Podľa celosvetových štatistických údajov, mnohí na otázku, čo by chceli robiť v dôchodku, odpovedia, že cestovať. V Austrálii, Holandsku, Španielsku a v USA je to najmenej polovica opýtaných. Vo Francúzsku by 71 percent respondentov chcelo na dôchodku spoznávať nové miesta. Realizuje to sotva tretina. Zato ich nájdete vo veľkom v turistických rezortoch severnej Afriky, napríklad v Maroku, kde sa vyznačujú výnimočným apetítom. Aj relatívne vysoký počet penzistov v USA, Kanade, vo Veľkej Británii a v Nemecku pravidelne vyráža na cesty. A robia dobre. Cestovanie a spoznávanie iných končín sveta nám uberá roky. Lebo ktosi kedysi povedal, že čas strávený na cestách sa nám do veku nezarátava. Kto cestuje, je mysľou stále mladý!
Ako cestujú iní
Môj dlhoročný známy, americký profesor na dôchodku Robert M. Davis, mi poslal stručný súhrn jeho aktivít v donom roku. Patril k nim aj výlet naprieč Amerikou na sever až po kanadský Quebec a späť. Ako píše, vlastným autom s priateľkou precestovali za 60 dní 10 000 míľ (cca 10 000 kilometrov), 20 štátov a 4 provincie. Veľmi slušný výkon aj pre omnoho mladších, nieto ešte seniorov blížiacich sa veku 80 rokov!
Preto som sa ho opýtal, čím to je, že niečoho takého je schopný americký dôchodca, kým tomu nášmu by už len z pomyslenia na taký „výlet“ mohlo puknúť srdce – obavami (či by to zvládol) i ľútosťou (že na to nemá). Keďže profesor Davis vďaka opakovaným návštevám pozná Slovensko, chápe, že desaťročia komunizmu našim seniorom ubrali chuť na cestovanie. Ale tiež mi pripomenul, že okrem bežných i mimoriadnych ponúk cestovných kancelárií (cestovná kancelária Fischer napríklad organizovala pre nemecké penzistky jesenné kurzy štrikovania a háčkovania spojené s prechádzkami po pláži na Tenerife), je v americkej spoločnosti rozšírená sieť svojpomocných organizácií, v ktorých sa cestovateľsky naladení seniori stretávajú a navzájom povzbudzujú, radia i pomáhajú.
V štúdii, kde na dotazník odpovedalo sto seniorov starších ako 100 rokov, okolo 13 percent z nich vyjadrilo ľútosť nad tým, že viac necestovali. Cestujte, aby ste potom neľutovali!
Sme my domasedi?
Na túto otázku mi odpovedali viaceré čitateľky aj čitatelia. A sú to pozoruhodné postrehy. Čitateľka Táňa si myslí: „Sme domasedi, pretože si naši starčekovia zvážia aj to, či dajú 50 – 60 eur na jednodňový výlet do Viedne, kde by si mohli pozrieť nejaké pamätihodnosti, dať si kávu a bežať domov. Súčasní dôchodcovia radšej vo svojich záhradách dorábajú mrkvu, petržlen, cibuľu, hrach a fazuľu, aby mali pre seba, pre svoje nevďačné deti a úplne ľahostajných vnukov. Cestovanie, okrem dovolenky v Chorvátsku, im pripadá ako čosi na hranici slušnosti. Veď za tie peniaze by si mohli postaviť ešte vyšší plot, kúpiť si ešte väčší a farebne výraznejší vrak v podobe auta (z Nemecka alebo Rakúska), mať ešte výkonnejšie DVD, televízor, alebo na stolík vystaviť ešte väčšiu vázu z brúseného skla.“
Rád by som však pripomenul, že profesor Davis s jeho priateľkou navzdory nášmu presvedčeniu o egoizme amerických seniorov stíhajú popri cestovaní aj tzv. „babysitting“ a užívajú si tak vnúčatá. Naozaj sa im nedokážeme vyrovnať a vychutnať si fakt, že sa dožívame vyššieho veku?
Časy sa menia
„Príčina necestovania našich dôchodcov je v kultúre národa a aj vo zvykoch z nedávnej minulosti, keď nemohli a nezvykli si na to. V dávnej minulosti u nás tiež vznikol syndróm o dožívaní dôchodcov na ´rodnej hrude´ a povinnosti motania sa okolo domu a hydu.“ To napísal čitateľ Pavol na dôchodku. Ale našťastie tento syndróm zaniká a situácia sa zásadne mení.
