Maršál Andrej Hadik (16. októbra 1710, Dunajský Klátov – 12. marca 1790, Viedeň, Rakúsko) bol uhorský gróf a rakúsky poľný maršal slovenského pôvodu.
Pochádzal z turčianskeho slovenského zemanského rodu. Pochádzal zo šľachtického rodu Hadikov, narodil sa ako syn kapitána Michala Hadika a Františky Hardyovej. Rodičia ho dali študovať do jezuitského lýcea, pretože z neho chceli mať jezuitského kazateľa. Síce navštevoval jezuitské gymnázium v Kőszegu, jezuitský seminár v Košiciach a dokonca nakrátko aj právo, nakoniec však skončil v armáde.
Táto dráha ho však nenadchla, a tak roku 1730 štúdia zanechal a vydal sa po stopách svojho otca. Stal sa husárom Gilániho pluku. Vojenskú kariéru začal ako 22-ročný zástavník v Dežöfiho (neskôr 3.) husárskom pluku. Veľmi rýchlo postupoval na rebríčku vojenských hodností. V siedmej protitureckej vojne bol už roku 1738 menovaný kapitánom. Svojou odvahou natoľko vzbudzoval pozornosť veliteľských kruhov, že povýšenie išlo pomerne rýchlo za sebou. Prejavil sa ako vynikajúci taktik, preto bol v roku 1744 vo veku 33 rokov povýšený ako najmladší na plukovníka a už o tri roky neskôr sa stal generálom. Rok 1756 mu priniesol hodnosť podmaršálka.
Preslávil sa v sedemročnej vojne (1756–63), v roku 1758 bol vyznamenaný rádom veľkokríža Márie Terézie a povýšený na generála kavalérie. V rôznych veliteľských funkciách preukázal nielen osobnú odvahu a chrabrosť, ale aj mimoriadne operačné a taktické schopnosti, vyznačujúce sa netradičnými a novátorskými riešeniami. Hadikova tvorivo-kombinačná veliteľská činnosť prispela k tomu, že husárske vojsko sa ocitlo na zenite súvekého vojenstva. V čase, keď sa na bojiskách uplatňovalo strnulé manévrovanie a dominovala lineárna taktika, husári sa stali najdynamickejším druhom vojska. Popri tradičných úlohách husárov, akými boli predovšetkým prieskum, záškodníctvo a prenasledovanie nepriateľa, nebývalo vzrástol aj ich podiel na priamej útočnej bojovej činnosti.
Do dejín sa zapísal prepadnutím a obsadením Berlína (16. októbra 1757) na čele asi 3 500 husárov a pešiakov, pričom jeho jednotka pri tejto nebezpečnej akcii stratila iba 10 mužov. Berlín sa vtedy vykúpil za 300 000 toliarov, z ktorých 25 000 dal Hadik svojim vojakom. Zvyšok poslal panovníčke Márii Terézii, ktorá mu na znak vďaky darovala 3 000 dukátov. Tento čin obohatil vojenský slovník o výraz „husársky kúsok“.
Ku sklonku vojny, roku 1762, sa stal hlavným veliteľom cisárskych armád bojujúcich v Sliezsku. Nasledujúceho roku bol menovaný poľným maršalom a zároveň aj povýšený do grófskeho stavu. V rokoch 1764-68 plnil povinnosti ako civilno-vojenský miestodržiteľ Sedmohradska. Neskôr bol medzi rokmi 1772 až 1774 menovaný vojenským miestodržiteľom Haličsko-Vladimírska. Potom až do roku 1790 vykonával funkciu prezidenta Dvorskej vojnovej rady (čiže ministra vojny) vo Viedni. Tam tiež roku 1790 zomrel a bol pochovaný na svojom panstve vo Futogu (dnes vo Vojvodine, Srbsko).
Za manželku mal grófku Františku Lichnowskú, mali spolu troch synov a dcéru. Dvaja jeho synovia sa vydali na vojenskú dráhu. Syn Karol Jozef (1756–1800) sa roku 1796 stal poľným podmaršálkom a vyznamenal sa v boji proti Francúzom, aj Napoleonovi. Najmladší Andrej (1764–1840) dosiahol hodnosť husárskeho generála.
Zdroje:
https://cs.wikipedia.org/wiki/Andrej_Hadik
https://www.vhu.sk/marsal-andrej-hadik/
https://matica.sk/marsal-andrej-hadik/
Spracoval: Gustáv Murín
