Martin Beck (31. júl 1868, Liptovský Mikuláš – 16. november 1940, Manhattane, NYC ) bol majiteľ a manažér estrádneho divadla a agent divadelných rezervácií, ktorý založil Orpheum Circuit a postavil divadlá Palace a Martin Beck Theatres v newyorskej Broadway Theatre District.
Bol rezervačným agentom a stal sa blízkym osobným priateľom prominentného kúzelníka Harryho Houdiniho.
V máji 1884 odišiel so skupinou hercov po SS Labe z nemeckých Brém do Spojených štátov amerických, kde pracoval ako čašník v pivnej záhrade v Chicagu. Odišiel do San Francisca so spoločnosťou Schiller Vaudeville Company, potom v októbri 1889 získal občianstvo v Spojených štátoch.
Keď v roku 1899 kúpil divadlo Orpheum v San Franciscu Morris Meyerfeld Jr., spolupracoval s Morrisom na získaní ďalších divadiel.
V roku 1905 organizáciu viedol Beck.
Na jar roku 1899 sa Beck stretol s Harrym Houdinim, ktorý vtedy vystupoval v pivnici v St. Paul v Minnesote. Beck videl Houdiniho, ako zápasí s mágiou, a tak urobil ponuku, Beck telegrafoval Houdinimu, keď sa dostal na ďalšiu zastávku v Chicagu: „Môžete si začať v Omahe, 26. marca, šesťdesiat dolárov, uvidíte, že vám pravdepodobne urobí ponuku pre celú budúcu sezónu...“
Podľa Houdiniho manželky, keď sa o niekoľko rokov neskôr rozprávala so životopiscom, to predstavovalo Houdiniho veľký zlom v jeho profesionálnej kariére výkonného kúzelníka. Ako napísala Houdini v spodnej časti telegramu, ktorý si starostlivo uschovala, pripísal poznámku: „Táto správa zmenila celú moju životnú cestu.“Houdini sa na radu Becka stal svetoznámym svojimi únikmi z rôznych pút a zamrežovaných klietok. Mohol byť spútaný reťazami, vo zvieracej kazajke či zamknutý v kovovej truhlici ponorenej vo vode a zo všetkého sa dokázal vyslobodiť. Ako píšu Hospodárske noviny: „Otázka, ako sa môže spútaný reťazami a okovami dostať za necelú minútu zo zamknutej debny ponorenej do rieky, ako sa dokáže vyslobodiť zo zvieracej kazajky, uniknúť zo zamknutej drevenej truhlice či z väzenskej cely, vŕtala v hlave vari každému. Nepochybne aj divákom, tí však boli jeho krkolomnými a čoraz šialenejšími kúskami nadšení a híkali pri nich od údivu… Veď sa aj nechal titulovať ako Majster únikov. Noviny a magazíny o jeho verejných produkciách, pri ktorých mu neraz išlo aj o život, s obľubou a podrobne informovali a už na začiatku minulého storočia ho označovali za najslávnejšieho mága všetkých čias.“
Do roka od prijatia Houdiniho Beck splnil svoj sľub „dostať vás na vrchol“. Jeho starostlivé riadenie a spoľahlivé rady poskytli Houdinimu množstvo skvelých recenzií a vyvolali po ňom dopyt po celej krajine. Beck poradil Houdinimu, aby sa sústredil na svoje únikové akcie, a objednal ho na okruh Orpheum vaudeville. V priebehu niekoľkých mesiacov Houdini vystupoval v najlepších estrádnych domoch po celých Spojených štátoch a v roku 1900 mu Beck zariadil turné po Európe. Keď sa Houdini v Anglicku presadil, rozhodol sa zostať v Európe namiesto návratu do USA a v roku 1901 kúpil zmluvu od Becka späť. Hoci Beck už neriadil Houdiniho osobne, obaja muži zostali blízkymi priateľmi a obchodnými partnermi a Houdini zostal verný okruhu Keith-Orphuem počas celej svojej kariéry. Houdiniho brat Hardeen povedal: „Hoci veľa ľudí tvrdí, že urobili Houdiniho, všetka česť by mala patriť šikovnému Martinovi Beckovi.“ Viac o Houdinim viď nižšie…
V roku 1913 postavil Beck divadlo Palace v New Yorku.
V roku 1920 sa oženil s estrádnou umelkyňou Louise Heimsovou a ona mu asistovala vo všetkých jeho divadelných snahách.
V roku 1923 bol odvolaný z vedenia Orpheum Circuit podrazom jeho koelgov.
Neskôr v tom istom roku otvoril divadlo Martina Becka v New Yorku, jediné divadlo v New Yorku, na ktoré nebola hypotéka.
