Cestovateľský denník Gustáva Murína – 21.5.2010

Turecko – štyridsať rokov po…

5. diel

Od ryžového zrnka k domom s kameňa

Na svojej ceste Tureckom som mal jeden osobný cieľ – stretnutie po rokoch. Yaşara Kiliça sme spoznali ako rodinka, ked som vďaka štipendiu mohol pozvať moje tri Grácie (manželku Janinu a dcéry Lucku a Veroniku) na cestu po východnom pobreží Spojených štátov. Vrcholom cesty, kedy sme každý deň boli niekde inde, bolo niekoľko dní strávených na pláži známeho letoviska Virginia Beach. Tam nás zaujal pozoruhodný predavač pozoruhodného druhu suvenírov – na počkanie napísal vaše meno na zrnko ryže (dokonca z jednej strany vaše a z druhej napríklad manželky) a zatavil do náhrdelníku. Yaşar Kiliç pochádza z tureckej Kapadokie, a kedže sme vo Virginia Beach strávili niekoľko dní a jeho stánok bol na hlavnej promenáde, zblížili sme sa. Mal už vtedy zaujímavý životný príbeh. Prišiel do Ameriky s veľkými plánmi, ale jeho žena si tam nevedela zvyknúť a vrátila sa domov. Rozhodol sa, že si podnikaním zarobí a aj rozbehol výrobu týchto suvenírov vo veľkom, len ho sklamali zamestnanci. Tak mu aspoň cez letnú sezónu a školské prázdniny prichádzali vypomáhať dcéra so synom.

Osem rokov som o Yaşarovi nepočul, ale celý ten čas som si zachoval na papieriku napísanú jeho adresu a telefónne číslo. Jeho rodné mestečko Ürgüp som navrhol do plánu cesty a môj sprievodca Bora bol ochotný na to číslo zavolať. Bol to fax, ale vzápätí sa ozvali Yaşarovi známi, že mu odkaz odovzdali a zakrátko som počul už aj jeho hlas po telefóne. Vrátil sa už totiž z Ameriky a začal úplne nové podnikanie. Stretnutie pri večeri v reštaurácii na terase s výhľadom na centrum Ürgüpu bolo plné spomienok, na druhý deň zasa o tom, čo teraz Yaşar robí a jeho plánoch. Jeho dcéra má lekáreň a o dva mesiace sa bude vydávať za kolegu, čakajú do tisíc hostí. Spolu so synom vedú stavebnú firmu, ktorá stavia apartmány pre tých Turkov, ktorí si zarobili v zahraničí na pekné bývanie. V tejto oblasti sa totiž dodržuje originálny stavebný materiál, kvádre z vápenca, ktorý tu v krajine formuje úžasné prírodné výtvory. Mimochodom, Yaşar tými istými rukami, ktoré boli schopné písať na zrnká ryže, vytesal do kameňa znak, ktorý vysí nad vchodom do ich firmy.

 

Hrdý otec so synom, nad nami Yaşarom ručne tesaný znak

Keď už sme si povedali to základné, zaviedol ma Yaşar k svojmu priateľovi, starostovi mesta Ürgüp, pánovi Fahrimu Yildizovi. Je to bývalý riaditeľ miestneho gymnázia, na ktoré dovidí z okna svojej pracovne. Do jeho úradu sa ide hore schodami po červenom, hoci umelom, koberci. Až 70% príjmu mesta je z turistiky, zvyšok pripadne na poľnohospodárstvo a obchod. Limituje ich voda, lebo ju privádzajú potrubím z 27 kilometrov vzdialeného zdroja, ale už sa za podpory vlády chystá nový zdroj vody.

