Je skutočne pozoruhodné, že náš svet nemôže byť kompletný bez rovnováhy tých povznášajúcich, ale aj tých otravných súčastí cestovania. Sú ako zrastené dvojičky. Len čo vyleziete na kopec, aby ste sa pokochali úžasným výhľadom, zistíte, že tam tak fučí, až ste radi, keď zase zídete. Úžasné hry snehu a ľadu za polárnym kruhom sa prakticky nedajú vychutnať bez toho, aby ste neakceptovali jeden cencúľ aj pod vlastným nosom. A keď už konečne nájdete miesto ako stvorené pre raj, tie beštie sú tam tiež – komáre, vlastne komárice!
Toto prekvapujúce, ale logické, poznanie som musel zobrať na vedomie už v americkom Ledig House, čo je spisovateľský raj, ale pre zmenu – s muchami. Jedna obývacia budova totiž bola prerobená zo stajne a tie muchy tam už zostali. Boli ich stovky, tisíce. A boli všade. Ale koniec-koncov dalo sa na ne zvyknúť.
V Chateau de Lavigny na brehu Ženevského jazera je ďalší spisovateľský raj. Kúpil ho slávny povojnový nemecký vydavateľ menom Ledig Maria Rowohlt a dal zreštaurovať pre seba a jeho šarmantnú ženu Jane. Tá sa po jeho smrti rozhodla venovať celú rezidenciu zahraničným spisovateľom, ktorí sem vďaka nadácii môžu prísť v malých vybraných skupinách na šesť týždňov s ubytovaním i stravou. Vybavenie je tu luxusné, veď ostalo presne také ako ho zanechali mecenášski majitelia. Veľký presklený salón zdobí okrem vzácnych obrazov aj súbor keramiky od Picassa. Keby ma na to zvlášť neupozornili, myslel by som si, že to je výtvor miestneho umelca. Ale naozaj pôsobivá je jedna stena pokrytá zrkadlovými tabuľami. Za ňou sa skrýva kumbál s aparatúrou ozvučujúcou celý dom. Neďaleko bývajúci britský spevák Phil Collins tu vraj rád nahrával svoje hity práve pre zvláštnu akustiku tej zrkadlovej steny.
Večere boli ochutnávkou toho najlepšieho zo švajčiarskej kuchyne aj s dobrým výberom miestnych vín. Pohľad z terasy zámočku na jazero bol nádherný, rovnako ako prechádzka vzorne udržiavanou záhradou. Všetko tu bolo dokonalé – až na tie komáre. Teda vlastne komárice. Ale nie také ako u nás. Toto boli špeciálne beštie pestované na spisovateľskej krvi. Mali fantáziu a boli zákernejšie, než literárni kritici. Darwinisticky je to ich bzučanie nezmysel, lebo ich prezrádza. Jediné vysvetlenie je to lamarckistické, spoliehajúce sa vždy na zásah všemocnej Božej ruky. Komárice totiž asi určite vymyslel Lucifer. Pán Boh sa však nad ľudstvom zľutoval a v poslednej chvíli stvorenia im namontoval malú varovnú sirénku. Žiaľ, s diabolsky ostrým zvukom. A tento zvuk sa ozýval vždy, keď ste po dlhom dni tvorenia zhasli. Celý deň sa tie beštie obratne schovávali a ešte aj večer, keď som si v posteli čítal, prilietali tichučko a len po špičkách bližšie. Ale stačilo zhasnúť…
Každý z nás to riešil po svojom. A bolo pozoruhodné, ako sa líšil náš národný prístup k danému problému. To mi pripomenulo zasvätenú štúdiu, ktorú urobil jeden môj český známy, ako sprievodca na hrade Karlštejn. Podľa neho Nemci už v prvej sále začali hádku nad mapou českého kráľovstva, ktoré sa im zdalo historicky priveľké. Japonci zasa odfotili všetko aspoň na pohľad staršie a tak sa ich obľúbeným objektom stal za komunistickej vlády aj hasiaci prístroj, lebo ten naozaj vyzeral, že ho tam zabudli husiti. V amerických turistických skupinách sa zásadne našiel individualista, ktorý si všetko nechal zopakovať len pre seba. Naopak v ruskej skupine turistov hovoril len na to vybraný vedúci a mal vždy len dve otázky: aké bolo v okolí tohto klenotu stredoveku partizánske hnutie a kedy ho oslobodila Sovietska armáda. Ani naša spisovateľská skupinka v zámočku Lavigny sa v národnom prístupe ku komárom nedala zahanbiť…
Ja som zvolil taktiku otvorených dverí so svetlom na chodbe, ktoré malo komárice vylákať von, ale pri tom som zasa nedokázal zaspať. Egypťanka Hallal sa k nim modlila. Francúz Marc im púšťal šialenú kakofonickú ultramodernú hudbu, na ktorú cez deň skladal obdobne kakofonické libretá. Češka Jana sa rozhodla pre nemilosrdný boj, ale tým strávila v pohotovosti takmer celú noc, steny jej izby boli plné krvavých stôp toho zápasu a k raňajkám prichádzala s kruhmi pod očami. V týchto nočných dueloch sa poetka Susan prejavila ako pravá Američanka. Z vlastnej vôle sa rozhodla pre korektnú dohodu (s komáricami?!!), dala si štuple do uší a celá sa zakryla až po hlavu. Len jednu nohu vystrčila, aby úbohé komárice neskapali bez humanitárnej pomoci…
Žiadne zbrane, triky ani dohody však nezaberali. Komárice ignorovali zapálené tyčinky, aj ultrafialové svetlo nad hlavným vchodom. Výsledkom bol každonočný surový, necivilizovaný a krvavý zápas s týmto odporným hmyzom, čo dokazovali ráno pribúdajúce stopy na vznešených stenách spisovateľskej rezidencie.
A tak všetko, čo sme tam napísali, muselo byť – a aj bolo – vykúpené krvou.
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
