Turecko – štyridsať rokov po.
7. diel
Turecko je iné a predsa svoje
Mal som sa tu vrátiť v spomienkach štyridsať rokov späť, keď sme tadiaľto prechádzali ako rodinka po dva krát autom z Bratislavy do Bagdadu a späť. Ale Turecko svojho detstva som už nenašiel. Mnohé je iné:
Takmer v každom meste vás vítajú nové komplexy obytných domov. Skromne to odhadujem na šancu pre desťtisíce nových nájomníkov.
Videl som tu v mestách málo čističov topánok, čo bol kedysi masový zjav.
Dlho som nezahliadol muža v povestných šarivaroch, či pantalónoch, voľných nohaviciach s rázporkom nad kolenami. Až v meste Silifke, ale toto tradičné oblečenie už vystriedalo masové nosenie čierneho obleku s kravatou, čo je už u nás opäť dávnejšie zabudnutá mužská denná garderóba.
Kamióny už nepripomínajú vysvietené vianočné stromčeky, ako pred desaťročiami.
Prešiel som výberom špičkových hotelov a reštaurácií – služby v tých najlepších sú na úrovni, ktorej sa my na Slovensku len približujeme. Ich pohotovosť, úslužnosť, pozornosť i predvídavosť záujmu hostí sa môžeme ešte len učiť. Je samozrejmé, že v malom penzióne vás večer osobne víta manažérka a ráno sa s vami lúči majiteľ. Pri odchode vám podá fľašu minerálky na cestu, ako samozrejmú pozornosť.
Raňajky v hoteli Sivaš, Kapadokia
Vo väčšine reštaurácií vám dávajú najavo, že ste pre nich vzácny hosť. Ale to ako ma prijali ako novinára zo vzdialenej krajiny na viacerych miestach (je pravda, že som si vyberal aj neobvyklé miesta vzhľadom k svojej úlohe vratiť sa do detstva), stojí za zmienku. V jaskynnej reštaurácii Uranos sme hodovali naozaj veľkoryso. Na záver prišiel manažér Ali Çakmak, aby sa som mnou rozlúčil pozornosťou podniku – keramickou fľašou s miestnym vínom. Poďakoval som a on odpovedal, že je to samozrejmosť a navyše všetko, čo sme bohato okoštovali a vypili je na účet podniku. Čo k tomu dodať? Urobí toto pre sebaexotickejšieho hosťa slovenský manažér? Veľmi, veľmi pochybujem.
Toalety sú všade čisté, povestné turecké záchody ako diera v zemi sú už vzácnosťou. Naopak som tu našiel dva vynálezy – jeden pripomína špičkové japonské záchodové misy. Je to tryska vzadu v mise a velmi zjednodušene plní úlohu tých japonských. Druhý vynález pochopíte z obrázku.
Takto vybavenú toaletu som u nás ešte nevidel. Navyše toto patrí jednej benzínovej pumpe.
Porekadlo “Fajčí ako Turek” už neplatí. Prebrali pohotovo zákaz fajčenia podľa vzoru Európskej únie, hoci ich susedia Bulhari si ako členská krajina EÚ naopak zachovali zvyk “fajčiť ako Turci” a zároveň som vo Varne videl verejnú petíciu proti začleneniu Turecka do EÚ?!
Ani na vidieku už takmer nevidieť somáre a koňské povozy.
Deti pri ceste nedrankajú bakšiš. Pred historickým Karavanserailom v meste Sultanhani nás jediný raz obklopila horda detí. Ale chlapec menom Musafer neprišiel na ich čele pýtať o drobné. Naopak! V ruke mal hrsť euro-minci a chcel, aby som mu ich rozmenil za päťeurovú bankovku, ktorú by mu vzali na výmenu v miestnej banke. Celkom šikovný biznisman.
Podnikateľ s eurobankovami Mustafar, vľavo, a jeho menej šťastný kamarát.
Pri tom všetkom si tu zachovali niečo, čo už takmer nepoznáme – súdržnosť rodiny a ochrannú sieť priateľstva (u nás účinne zlividovanú po roku 1989 akciami typu AmWay, Herbalife a pyramídovymi hrami, kde každý ich miestny propagátor dostal na lopatky predovšetkým vlastných známych).
Jedna ukážka za všetky. Moji sprievodcovia zahliadli pri ceste čerešne so sľubne zafarbenými plodmi a rozhodli sa, že by som ich mal okoštovať. Hneď sa pristavili pri vidiečanoch, ktorí mali pod tými stromami práve obednú prestávku. Majiteľ sadu prišiel k autu a povedal: “Ak by boli čerešne zrelé, dal by som vám hneď kilo do daru. Ale nie sú, môžem vám aspoň ponúknuť čaj?” Áno, na toto si pamätám ako dieťa spred štyridsiatich rokov. Zastavili sme pri prameni vyvierajúcom na odpočivárni medzi prudkými serpentínami nad morom. Šoféri z kamióna plného hrozna sa hneď opýtali odkiaľ sme a keď im to náš otec vysvetlil, hneď nám venovali kopu hrozna. Alebo sme zastavili na rovine pri melónovom poli a tí, čo na ňom pracovali nám darovali tie najkrajšie melóny. Len tak, z dobrej vôle k pocestným. Keď sa to tak zoberie, my už ani to slovo “pocestný” nepoužívame, nie to ešte takú instantnú, nezištnú pohostinnosť.
A ešte v niečom ostali svoji – oni ešte stále vnímajú najbližší priestor, ako svoj. My už nie. Keď sa tlačíte v električke, či autobuse, čo je na tom vaše? Keď idete po námestí, ako sa s ním môžete u nás stotožniť? Oni to ešte dokážu. Keď prídete do mesta, či mestečka, vždy sú tam miestni, čo sa nikam neponáhľajú. Sedia a pozorujú, živo sa zaujímajú o každého cudzinca a sú vždy pripravení poradiť, či pomôcť. Sú milionármi času…
A tak moja rada na záver (hoci som nenavštívil luxusné letoviská Fethyia a Marmaris, kde sa to priam pýta) znie – až pôjdete do Turecka, pribaľte si do pomyselnej batožiny jednu dôležitú pomôcku na objavovanie tejto pestrej krajiny – čas. Ja som tam ten svoj strávil vďaka sprievodcovi Borovi Şencanovi a šoférovi Atillovi Erdenovi z turistickej agentúry Gemini a hlavne Ministerstvu kultúry a turizmu Tureckej republiky naozaj naplno.
Šofér Atilla a sprievodca Bora mi ponúkajú čerstvý pomarančový džús.
Večera na terase hotela v Bodrume s výhľadom na záliv.
(koniec série článkov)
Viac informácií o Turecku nájdete na http://www.walkers.sk/turecko.php.
