Hniezdo neresti – cestovný príbeh Rasťa Piška

   Krátkodobé zájazdy pracovných kolektívov do spriatelenej cudziny, boli obľúbeným spestrením inak nudného, socialistického spôsobu života.

   Účasť na takomto podujatí bola vždy riskantná. Človek sa, nechtiac, dozvedel o svojich kolegoch informácie, po ktorých by dnes s radosťou siahol každý bulvár…

   Vedúci plánovacieho oddelenia, inak vzorný otec štyroch detí, sa v nočných hodinách, v trenírkach a s fľašou vína, dobíjal na izbu, v ktorej spali skladníčky! Podnikový právnik, spolu s revíznym technikom, nespali v ubytovni! Ako sa neskôr zistilo, zlákali ich miestne dievčatá, ktoré im ukradli peňaženky! Vedúceho Učňovského strediska a dvoch údržbárov, našli ráno spať na chodbe vedľa otvoreného hydrantu!

   Drobných afér a prehreškov proti socialistickej morálke, sa na takom zájazde udialo veľa. Paradoxne, utužovali pracovný kolektív a spomínali sa dovtedy, dokiaľ sa neusporiadal ďalší.

   Keď náš autobus dorazil do poľského mesta Katowice, vonku sa stmievalo, a takmer každý už vedel, ako strávi dnešný večer. Ubytovaní sme boli v hoteli s hrdým názvom Górnik, čo samo osebe, nič neznamenalo. Na vchodových dverách však visel veľký plagát, okolo ktorého sa nedalo prejsť bez povšimnutia. Dáma, ktorá bola na ňom zobrazená, sa vynárala z kúdolov umelého dymu. Uhrančivý pohľad jej očí nás okamžite zhypnotizoval.

   – Striptíz, – povedal môj spolubývajúci a služobne nadriadený, Julo, pričom sa mu zachveli široké nozdry. Julo si na minuloročnom zájazde v Maďarsku, vyslúžil povesť skvelého tanečníka, ktorý si na črepine z fľaše, porezal chodidlo.

   Žena na plagáte bola nielen uhrančivá, ale aj nahá. Umelý dym však okolo nej prúdil tak rafinovane, že to najzaujímavejšie zostalo skryté. V hornej časti plagátu sa skvel veľký nápis Red Sonja. A v dolnej, o niečo menší, ale o to sľubnejší Kaźdy wieczer!

   – Fuj, chlapi, – povedala pohoršene mzdová účtovníčka Drozdová. – Zaujíma vás aj niečo iné?

   – No dovoľ? – ohradil sa Julo, pričom nespúšťal oči z plagátu.- Snáď si nemyslíš, že ma to vzrušuje.

   – Je to trápne a nedôstojné modernej ženy, – pridala sa ortodoxná stará dievka Kmoštincová.

   – Nevedela som, že v tomto hoteli majú prostitútky!

   – To nie je prostitútka, ale striptérka. A to je rozdiel, – zaprotestoval som slabým hlasom. Ale ženy sa na mňa vrhli ako supy.

   – Čuš, sopliak! Čo ty o tom môžeš vedieť?

   – Ešte mu tečie mlieko po brade, a už by sa chcel dívať na holé ženy!

   – Mám dvadsaťšesť rokov, – zaprotestoval som, ale nebolo mi to nič platné. Ženy z nášho podniku mali pocit, že by som mal ísť okamžite do postele.

   – Na striptíze nie je nič nemorálne, – povedala skladníčka Jarka, ktorá sa prednedávnom druhý raz úspešne rozviedla. – Horšie je, že tá žena vyzerá otrasne! Len si všimnite ten nemožný ryšavý melír… Hrôza!

   – Zato má dobré kozy! Na rozdiel od teba, – zarehotal sa elektrikár Tomčík a uhol sa skôr, ako mohol vyfasovať poriadnu facku.

   – Je to nevkusné a uráža to morálku socialistického človeka! – zakončil spor inžinier Ježko z oddelenia konštrukcie. Ježko bol známy decenťák a navyše, na zájazde s ním bola aj manželka.

