O tomto populárnom českom hercovi ženy na internete píšu: „Je to pán Božský“ (Jana), „Je tak sexi“ (Hana), alebo len púhy vzdych „Úúúúúžas“ (Eliss). Ale len pre nás teraz prezradí, čo je za tým.
Marek Vašut vyštudoval pražskú DAMU, pôsobil v Státním divadle v Brne a pražskom Národním divadle. Absolvoval ako štipendista Lee Strasberg Theatre Institute v New Yorku, navštevoval aj University of California v Davise. Na filmovom plátne sa objavoval už od detstva, prelomom jeho kariéry sa stala hlavná postava boxera vo filme „Pěsti ve tmě“. Patril k vyhľadávaným predstaviteľom špecializovaných rolí zahraničných produkcií (všetky veľké európske kinematografie + americká, austrálska, ale aj dánska a švajčiarska). Zahral si tak po boku Anthonyho Hopkinsa, Seana Conneryho, či Toma Cruisa. Z viacerých televíznych úloh vynikla titulná rola v divácky úspešnom seriáli „Detektiv Martin Tomsa“ (1994-1997). Za titulnú rolu v televíznej dráme „Milenec lady Chatterleyové“ (1998) získal výročnú cenu FITES. Populárna bola aj jeho postava vo filme „Román pre ženy“ (2005).
Pán Vašut, Vy ste nielen herec, ale tiež fotografujete, máte výstavy digitálnych obrazov a vydal ste aj pozoruhodnú zbierku básní s názvom „Humanet“. Ako však ide dokopy básnická zbierka a televízna relácia „Nákupná horúčka?“. Prečo robíte práve takú reláciu, musíte?
Samozrejme, že nemusím. Navyše ja nemám rodinu. Naopak, poznám dosť hercov, ktorým sa zdvíha žalúdok z toho „umenia“, čo robia, ale oni to musia robiť práve kvôli rodine, hypotékam a podobne.
Tak prečo radšej nepíšete básne, než by ste mali spolu s Norou Mojsejovou „urážať ženy“, ako ohlasuje istý bulvár?
Medzi básňami a televíznym programom tohto typu je rozdiel v tom, že básne sú aj formou psychoterapie. Ale ja nepohŕdam ani tým druhým. Neuznávam tú hypokraciu, kedy sa čosi považuje z hľadiska umenia za intelektuálnu Mariánsku priekopu v Pacifiku a pri tom je to duševná mláka. Neverím, že to, čo je nezrozumiteľné väčšine, má väčšiu váhu, než takýto televízny program, ktorý nič nepredstiera. A za schengenské hranice intelektu to dostáva až ten bulvár, ktorý to nakopne až do výšin nevkusu.
A nebolo by práve lepšie nedávať šancu bulváru a veľkoryso sa vzdať účinkovania v takýchto programoch?
Iste, že by som to mohol urobiť, ale pre mňa je aj Nora Mojsejová prijateľnejší partner, než niektorí moji vážení hereckí kolegovia, ktorí za socializmu slúžili ochotne strane a správali sa ako svine. Čím irituje pani Mojsejová? Že je arogantná zbohatlíčka? Ale ja poznám hneď niekoľko ľudí, ktorí udávali svojich blízkych na ŠtB a pritom sú to na pohľad veľmi milí ľudia.
Existuje ale asi predstava, že charakterový herec by si mal držať svoju úroveň?
Poznám samozrejme aj tých, čo robia takzvané alternatívne umenie, ale práve tí najväčší z nich sú naopak pozoruhodne tolerantní. A nemajú najmenšiu potrebu sa proti tomuto komerčnému typu zábavy nejako vymedzovať. Preto s tým ja nemám problém ako tí intelektuáli, ktorí by sa k takémuto niečomu takzvane „neprepožičali“, ale ochotne sa prepožičali k tomu, aby slúžili totalitnému režimu. Pre mňa je tamto ďaleko horšie, hoci oni vo svojej samo-spravodlivosti pociťujú morálne právo odsudzovať televízny program, ktorý nikomu neubližuje a má za úlohu len pobaviť.
