Turecko – štyridsať rokov po…
3. diel
Turecko na tanieri
Z tureckej kuchyne u nás poznáme akurát turecký med (ktorý naopak oni nepoznajú!) a len nedávno udomácnený kebab. Mimochodom, toho je v Turecku až 15 druhov podľa oblasti, kde sa pripravuje s najznámejšími v okolí Adany a Urfy. Samozrejme, že na tureckom stole sa mieša celé Stredomorie a aj kus arabského sveta, ale ja by som ako zásadný rozdiel oproti našej kuchyni označil – čerstvé mlieko!
V Bergame si Bora nechal zo špeciálneho automatu načapovať mliečny nápoj zvaný „iron“ – pol litra speneného kravského mlieka takej konzistencie, že sa blížila maslu. V reštaurácii Anatolia majú nad barom ešte originálny súdok, zavesený pod stropom na reťaziach, kde sa mlieko mútilo do správnej konzistencie. Bora ide zo svojou mliečnou osvetou tak ďaleko, že si v meste Konya objednal mliečnu polievku. Manti je zasa cestovina zaliata jogurtom s mäsom, maslom a cesnakom. Na stole takmer nikdy nechýba kôpka jogurtu. A tiež kocky kravského mlieka poliate olivovým olejom. Lákavá, ale pre našinca nebezpečná kombinácia. A predsa som riskol ochutnať ľudové jedlo “sidžer pilav“, spečenú kôpku ryže s kúskami jahňacej pečienky. Na prvý pokus celkom chutné.
V reštauráciách obsluhujú zásadne muži a ak výnimočne, tak mladé dievčatá, čo sa ešte vedia pýriť. Šéf čašníkov reštaurácie oproti Apolónovmu chrámu v Didim, Mehmet, má pre turistické skupiny pripravený bohatý samoobslužný bufet. Je to praktické, ale my sme si z neho dali len výber ako predjedlo. Tak zvlášť pre nás dal pripraviť kúsky ryby zvanej barrakuda.
V Turecku sa nedočkáte husaciny, ani kačaciny. Samozrejme chýba bravčovina, oslie aj konské mäso. Bohato si vystačia s hovädzinou a jahňacinou. Majú aj tureckú verziu obdĺžnikovej pizze s omnoho tenšieho cesta posypaného nadrobno sekaným mäsom alebo vajíčkom, zvanú pida. Skvelá je kombinácia mäsových guliek, roztaveného syra a húb. Šéfkuchár v Pammukale ma poučil o príprave sladkostí. Medzi ne patrí aj “cigara bűrek“ v podobe cigary.
Bora sa ma snažil presvedčiť, že po večeri sa hodia, ako delikatesa, nezrelé slivky so soľou. Aby ma na ne nahovoril, zjedol ich predo mnou pol kila. Obávam sa, aby potom, čo celý deň strávil na mliečnej diéte, neprišiel zajtra k raňajkám zelený…
Sprievodca Bora propaguje nezrelé slivky
Posedenie s hašišom
Pri meste Dinar sme sa zastavili v reštaurácii Apemeia. Za pultom stojaci Ahmet mi ponúka misku jogurtu s medom. Navrch sype semienka, ktoré volá „hašaš“. Áno, je to zdroj hašišu, ale Borov sprievodcovský kolega Dr. Ahmet Abači (na pol úväzku aj lekár v jednej súkromnej istanbulskej nemocnici) hneď dodáva, že neškodný. Veď je to obyčajný mak! Názov „hašiš“ však láka a tak sa veľká reštaurácia za chvíľu plní japonskými turistami. Ale chodia sem aj Kórejci, Francúzi, Nemci, Taliani a Španieli. Na „hašišové koláče“, napríklad makovník, by sme ich mohli lákať aj my…
Po hašiši spev
Na tento dobrý turistický nápad prišiel Mustafa Ačar, pohodový majiteľ, ktorý si k nám hneď prisadne a o chvíľu už so sprievodcom Ahmetom spievajú precítene tureckú ľudovú. Pan Ačar totiž hrá výborne na lokálny nástroj zvaný Ut. O chvíľu prichádza aj jeho žena, pani Jale Ačar.
Spolu majú tri deti – dvoch synov a jednu dcéru. Všetky tri získali univerzitné tituly v Spojených štátoch – synovia v Texase a San Franiscu, dcéra v New Yorku. Pan Ačar je hrdý, že zahraničné školy, ktoré si nemohol on dovoliť, doprial svojim deťom. A už sa aj zmieril s tým, že v jeho podnikaní nebudú pokračovať. Pani Jale ma sprevádza po rozsiahlom obchodíku so suvenírmi, ale aj ručne robeným mydlom, taškami, medom a odevnými doplnkami pre ženy.
Pán Mustafa Ačar a jeho žena Jale
Posedeli by sme, ale máme pred sebou ešte dlhu cestu do Kappadokie. Tam ma okrem historických pamiatok a pozoruhodnej krajiny, čaká aj jedno unikátne stretnutie po rokoch. Už som ten hlas vďaka Borovi počul po telefóne a tak verím, že vám čoskoro ten unikátny príbeh budem môcť vyrozprávať…
(pokračovanie)
Viac informácií o Turecku nájdete na http://www.walkers.sk/turecko.php.