   Posledné slovo mal aj tak Tomčík.

   – Nebudem predsa platiť za to, čo mám doma zadarmo, – zarehotal sa, a odišiel s kamarátmi, hrať do izby lízaný mariáš.

   Bol večer a Slováci v Poľsku sa oddávali zájazdovým radovánkam. Hotelovými izbami zavoňali domáce fašírky, klobásky a slivovica. Ženy si skúšali svetríky a blúzky, ktoré sa im podarilo kúpiť počas dňa, na trhovisku, v poľskom Tešíne. Zdalo sa, že čoskoro sa celá výprava oddá posilňujúcemu spánku, alebo páchaniu drobných, zájazdových nerestí.

   Vyfajčili sme s Julom povinnú cigaretu, dali si po poháriku vodky, a odobrali sa do Večných lovísk. Zaspal som, ani neviem ako.

   Zobudil som sa na akýsi zvláštny pocit. Všade bola tma a ticho. Len z útrob hotela ku mne doliehalo akési rytmické dunenie. Pozrel som sa na hodinky. Bolo čosi pred polnocou a Julova posteľ prázdna.

   Obliekol som sa, a neomylný inštinkt ma viedol k výťahu. Nebolo pochýb, že rytmické dunenie vychádza z baru a naznačuje, že v tomto hoteli pulzuje skrytý, ale o to intenzívnejší, nočný život.

   Čo bolo čudné, pri výťahu stál údržbár Miškóci a tváril sa, že ma nevidí.

   – Á… To si ty? – povedal prekvapene, keď výťah dorazil na naše poschodie.

   – Nemôžem spať, – drmolil cestou dole Miškóci. – A tak som si povedal, že skontrolujem poľské výťahy. Je to moja robota a ja nedokážem nevyužiť takúto príležitosť. Profesionálna deformácia…

   Miškóciho počínanie by nebolo také čudné, keby si na kontrolu výťahu neobliekol sako a viazanku. Ale, to bol jeho problém. Vystúpil som na recepcii a nechal Miškóciho  napospas poľskej výťahovej technike.

   – Zdá sa, že podcenili mazanie, – povedal údržbár, študujúc štítok s výrobnými údajmi. – Ešte sa vyveziem hore a pôjdem spať.

   Pri pulte stál akýsi človek, ktorý sa nápadne podobal na Jula. Nezvyčajné bolo, že mal oblečený nový biely sveter z angorskej vlny, a vlasy natreté akousi brilantínou.

   – Čau, – štuchol som do neho lakťom. – Čo tu strašíš?

   – Došli mi cigarety, – vykoktal po hodnej chvíli Julo a jeho tvár očervenela.

   – Netáraj, – povedal som otvorene. – Dnes ráno si na trhu kupoval dva kartóny!

   – Poď nabok! – zasyčal Julo a stiahol ma za veľký kvetináč, v ktorom stála umelá palma.

   Na recepciu práve vošla nerozlučná dvojica. Bezpečnostný technik Kimlička a podnikový právnik Kurinský. Obaja už mali pod čapicou a náhlili sa k recepčnému.

   – Ktorý debil obsadil výťah?! – ozval sa zo  schodov ženský hlas, nepochybne patriaci Kmoštincovej.

   Kimlička s Kurinským znervózneli a skúšali sa skryť za našu palmu. Tá však bola už obsadená a tak sa museli uchýliť na WC.

   Kmoštincová, Drozdová a skladníčka Jarka, dorazili na recepciu, akoby sa chystali na poľovnícky ples. Cez plecia mali prehodené vydarené imitácie kuny, hranostaja, nutrie, a iných vzácnych hlodavcov. Nebolo pochýb, že to všetko sa im podarilo kúpiť na poľskom trhu.

   – Tri bilety na Red Sonja, – počuli sme objednávku, ktorú svojim neznesiteľným hlasom, vyslovila Kmoštincová.

   – Vedel som to, – zasyčal Julo. – Tá baba je symbol pokryteckého malomeštiactva!

