Tento príbeh začal už v roku 1995, keď som sa v rumunskom Ilieni zúčastnil konferencie mladých autorov strednej a východnej Európy. Po skončení som cestoval sám vlakom do Budapešti. Do kupé ešte v Rumunsku pristúpila staršia pani s vnúčikom. Dali sme sa do debaty a vysvitlo, že pani Alice Botai je Maďarka, ale pôsobí na univerzite v kanadskom Toronte, kde je profesorkou angličtiny. Vysvitlo, že napriek emigrácii má pozoruhodné literárne kontakty až po nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Imre Kertésza. Medziiným sa mi posťažovala, že za celý pobyt v Rumunsku nezohnala vychýrené rumunské červené víno Mulfatlar, ktoré chcela podarovať príbuzným v Budapešti. Práve takú fľašu som dostal na rozlúčku od organizátorov konferencie. Tak som ju vytiahol z kufra a milej pani podaroval. Taký ten dobrý skutok, za ktorý nič nečakáte. Rozlúčili sme sa s ňou aj s jej vnúčikom v Budapešti a ja som na celú príhodu zabudol. Ale pani Botai nie.
Na Vianoce som dostal pohľadnicu z Toronta s obvyklým prianím šťastných sviatkov a veselého Silvestra. Adresu pani Botai našla kdesi na internete. To boli ešte časy, keď tento vynález už fungoval a ešte nezlikvidoval staré dobré zvyky s posielaním vianočných a novoročných pohľadníc. Odvtedy sme nadviazali príležitostnú a hlavne sviatočnú korešpondenciu. V roku 2004 som viedol trojčlennú delegáciu Slovenského PEN Centra práve do Toronta, tak sme sa s pani Botai stretli.
V roku 2010 som bol pozvaný na veľkú literárnu udalosť „Kanada – Európska únia“ opäť v Toronte. To som pani Botai zastihol už v špeciálnom Domove seniorov, kde mala vlastný bytík a primeranú opateru. Pozoruhodné na tom bolo, že tento noblesný Domov dôchodcov patril talianskej komunite. Vraj sa tam cítila lepšie, ako medzi večne súperiacimi maďarskými krajanmi. Stále bola pri silách a na stretnutí sme s úsmevom zaspomínali na naše prvé stretnutie.
Verím na anjelov. Takých tých ľudských, ktorí sa zjavia nečakane, aby pomohli, keď treba a opäť zmiznú z našich životov. Verím, že pani Alice bola jedným z takýchto anjelov. Vedci z našich končín sveta majú jeden vážny handicap – správnu angličtinu vyžadovanú v odborných článkoch. Klasickým problémom je, že my sme zvyknutí na dlhé, komplikované vety. To angličtina neznáša. Tiež máme voľný slovosled, angličtina naopak. A tak sa neraz stáva, že sebelepší odborný článok zahraničná redakcia odmietne pre „nedostatočnú“ angličtinu. Medzičasom sa z toho stal už aj biznis, lebo niektoré redakcie zvyknú článok odmietnuť podmienečne. K odmietnutiu totiž pridajú kontakt na agentúru, ktorej jazyková revízia zaručí, že článok prijmú na milosť. To niečo stojí a našim vedcom práve to „niečo“ chýba. Rovnako to bolo s našim finančne podvyživeným laboratóriom. Záchranu z tejto jazykovej dilemy som našiel u mojich dobrých amerických známych, ktorých som si získal počas mojich štyroch spisovateľských pobytov v Spojených štátoch. Lenže tých som mohol oslovovať len doslova po odstavcoch. Jednak preto, že odborný text sa rediguje nepochybne ťažšie, najmä ak neovládali špecifické odborné výrazy. A v neposlednom rade aj pre ich vlastné zaneprázdnenie. Oslovil som tak povedzme desiatich, šesť pomohlo, ale nešlo ich oslovovať pričasto a my sme publikovali naozaj často. Tak nakoniec najobetavejšiu a vždy pohotovú pomoc som nachádzal u pani Botai. To preto, že bola na dôchodku a mala čas, aj ochotu.
A potom prišla veľká skúška jej dobrej vôle – monografia, ktorou sme s kolegom Karolom Mičietom kompletne zmapovali takmer štvrťstoročie našej práce na originálnom a celkom novom teste životného prostredia. Ten tak zaujal vedeckú komunitu vo svete, že sme dostali ponuku od prestížneho newyorského vedeckého vydavateľstva Nova Science Publishers na vydanie monografie. A tá nemohla byť v „pinguin English“, teda vo verzii angličtiny, ktorá by nedosahovala úroveň takého prestížneho vydania. Nedalo sa inak, oslovil som pani Alice o pomoc. Pridali sa aj profesor Robert Murray Davis z Oklahomskej univerzity a môj priateľ spisovateľ Leslie Horwitz z New Yorku. Ale podstatnú časť viac ako dvestostranového rukopisu zrevidovala pani Alice Botai. Dojemné bolo, že ku koncu tejto namáhavej mnohomesačnej spoločnej korešpondencie, už sme pokračovali len po odstavcoch písaných veľkými písmenami, protože ju opúšťal zrak. Naša monografia, akýsi pomník dlhoročnej vedeckej práce na originálnej metóde, vyšla tak vďaka nej v skvelej angličtine v roku 2018 s primeraným ohlasom vo svete.
Táto štvrťstoročie trvajúca spriaznenosť duší skončila tak, ako je v týchto časoch pomaly zvykom. Jej e-mailová adresa už neodpovedá. Zbohom, pani Alice, s vďakou spomínam a upomínam každého, kto bude čítať tieto riadky, na staré slovenské príslovie – Kto včas dáva, dva krát dáva. Buďte štedrí a nič za to nečakajte. A odmeny za spontánnu štedrosť sa môžete dočkať mnohonásobne aj po desiatkach rokov…