„Moja bývalá učiteľka chémie zo základnej školy každý rok chodí na nejakú dovolenku – najradšej do Ázie. Je z roka na rok viac dôchodcov, ktorí sa neboja vziať vnúčence a letieť za zážitkami trebárs do slnečného Egypta či Dubaja. A v neposlednom rade si tým nahrádzajú aj to, čo nesmeli počas svojej mladosti.“ To je postreh čitateľky Danice Baranovičovej.
Je to tak, túžba cestovať v nás bola, len sme ju za komunizmu nemali ako prejaviť. „Môj syn neveril, keď som mu na Devíne ukazoval, že tu boli ostnaté drôty,“ napísal mi priateľ herec Tibor Frlajs. Veď aj preto režim obmedzujúci naše cestovateľské sny nakoniec padol. Ale niektorí to nevzdali ani vtedy. Pani Anna Šimkuličová napísala: „Ja som v našej rodine so záujmom sledovala, ako sa aj chuť cestovať dedí. Môj dedo občas vravel mojej mame:
´Mária, no len poďme niekam!´
´A kam by ste chceli, otec?´
´Ja som ešte nikdy nebol napríklad v Medzilaborciach.´
A keďže môj otec bol železničiar a mama nebola zamestnaná, tak sme ráno sadli do vlaku a cestovali aj so sivovlasým dedom z Čiernej nad Tisou do Košíc a odtiaľ do Medzilaboriec. Vystúpili sme z vlaku, v reštaurácii sa najedli a najbližším vlakom sme šli naspäť. Dedovi sa páčili kopce a lesy, aké u nás na nížine neboli. Mamina sestra cestovala nerada. Ale vždy si rada vypočula rozprávanie mojej mamy o jej cestách a potom s veľkým potešením rozprávala svojim susedkám a priateľkám o tom, kade chodila a čo zažila jej sestra Mária. Môj manžel dobre vychádzal s mojou mamou a ani ona si ho nevedela vynachváliť, najmä po tom, čo jej hneď po revolúcii k 75. narodeninám kúpil zájazd do Ríma. To bol zážitok!“
A tu sme pri riešení. Veľa sa mení nástupom novej generácie, ktorá obmedzenia cestovania už nepozná, alebo ich prekonala ešte pri plných silách. Ako mi napísal Martin Borovský: „Aj my si začneme zvykať na ´luxusnú starobu´, keď generácia, čo vyrastala po roku 1989, bude starými otcami a mamami.“ A máme aj príklady (čitateľ Peter): „Napríklad naša dcéra už chodí večerať do zahraničia, potápať sa, pozrieť sa do sveta kam chce, len preto, lebo chce.“
Ale sú aj takí, ktorí myslia aj na svojich rodičov. Napríklad náš rodinný priateľ Vladimír Wiedermann mi o tom napísal: „Nám s bratom sa začalo celkom dariť, tak sme povedali rodičom – vykašlite sa na večné šetrenie a žite, kým môžete, tak naplno, ako sa vám páči. Doprajte si a cestujte, nečakáme a nepotrebujeme žiadne dedičstvá! No a oni sa rozhýbali. Najskôr sme im s bratom kúpili dovolenku v Grécku – boli nadšení, tatko preliezol všetky dostupné historické pamiatky, potom boli s mojimi svokrovcami niekoľkokrát v Chorvátsku, v Egypte. V ostatnom čase v Thajsku, na Kube a na Cypre… A medzitým vybehnú na týždeň do Jánskej doliny či do Vysokých Tatier. Stále im s bratom hovoríme: – Hýbte sa, život je pohyb, neseďte doma … – A oni sa toho držia, stále majú nejaký program, hoci už vo veku vyše 75 rokov.“
A toto je tá dobrá správa. Spojeným úsilím aktívnej generácie sa aj tá naša seniorská môže a má rozhýbať. A nie vždy je to len o exotike. Veď aj spoznávanie Slovenska má už dnes čaro príjemnej dovolenky. Celý rad našich kúpeľov – Dudince, Lúčky, Nimnica, Sklené Teplice, Sliač, Trenčianske Teplice, Turčianske Teplice aj Vyšné Ružbachy – má špecializované liečebné a ozdravné pobyty len pre seniorov. Spolu s výletmi do Prírody to môže byť ideálna zmena. Neváhajte, ujdite svojmu veku na zaujímavé cesty!
Gustáv Murín