V očiach mnohých žien ste stelesnením mužnosti. Chcú Vás vidieť v úlohách nežných surovcov, ktorým by sa rady aspoň v duchu oddali. Je to naozaj rola, ktorá aj Vám osobne najviac sedí?
I v civile som rovnaký – rýchlym životom prevalcovaný, ležérne oblečený stepný vlk v stále rovnakom, zľahka obnosenom obleku, outsider voľbou, ktorí fajčí, vychutnáva si drinky a veľa toho nenahovorí… len tak vyžaruje charizmu a ženy sa na neho lepia ako na mucholapku…
Ako sa predstaviteľ mužných typov začal prebúdzať v muža?
Už za boľševika som sa mal možnosť vzdelať aspoň teoreticky. V roku 1969 ma zobrala mama na dva mesiace do Rakúska, kde vystupovala ako členka baletu Národného divadla. Tam som ako deväťročný objavil na poličke pod televízorom u pána domáceho, kde sme bývali, nejeden pánsky časopis. Bol to zážitok, vďaka ktorému som sa konečne začal cítiť dospelo a sebavedomo. Takže keď som mal pätnásť a na mojich spolužiakov prišla puberta, mohol som im pokojne dávať lekcie z toho, čo ich ešte len čaká.
Aký bol prechod od teórie k praxi?
Môj vstup do tejto životnej disciplíny prišiel relatívne neskoro, ale zato veľmi premyslene a spektakulárne. Na jednej z ponižujúcich akcií minulého režimu, 7. novembra 1977, pri oslave VOSR, bola nariadená veľká manifestácia na znak oddanosti jedinej správnej strane. Nás tam nahnali ako študentov gymnázia. Ale ja som si povedal, že tento potupný rituál je nutné vyvážiť niečím zmysluplnejším. Tak som si požičal od jednej kamarátky byt, zavolal istej vysokoškoláčke, o ktorej som vedel, že je povoľnejšia než iné, pozval ju na večeru a odtiaľ sme už plynulo prešli k praktickej manifestácii lásky.
Namiesto lásky k rodnej strane, táto láska musela potešiť, alebo nie?
Iste, ale hoci som k tomu pristupoval bez predsudkov, predsa len som pocítil určité sklamanie. Lebo, priznajme si to, že reči okolo toho a hlavne medializácia zameraná na ideálne zážitky, nás vedú k omylu, že sa automaticky ocitneme v Nirváne. Ale po tomto technologickom štarte už to bolo len lepšie a lepšie…
Dnes ste vo veku, ktorý Miloš Kopecký označoval pre muža za optimálny. Už teda viete ako na to?
To je zložitejšie. Dnes asi skôr ľahšie rozpoznám, kedy nie je šanca na šťastné finále. Lebo jediné, čo som prevzal zo skúseností v repertoárovom divadle je vyvážená dramaturgia – sem-tam nejaká premiéra, občas derniéra a len, preboha, nehrať v nekonečnom muzikáli. A tak aj v živote hľadám stále nové tituly, ale mám aj klasický, takmer nemenný repertoár. Niekedy to však dôjde len do štádia generálok. Takže v tomto veku som sa dopracoval ku schopnosti odhadnúť už v štádiu skúšok, že práve táto hra premiéru mať nebude.
Veda však stále tápe v tom tajomnom porozumení medzi určitou ženou a určitým mužom, hoci sa na prvý pohľad k sebe ani nehodia. Sám Darwin sa najviac natrápil práve pri teórii pohlavného výberu…
Veda ale tiež stále napreduje. Len pred dvoma rokmi sa zistilo, že hoci nemáme Jakobsonov orgán reagujúci na feromóny, predsa v koreni nosu identifikovali bunky, ktoré dokážu zachytiť signály neodolateľného vábenia. Nedokážeme ich však analyzovať neokortexom, pretože tie káble vedú priamo do hypotalamu a amygdaly. A my si myslíme, že tá konkrétna žena je nám sympatická, pretože je milá, vzdelaná a samostatná. V skutočnosti náš biologický počítač zachytil jej skryté biologické signály a ak má ona náhodou aj najplodnejšie dni, tak vpred – kombinovať gény! Mimochodom, v mojej básnickej zbierke „Humanet“ sa snažím vyrovnať práve s tým prečo vlastnou vôľou neovládame ani len 20% našich životných funkcií a z toho plynúce konanie.
