Keď sa povie „francúzska kuchyňa“, mal by si človek predstaviť niečo také dobré ako sex. A na niečo také dobré som sa pri svojej prvej návšteve Paríža aj tešil. Skončili sme v McDonalde. Náš sprievodca a hostiteľ bol Belgičan a dospel k záveru, že keď na nás ušetrí, zasa až takú veľkú traumu neutrpíme. Takže nás v tomto smere odbavil fastfoodom.
Na druhý zážitok s francúzskou kuchyňou som sa už pripravil. Hlavne však našetril drobné a spolu s mojou spolucestujúcou spolužiačkou z vysokej školy sme sa rozhodli udrieť na tú najsilnejšiu strunu — slimáky! O roky neskôr som sa priamo z úst pána Jozefa Krónera, s ktorým nás viezla limuzína z nakrúcania jedného zabudnuteľného filmu v Banskej Štiavnici, jeho osobný recept na prípravu slimákov – vraj to trvá tri dni a to hlavné, čo som si zapamätal, bola úvodná procedúra, keď sa za živa hádžu do vriacej vody a tá potom vydáva vysoký piskľavý zvuk, keď ešte v posledných kŕčoch škrípu zrohovatenými ústnymi otvormi. Keďže som to ako vysokoškolák nevedel, s ľahkým srdcom som prikývol na tento „kulinársky zážitok“. Našli sme si so spolužiačkou miesto v akejsi tržnici, kde nám ich urobili takpovediac na stojáka, ale vyzeralo to tam slušne. A podstatné boli slimáky. Zavreli sme oči a… áno, už tomu rozumiem. Svet chce byť klamaný, to vedeli už Rimania. Veď nikto so zdravým rozumom na svete by nezjedol dobrovoľne slimáka. To robili Francúzi len z hladu a po čase premenili núdzu na cnosť. Takže moje poučenie je – keď už žuť gumu, tak aspoň s dobrou omáčkou. A tá omáčka bola fakt dobrá.
Už by som sa vlastne nemal ničomu čudovať. Veď v Japonsku ma vo fajnovej čínskej reštaurácii ochotne zbavili ilúzií aj o povestnej pekinskej kačke. Kačica to síce je, ale len jej zvyšok, vlastne len prepečená kožka. A vraj to je tá delikatesa!
Ale nádej umiera posledná. Na záver spisovateľského festivalu v Cognacu, metropoly výroby koňaku, sa nás v mestskom kaštieli rozhodol pohostiť sám pán starosta. A až vtedy som pochopil prečo Francúzi nie sú tuční. Jedia totiž očami! Po skvostnom koňakovom aperitíve z pravej koňakovej čaše prišla skutočná hostina. To nie je jedlo, to je udalosť. Je to vernisáž rafinovaných pokrmov. Čo by ste napríklad povedali na predjedlo servírované na štvorcových odštiepkoch bridlice? Možno ako odkaz na prapôvodné stolovanie, keď ešte neexistovali taniere. Na tej bridlici boli ako Lego rozložené dômyselné kúsky „vzoriek“ zo zabíjačky doplnené o figu. A ako príloha k hlavnému jedlu (podávanému v tanieri, ktorý je nevídaným krížencom plytkého a hlbokého) zemiaková kaša, ale v zaváraninovej fľaši najstaršieho typu aj s povestnou gumičkou! Zákusky už ani nebudem ospevovať. Vrátila sa mi viera v miestne špeciality. Chce to trpezlivosť, priatelia!
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