   Vo chvíli, keď ženy prevzali lístky na striptíz, dorazil na recepciu výťah z nešťastným Miškócim. Dalo by sa povedať, že padol ženám  rovno do náručia.

   – Miškóci! – zvrieskla Kmoštincová, len čo ho zbadala.

   Zúfalý údržbár vbehol späť do kabínky, a začal v panike stláčať gombíky výťahu. Kmoštincová s Drozdovou sa však nechceli svojej obete vzdať, a zúrivo lomcovali dverami. Nakoniec sa im podarilo dosiahnuť to, že výťah s  Miškócim sa zasekol medzi druhým a tretím poschodím.

   – Pomóc! – kričal údržbár. – Zachráňte ma! Mám klaustrofóbiu!

   Miškóciho zúfalý krik zobudil celý hotel. Z dámskeho WC sa odrazu vyrútil elektrikár Tomčík a jeho partia.

   – Úchyláci! – zvrieskla Jarka, ktorá sa práve chystala na toalete skontrolovať svoju vizáž.

 Na scéne sa objavili aj Kimlička s Kurinským, a tak nebolo dôvodu, aby  sme my, s Julom, zostávali v anonymite.

   – Pekne! – pohoršovala sa Kmoštincová. – Vedela som, že vás tu  nájdem! Darmo je, všetci chlapi sú rovnakí!

   – A čo ty, Malvínka?! – pokúsil sa zaútočiť Tomčík. – Čo také ťa lákalo do baru?

   – No dovoľ! – zastala sa kolegyne Drozdová. – U žien je to iné. My sme boli zvedavé na vás, nie na nejaký striptíz. Chceli sme vedieť, ako sa zachováte.

   – Tak, teraz už konečne vieš, že všetci chlapi sú rovnakí. A aby sme ťa nesklamali, ideme do baru! – zakončil Tomčík, za čo sme mu boli všetci nesmierne vďační.

   – Ste odporní, – povedala štítivo Kmoštincová. – Jediný muž, ktorý za niečo stojí, je inžinier Ježko!

   Kmoštincovú zrejme osvietila prozreteľnosť, lebo práve v tom okamihu, vychádzal Ježko z baru. Známy decenťák, vzorný pracovník a komunista, o ktorom sa vedelo, že tajne chodí do kostola.

   – Pán inžinier… – hlesla Kmoštincová, a jej posledné ilúzie o mužskom pokolení, sa definitívne rozplynuli.

   – Dobrý večer, – pozdravil nás Ježko, a upravil si pod krkom motýľa. – Idete do baru?

Svorne sme prikývli.

   – Nočný program sa práve skončil. Ale môžem vás uistiť, že to za veľa nestálo…

   – A čo manželka? – pípla Kmoštincová.

   – Nevydržala to a išla si ľahnúť. V tom bare je strašná zima. Snáď preto sa tá striptérka tak ponáhľala. Dobrú noc! – povedal Ježko a na prvý raz sa mu podarilo privolať výťah so zaseknutým Miškócim.

   Noc stratila svoje čaro a všetci sa odobrali spať. Víťazom zájazdu sa stal inžinier Ježko, ktorý v našich očiach poriadne stúpol. V očiach žien pre zmenu klesol. Na druhý deň, cestou do Varšavy, sme sa snažili z neho vymámiť nejaké podrobnosti. Ježko však zaryto mlčal. A my ostatní, sme si museli, na svoj prvý striptíz, počkať ešte dva roky.

 

Rasťo Piško, marec 1988       (s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky  o cestovaní, viac nájdete TU)

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on reddit
Share on tumblr
Share on google
Share on email

Podobné články

Varšava I. – Fénix z popola

Varšava je snáď jediné mesto na svete, kde sa vás domáci nepýtajú automaticky, či sa vám tam páči. Im samým sa totiž mesto, tak ako

Varšava II.

Dnes mesto na obidvoch brehoch rieky Visly obýva priamo 1 680 000 a v širšom okolí až 2 270 000 obyvateľov. Aj preto je Varšava