Ale skúsenosť hovorí, že lovcami sú v skutočnosti ženy…
Na tieto veci treba vždy dvoch. A muž má slobodnú voľbu, či do toho pôjde alebo nie. Ale to ja neriešim. Ak ma osloví atraktívna žena, nepátram po jej pohnútkach. Áno, občas sa niekto opýta – a nie je ponižujúce, že ťa ženy chcú hlavne preto, že si ten televízny ksicht? Odpoveď na túto nepatričnú otázku je tiež nepatričná – samozrejme, že nie – veď kvôli čomu inému by ma mali chcieť?! Ale to hovorí aj Jan Saudek – mediálne neznámy muž bude vždy znevýhodnený oproti mediálne známej tvári. Ja si to uvedomujem a preto tiež svoje úspechy nijako nepreceňujem.
Moc, vrátane mediálnej známosti, je vraj najväčšie afrodiziakum…
Ale to všetko je o evolúcii nášho druhu. Veď aj mňa v mladosti urážalo ako sa moje rovesníčky išli zblázniť do chlapíkov v dnešnom mojom veku. A len preto, že mali auto, peniaze alebo boli nejako známi. Z evolučnej psychológie ale vieme, že žena podvedome hľadá vždy otca svojich detí. A tí romantickí chlapci, ktorí sú schopní písať verše, žijú kdesi v podkroví a sú pripravení zahrnúť ju láskou, nutne prehrávajú v tomto súboji poreprodukčnej perspektívy. Preto sú aj pre veľmi mladé ženy atraktívni starší muži. Ony majú po prababičkách vo svojom bio-počítači zabudovaný rešpekt k tomu, že sa tí chlapi vôbec dožili takého veku, čo je znamením zdravých génov, dobrej imunity a navyše peňazí a postavenia, ktorými môže zabezpečiť rodinu. A jej reprodukčná intuícia hovorí – s ním moje dieťa nezomrie v prvom roku života od hladu a nezabijú ho barbari. A na to ten rovesník vo vyťahanom svetri s horúcim srdcom proste nemá.
Takže v tejto súťaži ja ako známy muž mám u žien samozrejme väčší úspech aj keď tušia, že ja tým otcom nebudem. Ale Príroda ich aj tak núti, aby to aspoň skúsili.
Vďaka dôvernej debate s hercom Jiřím Bartoškom viem, že mediálne známi muži môžu mať aj nevýhodu pri zoznamovaní sa so ženami…
Ale iste, pre mnohé dámy nie je trofejou to, že ráno prídu do práce a pochvália sa s kým slávnym sa vyspali. Naopak, väčšou satisfakciou býva, ak môžu povedať: „Dámy, hádajte komu som včera nedala. A veľmi chcel.“ Takže aj ja mám tú skúsenosť a nijako sa tým netrápim. Naopak, ešte som im pripravený to anti-víťazstvo pochváliť a dokonca aj podpísať, aby si to mohli v kancelárii vyvesiť na stenu.
Vďaka častému cestovaniu máte možnosť porovnávať aj ženy rôznych krajín. Boli ste v Spojených štátoch, kde sa vraj cudzincom u domácich slečien a žien veľmi nedarí. Dávajú si totiž pozor, aby si nezadali s bezperspektívnym prišelcom…
To môžem podpísať. Najďalej som sa dostal k dcére milionára s luxusným sídlom postaveným na pylónoch v San Franciscom zálive. Bol som jej spolužiak a potom, čo som sa previezol s jej oteckom na luxusnej jachte, získal som ešte zopár priateľských bozkov. A hoci som sa veľmi snažil, tým to aj skončilo.
Možno, keby ste ako spolužiaci spolu točili nejaký film s milostnými scénami… Pri takej príležitosti sa aj veľa slávnych hereckých párov dá dokopy, alebo nie?