Dňa 28. januára 1928 sa Orpheum Circuit zlúčil s divadelným reťazcom, ktorý založili Benjamin Franklin Keith a Edward Franklin Albee II a vytvorili Keith-Albee-Orpheum. O niekoľko mesiacov neskôr Joseph P. Kennedy a David Sarnoff z Radio Corporation of America zlúčili Keith-Albee-Orpheum s Film Booking Office of America a vytvorili filmové štúdio Radio-Keith-Orpheum (RKO). V roku 1932 riadil rezervačné oddelenie v RKO.
V roku 1934 priniesol D’Oyly Carte Opera Company z Londýna do Ameriky.
Beck zomrel v nemocnici Mount Sinai na Manhattane 16. novembra 1940.
Na pohrebe predniesol smútočnú reč Arthur Hopkins; čestnými hosťami paličky boli William A. Brady, John Golden, Sam H. Harris, Lawrence Langner, Guthrie McClintic, Lee Shubert a Herman Shumlin.
Koniec mága únikov:
V roku 1926 začal 52-ročný Houdini pripravovať vrcholné číslo svojej kariéry. Chcel sa opäť dať zaživa pochovať, tentoraz by však bol zatvorený v zamknutej bronzovej schránke, v ktorej by navyše ležal spútaný vo zvieracej kazajke. Chcel dokázať, že aj z tohto zajatia unikne. Vystúpenie plánoval uviesť v nasledujúcom roku. Popri jeho nácviku cestoval po Spojených štátoch a Kanade so svojim starším programom.
Krátko po tom, ako sa 22. októbra 1926 skončilo jeho vystúpenie v montrealskom divadle Princess, navštívili Houdiniho v šatni traja mladí muži, ktorí sa predstavili ako študenti miestnej univerzity… Ťažko povedať či išlo o provokáciu, alebo naozaj iba o zvedavosť spojenú s nedôverou. Povedali, že mu neveria a myslia si, že v rámci svojich vystúpení podvádza. Narážali na číslo, pri ktorom Houdini vyhlasoval, že vydrží akýkoľvek silný úder, ktorý dostane od pása nahor a vyzýval ľudí, aby ho niekto udrel. K tomu aj dochádzalo, ale mladíci boli presvedčení, že iluzionista sa vždy s niekým z publika vopred dohodne, a preto zakaždým úder vydrží. Houdini namietal, že to tak nie je a keď sa o tom chcú presvedčiť, môžu ho vyskúšať. Nebolo mu síce v posledných dňoch práve najlepšie, občas ho bolelo brucho, no hrdosť a najmä jeho reputácia mu nedovolili odmietnuť. Gordon Whitehead teda k nemu pristúpil a z celej sily ho niekoľkokrát udrel do brucha. Houdini „skúšku“ vydržal, mladíci sa mu ospravedlnili, poďakovali a odišli.
V ten večer slávny iluzionista nemohol zaspať. Cítil čoraz silnejšie bolesti brucha, ktoré neustupovali ani ďalšie dni. Napriek tomu absolvoval ďalšie vystúpenia. Posledné bolo 24. októbra 1926 v Detroite a Houdini ho dokončil len s maximálnym sebazaprením. Krátko po ňom odpadol. Odviezli ho do nemocnice, kde lekári zistili, že má silný zápal pobrušnice a prasknuté slepé črevo a okamžite ho operovali. Jeho stav sa napriek tomu zhoršoval a 31. októbra 1926 krátko popoludní 52- ročný Harry Houdini zomrel.
Objavili sa špekulácie, či práve údery, ktoré Houdinimu uštedril v šatni Whitehead, neboli napokon príčinou úmrtia, lekári to však popreli. Iluzionista podľa nich už predtým trpel zápalom pobrušnice a buď o ňom nevedel, alebo bolesti, ktoré určite mal, podceňoval. A práve to bola osudná chyba, ktorej sa dopustil. Zapálené slepé črevo by mu vraj totiž skôr či neskôr tiež prasklo, zhodou okolností sa to však stalo niekoľko hodín po udalosti v šatni. No a keďže nevyhľadal hneď lekársku pomoc, jeho stav sa skomplikoval so smrteľným následkom.
https://en.wikipedia.org/wiki/Martin_Beck_(vaudeville)
https://www.wildabouthoudini.com/p/martin-beck.html
https://www.pbs.org/wgbh/americanexperience/features/houdini-beck/
https://hnonline.sk/history/nove-dejiny/1912420-slavny-iluzionista-houdini-unikol-z-kazdeho-zajatia-jedna-chyba-sa-mu-napokon-stala-osudna
Spracoval: Gustáv Murín
