Vychutnávame si farby, tvary a vône tunajšej flóry. Práve priestor medzi kameňmi, pôda a dažďová voda, ktorá sa v puklinách drží, umožňuje rásť pozoruhodne rozmanitému spektru rastlín. Aj také je Írsko.
S Magdou sme sa stretli pred niekoľkými rokmi v poľskej Jelešni. Odvtedy sme zostali v kontakte, no medzi tým sa presťahovala. Po príchode k ním domov ma prekvapil ich zvyk, že sa Íri vôbec neprezúvajú, ani doma, ani v školách. Topánky si večer odložia pod stôl a ráno ich opäť obujú.
Ako hosťa ma pozvali aj do pubu, chutilo mi ich tmavé pivo Guinness, ktoré je povestné kvalitou po celom svete. Všimol som si, že puby slúžia aj ako reštaurácie. Najčastejšie v nich robia obrovské steaky. Do chrumkava upečené mäso servírujú na tanier tak, že prílohu skoro ani nevidieť. Podávajú aj chutné zeleninové polievky, no len do piatej hodiny poobede. Potom v nich hrá tradičná írska hudba. Hudobný sprievod predstavujú typické írske hudobné nástroje – husle, píšťala, harmonika a gitara. Tancujú sa aj známe írske tance. Hlavný tanečník ukazuje nasledujúce kroky a variácie. Zatancovať si teda môžu aj nováčikovia, ktorí daný tanec vôbec nepoznajú.
Magda ma zobrala na výlet autom, lebo autobus do Národného parku Burren nechodí. Vezieme sa pekne udržiavanými, hoci úzkymi vidieckymi cestičkami akoby v tuneli vytvorenom z ťahavých popínavých rastlín. Po ceste na írskom vidieku nevidno žiadneho bicyklistu, cesty sú úzke a kľukaté, pre tento šport životu nebezpečné. Vychádza to z írskej histórie, na ostrove bolo nedostatok úrodnej pôdy, zostalo málo miesta na cesty. V národnom parku je problém odparkovať auto, parkoviská sú tu malé. Naspäť sa musíme vrátiť tou istou cestou, no otočiť sa na tak malom mieste je nemožné. Posunuli sme sa o hodný kúsok ďalej, kde bolo viacej miesta. Boireann je galské meno, znamená „skalnatá zem“. Táto oblasť sa zdvíha z ostro rezaného morského brehu cez lúky do kopcov so stupňovitými úbočiami. Svetlo šedý vápenec na nich zdanlivo nepokrýva žiadna vegetácia. Na prvý pohľad vyzerá Burren ako suchá, nehostinná krajina bez života. Akonáhle sa však dostaneme priamo do jeho srdca, uvedomím si koľko života a zaujímavostí sa na tomto mieste nachádza.
Dobytok majú pekne vypasený. Tráva rastúca v trsoch v zemi len na niekoľkých metrov štvorcových medzi vápencovými kameňmi je veľmi výživná.
Vo vnútrozemí sa už žiadne ľudské sídla nenachádzajú, hlavne kvôli nedostatku vody – smädný kras sťahuje vodu do podzemia. Našli sa však dôkazy o prosperujúcej populácii z minulých čias. V Burrene sú stovky zaujímavých miest, množstvo posvätných studní, portálové megalitické hrobky, keltské kruhové hradiská, opevnené veže, zvyšky kostolov a rôzne ďalšie ruiny. Trávnaté brehy rieky Caher zdobia kvetiny najrozmanitejších farieb. Prechádzame sa v tejto botanickej nádhere a vychutnávame si farby, tvary a vône tunajšej flóry. Tento zdanlivý suchý a pustý terén, sa dokáže poriadne oživiť. Práve priestor medzi kameňmi, pôda a dažďová voda, ktorá sa v puklinách drží, umožňuje rásť pozoruhodnému rozmanitému spektru rastlín. Vápencové trhliny sú chránené pred slaným vetrom, zavlažované častými dažďami a otepľované Golfským prúdom, ktorý prúdi priamo okola pobrežia Clare a slnečným svetlom, ktoré sa od svetlého vápenca odráža. Rastliny, ktoré by sa normálne neobjavili pospolu na rovnakom kontinente, nie to ešte na rovnakom úbočí kopca, našli tu ideálne podmienky.
Text a foto: Medard Slavík