To prostredie a spoločná práca tomu môžu napomôcť aj preto, že tí dvaja majú spolu vypäté emocionálne scény a večer kopu času, ktorý môžu tráviť spoločne. Veď v akom inom povolaní sa môžeme správať spôsobom odporujúcim spoločenským konvenciám a ešte za to byť platení a chválení? Pri tom všetkom ale nemôžeme zabúdať, že väčšina z toho, čo sa píše o filmoch a ich predstaviteľoch prechádza reklamnými a propagačnými agentúrami. A domnelá láska filmových protagonistov patrí k obľúbeným lákadlám filmových divákov.
S istotou môžeme povedať, že nasledujúcu otázku sme nekonzultovali so žiadnou propagačnou agentúrou. Naopak, ide o dôverná svedectvá nemenovaných dám, podľa ktorých ste vraj veľmi úspešný experimentátor v erotických pokusoch blízkych tantrickému sexu…
Ak mám o tomto hovoriť, tak musím povedať, že moje objavovanie tejto roviny ľudskej erotiky išlo v poradí – najskôr osobná skúsenosť a až potom potvrdenie z príslušnej literatúry. Pretože, keď čítame najskôr tú literatúru, tak tomu jednak nerozumieme a nutne nás tiež pokúša myšlienka, že je to všetko hlúposť.
Priznám sa, že v časoch našej mladosti kniha staroindickej erotiky „Kámasútra“ mne, ani mojim rovesníkom takmer nič nedala. A tak metóda „hop na kozu“ je dodnes asi ďaleko úspešnejšia, než napríklad „štiepanie bambusu“…
To je tým, že v európskej technokratickej interpretácii sa „Kámasútra“ scvrkla na číry formalizmus a telocvičnú spartakiádu. To nás tak zamestná, že už neostáva priestor na prežívanie samotného erotického zážitku. Najmä, ak máme pri tom jednu nohu za uchom a ledva chytáme dych. Mimochodom, kľúčom k môjmu objavovaniu týchto neznámych zákutí ľudskej sexuality bol práve hlboký jóginský dych…
Je jasné, že ste to objavovali vo dvojici. Vy ste boli tým iniciátorom?
Vôbec nie, naopak. Ja som bol ten skeptik, čo to nebral vážne. Ale v pravej chvíli som stretol partnerku, ktorá mala mimochodom čiastočne aj slovenské gény, a bola tak vytrvalá vo svojich výzvach k cieleným pokusom, že sme to nakoniec naozaj skúsili. Nebolo to podľa nejakého návodu, len sme počúvali hlas našich tiel a nečakane pozitívny výsledok sa dostavil toľkokrát, že to nemohla byť náhoda. Naše telá si začali rozumieť.
Z pamätí herečky Adiny Mandlovej vyplýva, že s jediným mužom vo svojom bohatom živote došla tak ďaleko, že sa stala takmer závislá na sexe s ním. Vy ste museli byť rovnako blízko.
Toto som sa snažil mať vždy pod kontrolou. A len čo sa to blížilo k nejakej možnosti návyku, včas som ubral z experimentátorského nadšenia. Zašli sme teda dosť ďaleko, ale nie priďaleko. A hovorím o tom v minulom čase, lebo to všetko chce aj veľkú zásobu času. Ak nemusíte ráno vstávať do práce, tak aj tú noc môžete prežiť intenzívnejšie. Ale dnes už na to čas nemám.
Po toľkých skúsenostiach však iste máte recept na optimálny vzťah medzi mužom a ženou…
Ten recept sa podobá tomu ako logický pozitivizmus rieši problém jazyka. Neexistuje totiž dôkaz, že Boh existuje, ale ani taký, že neexistuje. Takže, ak nemôžeme dospieť otázkou k rozumnej odpovedi, jediným riešením je – nepýtať sa. Ja som sa žien nikdy nepýtal. Pretože čokoľvek odpovedajú, nikdy si nemôžeme byť na sto percent istí pravdivosťou. Rovnaké je to so žiarlivosťou. Moja zásada, po dramatickej skúsenosti vlastnej žiarlivosti v 23 rokoch je – dôveruj a nikdy nepreveruj. Pretože láska, tá skutočná a transcendentná je v zásade všetko dať a nič nežiadať.
Na tému viac v e-knihe: https://www.martinus.sk/758249-prirucka-do-postele/e-kniha