 

Pán starosta Yildizi mi odovzdáva knižný dar pod dohľadom Yaşara Kiliça

Na záver ma Yaşar priviedol k ďaľšiemu priateľovi, ktorý vlastní malú galériu unikátnych malieb, Sú to totiž “maľby na vodu”. Videl som už všeličo, ale toto ešte nie. Takýto maliar má pred sebou plytkú kovovú hranatú misku rozmerov pripravovaného obrazu naplnenú vodou, kde je na vrchu vrstva zvláštneho živočíšneho tuku.“ alt=“<–break->“ rel=“lightbox“ src=“http://old.tulacky.net/sites/all/modules/wysiwyg/plugins/break/images/spacer.gif“> Na túto hladinu potom nanáša kvapky rôznych farieb, ktoré sa rozprestrú po hladine a on ich štetcom formuje do rôznych obrazcov. Na záver položí na farebnú hladinu plátno, do ktorého sa celá kresba vpije. Nevídané, neslýchané, ale funkčné. V osmanskej ríši takto vraj pripravovali “hlavičkové papiere” na dôležité listiny, ktoré sa potom nedali falšovať. S Yaşarom sme sa rozlúčili s nádejou, že na ďalšie stretnutie nebudeme musieť čakať ďalších osem rokov.

 

Takto sa maľuje na vodu

 

Ukážka maľby, ktorá sa môže objaviť aj na textile

Cesty a cestičky

Za sedem dní našej objavnej cesty sme prešli takmer tritisíc kilometrov naprieč Tureckom po trase Istanbul, Čanakale, Kušadaši, Pamukkale, Kapadokia, Silifke a Adana. Boli by sme takmer všade skôr, keby už tu bolo dostavené všetko to z cestnej siete, čo je rozostavané.

Hlavné cesty su síce štvorprúdové, ale bez stredového ochranného pásu so zvodidlami. Vchádzajú rovno do miest a mestečiek s množstvom križovatiek. V nečakaných chvíľach prechádzajú do úsekov pripomínajúcich poľné cesty. Tie sú aj priamo v strede mesta Galipoli. Rovnako na trase do Bergama je cesta vo výstavbe, ale okrem pár robotníkov postávajúcich pri strojoch tam veľký ruch nie je vidieť. Ale to je ešte nič proti tomu, keď sa na ceste z Bordoganu do Afrodizias sprievodca Bora rozhodol pre „skratku“. Našu Toyotu Avensis jeho GPS zaviedlo medzi polia na cesty bez asfaltu a vrcholom bolo, keď sme museli prebrodiť plytkú rieku. Ale šofér Atilla i auto to zvládli.

 

Cesty a necesty

Cez hory na pobreží Egejského mora prechádzaju serpentíny po úbočiach hôr ako si ich pamätám kedysi aj s tými odpočívadlami a prameňmi vody vyvierajúcimi zo svahoch pohoria. Pozoruhodné je, že cesty sú tu takmer prázdne. Šofér Atilla Erden aj tak udržiava stabilne rýchlosť nie viac ako 90-100 kilometrov, čo majú všetci šoféri tejto cestovnej agentúry Gemini prikázané kvôli bezpečnosti a toto pravidlo kontrolujú z centrály cez GPS. Skutočné diaľnice nájdeme od Izmiru smerom na východ a napríklad aj zo smeru od Kapadokie do Adany cez pohorie Taurus. Faktom je, že sa cestná sieť za posledné desaťročia podstatne zlepšila. A cestné stroje a robotníkov je vidieť, kam sa pohneme. Ale aj tak by som výjazdy autom za turistickými pamiatkami a šoférovanie nechal na miestnych…

(pokračovanie)

Viac informácií o Turecku nájdete na http://www.walkers.sk/turecko.php.

Podobné články

WC – kuriozity miest úľavy

Málokto vie, že verejné využívanie toalety urobil rímsky cisár Vespasián nesmrteľným svojim výrokom „Peniaze nesmrdia“. To keď v Ríme zaviedol poplatok z používania verejných toaliet

S tureckou veľvyslankyňou

Turecko na tanieri

Už v najbližšom možnom termíne (vzhľadom k vianočným sviatkom a hektike začiatku roku) dňa 20.3. 2014 sa uskutočnil – Deň tureckej kuchyne. Projekt sa tak ešte len rozbiehal,