu stáli na pódiu dvaja na všetko zvyknutí muzikanti obsluhujúci saxík a elektrický klavír v čiernych, od obnosenia lesklých kostýmoch. Steny baru boli vyúdené od tabakového dymu, aj boxy so stolmi popri stenách zažili už kadečo. Ale my sme už dávno nezažili to, čo nás čakalo v jednom z nich – oslava narodenín ako na ekonomickom Titaniku. Tri ženy medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou tu oslavovali narodeniny jednej z tých starších – scéna ako z ruského filmu „Zamilovaná na vlastnú žiadosť“. Lebo to nebola oslava, ale zúfalo-trúfalá frčka do tváre všetkým ekonomickým bohom. Napriek novinovým titulkom o katastrofálnej nezamestnanosti a inflácii, stôl sa tu prehýbal pod misami kuracích stehien i varených zemiakov a zeleniny, nechýbala veľkotorta a samozrejme navrch fľaštička vodky. Ak si ešte spomeniete na zástupy podgurážených súdružiek, ktoré u nás zvykli tiahnuť mestom v povestný Medzinárodný deň žien, tak tu sa to koncentrovalo do troch podgurážených pracovníčok blízkej materskej škôlky. Bolo to pozoruhodné zoskupenie, kde chýbali muži. Pôvodne boli za stolom štyri (miestna hajzel-baba, zrejme známa, kontrolovala, či sú náležite obslúžené), ale kamarátku od záchodu tie tri okamžite vymenili za dvoch inostrancov. Teda za nás. A nebolo úniku! Čo by mohlo byť väčším darom oslavujúcej Jelene (alebo Galine?), ktorá mimochodom vyzerala na stopäťdesiat, než dve mužčiny a ešte tomu zo Slovenska. Lebo, ako mi pri tanci dôverne pošepkala najmladšia z nich, Slovensko – to je veľká zem (že sme si to u nás ešte nevšimli?!). A to najmä preto, že sa tam (teda k nám) chodí za robotou i na kšeft. Keď sa dotyčnej nepodarilo presvedčiť ma, aby som jej muža dostal na nejakú stavbu, alebo ho aspoň akosi inak zamestnal (vedci sú v tomto smere neperspektívni spoločníci, ako čoskoro pochopila), s hlbokým povzdychom sa odhodlali s kolegyňou k ďalšiemu bodu programu. Vyrazili k estrádnej kapele, zjednali si ticho v bare a nasledovala oslavná reč na počesť jubilantky. Ak som tomu všetkému dobre rozumel, za stolom sa pri nás pýril živý Gándhí v ženskej podobe. Táto ženská bola hrdinkou práce, človekom najčlovečkejším, kolegyňou najkolegiálnejšou, krásavicou najkrásnejšou (duševnou). Nám medzičasom naliala čašníčka pivo do koňakových pohárov, takže sme sa mali nad čím zamýšľať. Po prejave prvej rečníčky sa mikrofónu chytila mladšia kolegyňa, zbuzerovala saxofonistu za neskorý nástup, a odspievala nejakú tú estrádnu pieseň s takým elánom, že Šukšin musel v hrobe tancovať kazačok. A to nebolo všetko, pretože (ako ma pohotovo ubezpečila spoly bezzubá oslávenkyňa) pri takejto piesni musí oslávenkyňu niekto zobrať do tanca. V našom prípade to bolo síce opačne (bol som zobraný do tanca), ale zohral som predsa len dôležitú úlohu. Oslávenkyňa Jelena (alebo Galina?) totiž v extrémne dobrej nálade vytáčala také piruety, že mojou úlohou ju bolo akurát len držať, aby neskončila v nejakom kúte alebo nebodaj na plafóne pri lustri. Keď som kútikom oka zahliadol, že môj kolega (ktorý nikdy netancuje!) pôsobí tiež ako vyvažovací stojan dubasiacej kolegyni oslávenkyne, pochopil som, že ústup je nevyhnutný. Aj takéto múzeum má konečný počet atrakcií. A hlavne – my sa môžeme kedykoľvek zdvihnúť a odísť. Na nich ostáva to kalné ráno, kedy sa estrádna výzdoba zametá do koša, ale estrádny život pokračuje…
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
